Liberálni extrémisti veľmi často povedia A, ale nie vždy povedia aj B o tom, o čo im vlastne v skutočnosti ide. Aby sme pochopili myšlienkové pochody najnovšej hviezdy slovenskej liberálno-extrémistickej scény, musíme sa pozrieť do Francúzska, kde momentálne na parlamentnej pôde prebieha zúrivá polemika na podobnú tému. Mentálne rovnako nastavená poslankyňa za stranu „La République En Marche!“ („Republika vpred!“) Valérie Petit navrhla zákonnú úpravu, podľa ktorej by sa vo francúzskych školách direktívne zaviedol nový model identifikácie rodinných pomerov francúzskych žiakov a študentov. Aby nedochádzalo k nežiaducej diskriminácii detí vychovávaných homosexuálnymi pármi, zo všetkých školských formulárov majú byť povinne vyškrtnuté pojmy ako „otec“ či „matka“. Namiesto nich majú byť prípustné iba genderovo neutrálne pojmy „rodič 1“, respektíve „rodič 2“.

S návrhom svojej straníckej kolegyne sa stotožnila aj ďalšia poslankyňa za progresívnu stranu „Republika vpred!“ Jennifer de Temmerman, ktorá je presvedčená, že „žiadne dieťa by nemalo pociťovať diskrimináciu kvôli zastaralému schématickému spôsobu myslenia“. Zavedenie progresívnej terminológie „rodič 1 – rodič 2“ namiesto staromódnej a starosvetskej terminológie „otec – matka“ by podľa jej mienky lepšie reflektovalo rôznorodosť rodinnej situácie detí a stimulovalo by ich sociálnu rovnosť.

Ako je u liberálnych extrémistov zvykom, svojimi navonok „progresívnymi“ iniciatívami síce nič nevyriešia, zato však vytvoria kvantum nových problémov. Aj v tomto prípade totiž automaticky vzniká otázka, podľa čoho bude určovaná priorita, respektíve hierarchia postavenia oboch rodičov. Nová terminológia totiž absolútne nerieši tento aspekt postavenia oboch rodičov, ale navyše zbavuje  heterosexuálne páry možnosti jasne indikovať, kto je „otcom“ a kto „matkou“ dieťaťa. To znamená, že človek tradičnej heterosexuálnej orientácie sa môže oprávnene cítiť diskriminovaný, ak bude jeho pozícia v rodine direktívne zredukovaná iba na rolu „rodiča č. 1 alebo č.2“ bez bližšej špecifikácie jeho skutočnej roly v rodinnej hierarchii.

Existujú však aj omnoho závažnejšie podozrenia ohľadne skutočnej motivácie progresívne a liberálne sa tváriacich extrémistov ako sú Valérie Petit a Jennifer de Temmerman vo Francúzsku, či Zuzana Čaputová na Slovensku. Ide o to, že nevídaný progres biotechnológií, svedkami ktorého sme najmä v posledných rokoch, postupne vytvára priestor na transformáciu procesu rozmnožovania človeka do vysoko ziskového segmentu kapitalistického trhu s kolosálnou perspektívou ďalšieho rastu. Z anglosaského sveta (hlavne z USA) pomaly, ale isto preniká aj do našich končín pojem tzv. surogačneho (náhradného) materstva („surrogate motherhood“). Tento progresívny trend smeruje k totálnemu rozvráteniu tisícročnej právnej zásady „mater semper certa, pater semper incertus“ („matka je vždy istá, otec je neistý“). V USA je už dnes tzv. surogačné (náhradné) materstvo prekvitajúcim komerčným biznisom. Z právnej kazuistiky USA sú známe prípady, kedy manželský pár, ktorý bol bezdetný, sľúbil za náhradné materstvo sekretárke manžela odmenu 5 000 USD a uhradenie nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Rovnako tak sú známe prípady, prípad, kedy náhradná matka chcela dieťa po pôrode odovzdať manželskému páru, ale preto, že sa jej narodilo dieťa mierne poškodené, objednávateľský manželský pár odmietol takéto dieťa prijať. Hlavným problémom, ktorý trápi našich európskych liberálov, spočíva v niečom inom. Ide o to, že zaužívaný európsky model, ktorý pripúšťa využitie pomocných reprodukčných biotechnológií iba v prípadoch neplodných párov, začína byť prekážkou dynamickejšieho rozvoja nového, vysoko ziskového sektora kapitalistickej ekonomiky. Valérie Petit nie je jedinou protagonistkou liberálneho extrémizmu, o ktorých je známe, že majú nadštandardné vzťahy s predstaviteľmi biznisu a v podnikateľských kruhoch. Rovnakou pupočnou šnúrou sú s podnikateľskou sférou a oligarchiou prepojení aj slovenskí liberáli, pre ktorých je kvalitné podnikateľské prostredie a maximalizácia súkromného zisku zlatým teľaťom.

Otvorenou teda zostáva otázka, či sa Zuzane Čaputovej podarí indoktrinovať  dezorientovaných slovenských voličov najnovším trendom ideológie genderových extrémistov. Tento trend sa síce navonok tvári ako „nevinná“ a dobre mienená snaha o sociálnu rovnosť, v skutočnosti však ide iba o maskované presadzovanie ziskuchtivých záujmov nadnárodných biotechnologických koncernov z USA, ktorým je v mene ich vlastného finančného profitu úplne jedno, že pritom od základov rozvrátia tisícročné sociálne a antropologické štruktúry našej civilizácie. Pričinením mentálne retardovaných „liberálov“ sa nakoniec dočkáme toho, že klasický inštitút „rodiny“ a jeho sociálnej roly (formovanie nových generácií) sa čoskoro stanú obyčajným tovarom v rukách amerických biotechnologických gigantov. Rodenie detí prestane byť poslaním heterosexuálnych párov, ale stane sa tovarom, službou, ktorá sa predáva a kupuje ako hociktorý iný tovar či služba. Pri naivnej viere dezorientovaných a pomýlených voličov sa nemôžeme spoliehať na to, že by morálka, náboženstvo, filozofia, právo a politika boli ešte v stave zabrániť všadeprítomnej kapitalistickej logike v jej tendencii neustále hľadať dieru v trhovej ekonomike, do ktorej by mohla vtrhnúť a obsadiť ju v mene svojho zisku. Navyše, aj elementárna matematika nás učí, že reťazec čísel je možné naťahovať až do nekonečna. Takže prečo by mali byť liberálmi navrhované progresívne riešenia obmedzované len „rodičmi č. 1 a č. 2“? Keď je v liberálnom ponímaní táto ustanovizeň definovaná len ako dohoda abstraktných ľudí, kde je napísané, že v budúcnosti nemôžu v školských formulároch pribudnúť aj „rodičia č. 3, 4, 5, 6 atď., až do nekonečna? Isté je iba to, že tento liberálny hyperindividualizmus sa síce veľmi rád maskuje dojímavým idealistickým moralizovaním a akcentovaním úcty k ľudskej dôstojnosti a osobným slobodám, avšak v skutočnosti iba pokrytecky pretláča čisto egoistický chladný kalkul.

Gabriel Gačko