Kaľavský: Najväčším prejavom úcty k divokej prírode je nechať ju žiť divoko

Najväčší problém spočíva v pretrvávaní hlboko zakorenených vzorcov správania a v nízkej miere environmentálnej gramotnosti. Verejnosť totiž vníma prikrmovanie často ako formu empatie alebo interakcie s prírodou, avšak chýba pochopenie fyziologických potrieb divej zveri. Uviedol Kaľavský pre TASR.

„Dochádza k tzv. kognitívnemu nesúladu. Ľudia konajú s dobrým úmyslom, chcem pomôcť hladnému zvieraťu, čo u nich blokuje prijatie racionálnych argumentov o škodlivosti ich konania,“ skonštatoval Kaľavský.

Fenomén prikrmovania vodného vtáctva vrátane labutí poháňa podľa neho najmä psychologická potreba okamžitého emocionálneho uspokojenia a nedostatok osobnej zodpovednosti za širšie ekologické dôsledky. Kŕmenie labutí či kačíc je pre ľudí podľa zoológa dostupnou, vizuálne atraktívnou aktivitou, pri ktorej zviera okamžite reaguje na prítomnosť človeka. Táto okamžitá spätná väzba zároveň podľa neho posilňuje pocit užitočnosti.

„Mnohí ľudia navyše trpia klamom individuálnej výnimky. Veria, že ten „ich jeden rožok“ zvieraťu neublíži. Pričom si neuvedomujú kumulatívny efekt, keď rovnakým spôsobom uvažujú stovky ďalších návštevníkov denne,“ poznamenal Kaľavský.

Z hľadiska akútneho a chronického poškodenia zdravia sú najnebezpečnejšie pekárenské výrobky (čerstvé i suché pečivo, chlieb, vianočky) a akékoľvek solené, korenené či spracované potraviny. Soli obsiahnuté v ľudskej strave spôsobujú u vtákov rýchlu dehydratáciu a fatálny rozvrat osmoregulácie (otrava soľou). Suché pečivo môže po kontakte s vodou a žalúdočnými šťavami v hrvoli napučať a spôsobiť mechanickú obštrukciu tráviaceho traktu alebo udusenie. Pečivo je navyše pre ne síce energeticky bohaté, ale nutrične prázdne (chýbajú mu esenciálne minerály a vitamíny.

„Dlhodobá konzumácia vedie u mláďat k ireverzibilnej deformácii kostí a kĺbov známej ako „anjelské krídla“, čo vtákom navždy znemožní lietať a odsudzuje ich na smrť,“ podotkol Kaľavský.

Masívnym a často prehliadaným ekologickým problémom sú zároveň aj rozkladajúce sa zvyšky potravy vo vode. Neskonzumované organické zvyšky totiž klesajú na dno, kde spúšťajú proces eutrofizácie, teda nadmerného obohacovania vody o živiny. To vedie k masívnemu rozvoju siníc a rias, vyčerpaniu kyslíka vo vode a následnému úhynu rýb a iných vodných organizmov. Pre samotné vtáctvo je však najtragickejšie, že v zahnívajúcom organickom substráte na dne pri vyšších teplotách dochádza k premnoženiu anaeróbnej baktérie, ktorá produkuje botulotoxín, jeden z najsilnejších biologických jedov.

„Vtáky sa pri filtrovaní sedimentu nakazia a masovo hynú na vtáčí botulizmus, ktorý sa prejavuje paralýzou svalstva a utopením,“ zdôraznil Kaľavský pripomínajúc, že zvyšky potravy navyše lákajú na brehy vodných plôch hlodavce.

Zoológ sa domnieva, že samosprávy by mali mať pri ochrane vodného vtáctva jasnejšie a vykonateľnejšie kompetencie. Za účinný nástroj považuje aj možnosť udeľovania blokových pokút, napríklad prostredníctvom mestskej polície. Represia by však podľa neho mala byť až druhým krokom. Predchádzať jej má jasný právny rámec, informačné panely priamo na miestach a prípadne aj ponuka vhodného krmiva pre tých, ktorí chcú vtáctvo prikrmovať.

„Skutočná láska k prírode znamená rešpektovať jej pravidlá, nie jej vnucovať tie naše,“ odkázal Kaľavský. Voľne žijúce vodné vtáky podľa neho nie sú domáce zvieratá a nepotrebujú zvyšky ľudskej stravy. Ak ich ľudia chcú podporiť, vhodnejšou alternatívou je napríklad špeciálne krmivo pre vodné vtáctvo.