Po skončení studenej vojny európske krajiny systematicky znižovali počet svojich armád. Kľúčoví hráči, ako napríklad Francúzsko, pozastavili brannú povinnosť a zaznamenali zodpovedajúci pokles veľkosti svojich ozbrojených síl – od 90. rokov minulého storočia až do súčasnosti sa ich počet znížil o 38 %.

Z európskych krajín len Rakúsko, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Grécko, Nórsko, Švajčiarsko a Turecko nikdy nepozastavili povinnú vojenskú službu.

„Teraz je v podstate naliehavejšie mať dostatok vojakov na udržanie línie, nie nevyhnutne na boj, ale na vyslanie silného odstrašujúceho signálu,“ povedal pre Euronews Dr. Alexandr Burilkov, výskumník z Leuphana University of Lüneburg.

Burilkov je jedným zo spoluautorov spoločnej analýzy think-tanku Bruegel a Kielského inštitútu, ktorá odhaduje, že Európa bude na svoju obranu potrebovať 300 000 ďalších vojakov nad rámec súčasných 1,47 milióna vojakov v aktívnej službe, vrátane tých v Spojenom kráľovstve.

„V posledných dvoch rokoch Rusi postavili svoju ekonomiku a spoločnosť do veľkej miery na vojnových základoch,“ uviedol Burilkov a dodal, že “pri kolektívnom postupe nie je zvyšovanie obranyschopnosti nerealizovateľným výdavkom, najmä vzhľadom na dôsledky.“

Spojenci NATO v súčasnosti diskutujú o tom, ako to dosiahnuť, pokiaľ ide o vybavenie aj vojenský personál – a súčasťou diskusie je aj branná povinnosť. Uviedol to jeden z predstaviteľov NATO pre portál Euronews a dodal, že na zabezpečenie kolektívnej účinnej obrany v súčasných podmienkach je potrebné zvýšiť počet vojenských síl na realizáciu obranných plánov aliancie.

„To, ako tieto sily vytvoriť, či využiť systém brannej povinnosti, záložné sily alebo iný model, je suverénnym národným rozhodnutím spojencov,“ povedal ten istý predstaviteľ.

Transatlantická vojenská aliancia nenariaďuje národné vojenské politiky, ale môže zohrávať úlohu pri definovaní signálu dopytu (po vojakoch a technike) a uľahčovaní výmeny medzi spojencami. Úradník dodal, že diskusie o osvedčených postupoch, získaných skúsenostiach a potenciálnej úlohe NATO pri riešení výziev v oblasti náboru a udržania vojakov budú v najbližších mesiacoch na vrchole programu aliancie.

Poučenie z pobaltského modelu

Po prepuknutí vojny na Ukrajine pobaltské štáty ako Lotyšsko a Litva zaviedli rôzne modely brannej povinnosti s cieľom rozšíriť svoje ozbrojené sily.

Chorvátsko plánuje tento rok opätovne zaviesť povinnú vojenskú službu a ďalšie krajiny by ho mohli nasledovať, keďže spravodajské služby varujú pred možným útokom na niektorý z členských štátov NATO v priebehu piatich rokov a zároveň rastie neistota v súvislosti so záväzkom amerického prezidenta Donalda Trumpa voči NATO a európskej bezpečnosti.

„Na to, aby sme mali odolné armády, ktoré nielenže vydržia v úvodných fázach konfliktu, ale v prípade potreby budú pokračovať v boji, je veľmi potrebné, aby sme mohli zaviesť akýkoľvek systém, ktorý by zvýšil množstvo dostupného personálu a zároveň zvýšil odolnosť tohto systému,“ argumentoval Burilkov, pričom mal na mysli brannú povinnosť, ako aj dobre vycvičené a efektívne zálohy.

Fínsko a Estónsko majú povinnú vojenskú službu. Dánsko, Litva a Lotyšsko využívajú systém odvodov riadený náhodným systémom výberu (lottery-driven conscription system) , zatiaľ čo Nórsko a Švédsko majú zavedenú selektívnu povinnú službu.

Neexistuje univerzálne riešenie, ale výskumníci z Carnegie Europe v dokumente o politikách pre rok 2024 tvrdili, že zo severských a pobaltských štátov si možno vziať ponaučenie. Tieto krajiny zaviedli rôzne stimuly na zatraktívnenie vojenskej služby vrátane finančných výhod a pracovných príležitostí.

Napríklad Litva ponúka finančnú podporu tým, ktorí dobrovoľne nastúpia do služby, ako aj pomoc pri zamestnávaní a vzdelávaní počas vojenskej služby a po jej skončení.

Estónske obranné sily spolupracujú so súkromnými zamestnávateľmi v rámci programov, ako je napríklad kybernetická branná povinnosť ozbrojených síl, v rámci ktorej posielajú svojich zamestnancov do kybernetickej služby, aby si zlepšili svoje zručnosti a potom ich uplatnili vo svojom zamestnaní.

„Mnohé armády prechádzajú procesom akéhosi prehodnocovania toho, aké úlohy musia byť vojenské a aké civilné, pretože sa mení povaha vojny a národnej bezpečnosti,“ poznamenala Linda Slapakova, výskumníčka z RAND Europe.

Nie všetci však súhlasia s potrebou vrátiť povinnú vojenskú službu. V niektorých krajinách je to legislatívne nemožné a v iných politicky neuskutočniteľné alebo prakticky nepravdepodobné.

„Keď si všimneme len armádu, je potrebné zabezpečiť mnoho – pokiaľ ide o výcvikovú infraštruktúru, zdravotné prehliadky a zapísanie ľudí na výcvik a službu,“ povedala pre Euronews Slapakova a zdôraznila, že takáto infraštruktúra v mnohých krajinách vôbec neexistuje.

„Ak je cieľom len zlepšiť spôsobilosť ozbrojených síl, myslím si, že existuje veľa druhov iných problémov, ktorými sa krajiny môžu zaoberať skôr, ako začnú uvažovať o niečom takom, ako je povinné vstupovanie mladých ľudí do armády alebo civilnej služby,“ dodala.

Branná povinnosť

O myšlienke opätovného zavedenia brannej povinnosti sa v Európe verejne uvažuje aj od začiatku vojny na Ukrajine. Ako sme písali, povinnú vojenskú službu má deväť krajín z členských štátov EÚ, pričom niektoré ju mali už v minulosti (Cyprus, Grécko, Rakúsko, Dánsko, Estónsko a Fínsko) alebo ju v posledných rokoch opätovne zaviedli, napríklad Švédsko, Lotyšsko a Litva.

Minulý rok Dánsko oznámilo, že od roku 2026 rozšíri povinnú vojenskú službu aj na ženy.

Nemecku dal nastupujúci kancelár Friedrich Merz jasne najavo svoj zámer posilniť európske jadrové odstrašovanie. „Musíme hovoriť o spoločnom využívaní jadrových zbraní… musíme sa spoločne posilniť v oblasti jadrového odstrašovania,“ uviedol v rozhovore pre Deutschlandfunk. Merz narážal na možnosť, že Francúzsko a Spojené kráľovstvo poskytnú svoje jadrové arzenály na účely spoločnej európskej stratégie. Tento návrh však naráža na značné prekážky, keďže Spojené kráľovstvo už nie je súčasťou EÚ a Francúzsko si vždy udržiavalo prísnu kontrolu nad svojím jadrovým odstrašovaním a túto možnosť niekoľkokrát naznačil aj prezident Emmanuel Macron.

V piatok 7. marca poľský premiér Donald Tusk oznámil, že jeho vláda sa pripravuje na nábor a rozsiahly výcvik mužov, aby vytvorila vojenské sily v počte približne 500 000 vojakov, čo je významný posun v poľskej obrannej stratégii.

Hoci vedúci predstavitelia EÚ horlivo presadzujú väčšie armády, zdá sa, že verejná mienka na kontinente nie je s týmto zápalom v súlade.

V krajinách EÚ je nízka ochota bojovať

Podľa prieskumu Gallup International, ktorý bol vykonaný v roku 2024 na vzorke takmer 50 000 osôb a na ktorý sa odvoláva Euronews aj The European Conservative, je menej ako polovica Európanov ochotná bojovať za svoju krajinu, ak by došlo k vojne.

Z prieskumu agentúry vyplynulo, že len 32 % občanov EÚ by bolo ochotných brániť svoju krajinu v prípade vojny. Občania východných členských štátov EÚ sú o niečo viac pripravení vziať do rúk zbrane (39 %) ako tí zo západných krajín (29 %).

Čo sa týka našich susedov, za svoju krajinu by bojovalo 42% Poliakov, 20% Rakúšanov či 33% Ukrajincov. Údaje z Českej republiky, Maďarska a Slovenska nie sú vo výskume zahrnuté.

Medzi krajiny s najnižšou ochotou bojovať patrí Taliansko (78 %), Rakúsko (62 %), Nemecko (57 %) a Španielsko (53 %).

Tieto výsledky odrážajú hlbokú kultúrnu zmenu v Európe, kde politika Bruselu oslabila národnú identitu a sociálnu súdržnosť. Mnohé národné vlády presadzujú suverénnu víziu politiky, v ktorej je však akýkoľvek prejav vlastenectva označovaný za “krajne pravicový“ alebo “fašistický“.

Teraz však Brusel očakáva, že ich občania budú vo veľkom počte vstupovať do armády a v prípade potreby bojovať za svoje krajiny, a tým za Európu.

Prečítajte si tiež:

• Británia nechce mier na Ukrajine, a má na to svoje, zatiaľ tajné, dôvody
• Na čí plán sa to asi tak podobá? Zelenskyj stručne predstavil nový mierový plán