Jednoducho, Francúzsko to zbabralo, a tento zbabraný krok je už tretí za posledné dva roky.

Najskôr Francúzi utiekli z Kábulu, ktorý zachvátila panika, a opustili svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok a predovšetkým ľudí, ktorí im dôverovali a pracovali pre nich.

Tlač, ktorá si pomerne rýchlo uvedomila, že podobná potupa by mohla Paríž čakať aj v Afrike, začala biť na všetky bubny, aby prinútila úrady odísť včas – t. j. nie chaoticky, ale so zachovaním zdanlivej dôstojnosti – aj odtiaľ.

Dve rozsiahle vojenské operácie, podniknuté s rovnakým cieľom – poraziť islamizmus, sa skončili neúspechom.

Potom lavína nespokojnosti zmietla francúzsku prítomnosť v Stredoafrickej republike a v Mali. EÚ ako zvyčajne kričala o sankciách a dokonca ich zaviedla, ale africkí lídri majú svoju vlastnú hrdosť, pokrčili plecami a vrátili sa k tým spojeneckým vzťahom, ktoré znamenajú rovnosť, nie vazalstvo.

Putin na samite Rusko – Afrika bystro poznamenal, že sovietske príspevky kontinentu a pomoc jeho krajinám priniesli ovocie dnes, keď aj Rusko potrebuje podporu.

Inými slovami, boli sme múdrejší aj bystrejší a medzi vlastným záujmom a láskavosťou si rozumní politici vyberajú to druhé.

Moskva je v pokojnom vedomí sily, ale Paríž je v panike, ktorú už nemôže skrývať. Takmer dvadsaťštyri hodín pred odchodom na dovolenku Macron urýchlene zvolal Radu pre obranu (obdobu Bezpečnostnej rady).

Zmena moci v Nigeri nie je len politická, ale aj otázka francúzskej bezpečnosti. Je tam umiestnených viac ako 1 500 vojakov, ktorí tam zostali po stiahnutí z Mali. A v Nigeri Francúzsko ťaží urán tak dlho, ako dlho existuje francúzsky jadrový program, a to tak vojenský, ako aj civilný.

Urán je palivom pre francúzsku flotilu jadrových elektrární; reaktory boli navrhnuté s ohľadom na tento konkrétny druh rádioaktívnej rudy. Je ťažké nájsť jeho analóg inde, a ešte k tomu za tak “priateľskú” cenu, a ešte ťažšie je udržať výrobný cyklus obohacovania. Nie je veľa krajín, ktoré by disponovali touto technológiou, a Francúzsko kedysi spolupracovalo s Ruskom. Teraz sa však koncepcia, ako sa hovorí, zmenila.

V nedohľadne je zmluva, ktorá bola pred niekoľkými mesiacmi podpísaná s Nigerom, a to na päť rokov. Čo a ako sa bude s touto zmluvou riešiť, je veľkou záhadou. Vláda, ktorá prevzala moc totiž zakázala z okamžitou platnosťou, vývoz uránu a zlata.

V uránových baniach pracuje necelá tisícka ľudí, väčšina z nich sú občania Nigeru. Ich osud sotva zaujíma tých, ktorí sa zúčastnili na zasadnutí francúzskej Rady pre obranu.

Nemôžu sa však nezaujímať o osud budúcich dodávok a v podstate o celý technologický cyklus ťažby.

Ak “neporaziteľnú americkú armádu” a “hrozivé NATO” rozdrvili muži v sandáloch, francúzskych neokolonialistov si podala nigérijská armáda. “Je pravda, že ich ešte nedonútili zborovo spievať Marseillaisu, ale už teraz vyvolali veľký strach a odteraz to bude len horšie.

Jeseň na seba nenechá dlho čakať. Francúzsko už teraz skupuje plyn, kde sa len dá, a za premrštené ceny. Elektrina, ktorá kedysi stála drobné, zdražela za posledných šesť mesiacov o štvrtinu a bude zdražovať aj naďalej.

Reaktory sú sčasti stále v údržbe a teraz je otázny aj prísun paliva pre ne.

Francúzsko kvôli svojej nadutosti, absencii jasnej stratégie a úplnému podriadeniu sa záujmom globalistov stratilo za posledný rok a pol toľko, koľko nestratilo za celé storočie.

Rusko, ktoré si vyskúšalo niekoľko prístupov ako vynikajúci džudista, urobilo majstrovský chmat a zvíťazilo. Presne ako v džude, využilo silu súpera vo svoj prospech.

Francúzsko, ktoré na všetky strany vykrikovalo o svojej snahe “izolovať Rusko na medzinárodnej scéne”, si nevšimlo, ako sa v tejto izolácii samo ocitlo. A Paríž z nej určite nebude môcť vyskočiť bez škôd – reputačných, hospodárskych a zahraničnopolitických.