Ponížení Srbi a lož menom Srebrenica

Srebrenica 12. júla 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Marko Drobnjakovic)

Čo dnešnému pojmu Srebrenica dáva málo vierohodnosti, je jeho absolútna jednostrannosť

Akýkoľvek kritický nesúhlas s mantrami okolo Srebrenice je okamžite umlčovaný. Britský premiér David Cameron, jeden z najväčších vinníkov zničenia štátu Líbya a tým aj katastrofálnej invázie utečencov do južnej Európy, pripravil tvrdo záväznú a úplne jednostrannú rezolúciu BR OSN, ktorá zakazovala akékoľvek pochybnosti o “genocíde “v Srebrenici. Pochybovať o tom by malo byť trestné. (Rezolúciu tento týždeň vetovalo Rusko)

Srebrenica sa pod tlakom Západu stala na jar 1993 chráneným, demilitarizovaným mestom. Bol to drzý podvod, pretože tam ostala dobre vyzbrojená 28. bosenská divízia (15 000 mužov), všestranne západom podporovaná, pod velením Nasira Oriča. Enklávu chránilo 460 mužov holandského práporu (Dutchbat).

O zodpovednosti Oriča za vylúpenie, vyvraždenie a zničenie desiatok srbských obcí písali aj západne médiá, sám Orić sa s tým pred nimi chválil. Posledná lúpežná výprava Oričovej posádky bola v júni 1995. Pri strete so srbskými jednotkami padlo 1 200 Srbov a 2 000 Moslimov. Neveľká srbská jednotka VRS, 500 – 1 000 mužov, podstatne menšia ako 28. bosenská divízia, s niekoľkými tankmi, bez väčšieho odporu 11. júla obsadila Srebrenicu.

Pre moslimských civilov, (vyše 20 000) a vojakov, ktorí sa vzdali, VRS pristavila autobusy, ktoré ich bezpečne odviezli do Tuzly, ktorá v tom čase bola pod bosnianskou kontrolou. Väčšina vojakov 28. divizie sa ale nevzdala a začala sa za ťažkých bojov prebíjať komplikovaným terénom do Tuzly (niečo cez 60 km).

Pri tom padlo, podľa predstaviteľov OSN “legitímne”, v bojoch viac ako 2 000 ozbrojených bosnianskych vojakov. Počas Daytonských rokovaní (december 1995) bosniansky predák Alija Izetbegovič tvrdil, že v bojoch padlo 1 000 Moslimov. Vôbec nehovoril o tisícoch popravených, aj keď by sa mu to v tom čase určite hodilo.

Pani Albrightová koncom leta krátko ukazovala v Bezpečnostnej rade akési letecké zábery o údajných popravách zajatcov. Ako “tajné” ich už neskôr ukázať nechcela. Ich informačný potenciál bol údajne malý.

Malo to odvrátiť pozornosť od obrovskej etnickej čistky a zločinov v Chorvátsku v auguste 1995, za výdatnej pomoci západu. (Vyhnanie 230 000 Srbov, zabitých a nezvestných bolo údajne 10 000.) Pred čistkou žilo v Chorvátsku 581 600 Srbov (12,2%), po čistke už len 202 600 (4,54%).

Proti Chorvátsku OSN žiadne sankcie nezaviedla. V zapätí sa začali objavovať správy, že je od doby bojov okolo Srebrenice v júli 1995 nezvestných vyše 7 000 Bosniakov a že zrejme boli srbskou armádou povraždení, potom sa uvádzalo, že bolo popravených i mnoho zajatých bosnianskych vojakov. Objavili sa zoznamy nezvestných, ktorí boli hneď, bez akéhokoľvek overovania, uvedení ako zavraždení (popravení). Začalo sa hovoriť o genocíde.

Ale pre Bosniakov sa tu objavila aj nemilá záležitosť. V zoznamoch údajne povraždených (popravených) bolo až okolo 3 000 Bosniakov, ktorí boli vo volebných zoznamoch (1996), a ktorí teda (aj keď “mŕtvi”) sa zúčastnili volieb.

A tak sa zrazu objavil Chorvát z BaH Dražen Erdemović, ktorý sa sám prihlásil ako svedok, ktorý sa spolu so skupinou ďalších 7 vojakov všetkých národností (Chorvátov, Moslimov, Slovincov, Srbov) z akejsi 10. sabotážnej jednotky VRS (teda akože zo srbských síl), vraj zúčastnil 16. júla 1995 popravy až 1 200 zajatých Bosniakov (Moslimov). On sám vraj ich samopalom zabil 70-100.

Po vykonštruovanom súdnom procese v kauze Srebrenickej masakry Medzinárodného trestného tribunálu pre niekdajšiu Juhosláviu (ICTY) v Haagu, ktorý celý stál na výpovedi tohto jediného svedka, si Erdemovič za vraždu 100 ľudí (podľa vlastného priznania) odsedel 3 roky… A s rodinou dostal novú identitu kdesi na Západe..

Potom sa znovu objavil pri súdoch s prezidentom Miloševičom a Dr. Karadžičom, kde už ako korunný svedok odpapagájoval rovnaké vyhlásenia, podľa pokynov tých, ktorí ho pred ICTY súdili v Haagu. Skúsený právnik Miloševič, ale aj Dr. Karadžič, mu pokazili rad tvrdení, uviedli ho do rozpakov, ktoré jednoznačne znehodnotili jeho výpovede. Z toho ho až trápne “vysekával” sudca Richard May, ktorý Miloševičovi tvrdo vzal slovo, keď Erdemovič začal “kaziť” svoju rolu.

Doteraz tak neexistuje nijaký skutočný dôkaz, že v Srebrenici bola spáchaná genocída moslimov. Doteraz sa nenašlo ani jedno ženské telo. Nájdené mužské telá patria vojakom 28. bosenskej divízie, ktorí padli v boji, keď sa pokúsili prestrieľať zo Srebrenice do Tuzly.

Podobné neuveriteľné lži členov amerického kongresu aj prezidenta Clintona o státisícoch pobitých Albáncov v Kosove sa objavili aj v roku 1999, keď mala verejnosť stráviť agresiu NATO proti Srbsku. A pri tom počet preukázateľne zabitých nielen Albáncov, ale aj Srbov a Rómov v Kosove nepresiahol 6 000. Podľa Clintona akcia NATO v Kosove bola úspešná, pretože zaistila multietnickú, tolerantnú demokraciu. Srbi, ktorí z Kosova ešte neutiekli,tak žijú v uzavretej enkláve stráženej mierovými jednotkami OSN.

To, že sa dnes srbský premiér Aleksandar Vučič musí ísť klaňať bojovníkom Oričovej moslimskej 28. bosenskej divízie, ktorí padli v bojoch so Srbmi, keď sa snažili prebiť do Tuzli a tváriť sa pritom, že je mu ich ľúto, lebo sú to nešťastní kruto povraždení civilisti a nechať sa zahádzať od moslimov kameňmi, utekať pred nimi ako malý zbabelý chlapec, to je iba odrazom postavenia srbského, Amerikou porazeného a poníženého, národa. Srbi prehrali a víťazí píšu dejiny.

Článok čerpá najmä z materiálu, ktorý spracoval Prof. MUDr. Rajko Doleček, DrSc

O útoku na srbského premiéra sme písali TU.

Viac o Srebrenici sa dozviete TU.