Netreba pripomínať, že za to vďačíme fenomenálnej športovkyni Anastázii Kuzminovej. Olympiáda však priniesla veľmi negatívne trendy pre svetový šport: išlo najmä o podozrenie z pokračovania hybridnej vojny Západu proti Rusku prostredníctvom problematiky boja proti dopingu. MOV a WADA presadzovali neprijateľné politické ciele. Tento stav treba do budúcnosti zmeniť a zo športu opäť urobiť prostriedok na spájanie ľudí.

Jedinečná Anastázia Kuzminová

Pokiaľ ide o pohľad zo Slovenska, česť patrí všetkým, ktorí nás poctivo reprezentovali, avšak treba povedať, že to boli opäť hry Anastázie Kuzminovej. Nastenka, hviezda nášho športového neba, sa tu stala definitívne jednou z veľkých legiend svetového športu a už teraz je najúspešnejšou slovenskou olympioničkou všetkých čias. Za svoje úspechy v drese slovenskej reprezentácie si zaslúži našu vďaku a úctu. Jej usilovnosť a skromnosť, jej poctivý a statočný prístup k športu sú oprávneným dôvodom vďaky celého Slovenska. Anastázia miluje túto krajinu a táto krajina miluje ju – v očiach sveta je práve ona žiarivým symbolom Slovenska.

Vďaku a úctu však treba prejavovať nielen Anastázii osobne, ale aj ďalším ľuďom, bez ktorých by nemohla také výnimočné úspechy dosahovať. Slovensko musí byť vďačné celému tímu, ktorý sa na jej úspechoch podieľal. Predovšetkým však treba vyjadriť vďaku a úctu blízkym a rodine Anastázie, ktorí najväčšmi zdieľajú jej úspechy i neúspechy, vrcholy i pády. Úctu si zaslúži manžel Daniel Kuzmin, ktorý cennými radami zásadne prispel k výnimočným výsledkom manželky. Vďaku si zaslúžia obe deti, ktoré zdieľajú neľahký rodinný život slávnej športovkyne a zmierujú sa s neprítomnosťou matky v čase významných biatlonových podujatí.

Vďaku a úctu si zaslúžia rodičia Anastázie. Boli to oni, kto jej v ťažkých časoch na konci 20-eho storočia v Rusku odovzdal lásku a zanietenie pre šport. Rodičom patrí úcta aj za to, že prišli do Pjongčangu povzbudiť Anastáziu. Určite to pre nich nebolo ľahké, pretože pociťujú voči MOV hnev za nespravodlivú diskrimináciu ich syna, A. Šipulina. Ten si však tiež zaslúži úctu Slovákov. Bol krivo obvinený z dopingu, nikdy mu nič nedokázali a napriek tomu na ZOH 2018 nesmel štartovať kvôli princípu kolektívnej viny. Svoju sestru však na olympiádu dobre motivoval.

Podľa očakávania, po skvelých výkonoch Anastázie Kuzminovej sa okolo nej začali točiť rôzni novinári či funkcionári a pokúšali sa zvýrazniť prostredníctvom účasti na jej úspechoch. Napr. členka Komisie športovcov MOV D. Barteková na krk A. Kuzminovej zavesila aj medailu, ktorú ona vybojovala pre svojho brata A. Šipulina. D. Barteková pritom rozhodnutie MOV o vylúčení ruských športovcov zo ZOH 2018, vrátane A. Šipulina, podporovala. Nedobre pôsobilo i pokrytectvo mnohých novinárov, ktorí sa tvárili ako veľký fanúšikovia Anastázie, hoci jej rodine svojou nečestnou protiruskou propagandou pred ZOH ubližovali.

Športový arbitrážny súd a jeho „právne Kocúrkovo“

Niet pochýb, že doping v ruskom športe je vážny problém, avšak nesmie byť dôvodom na zavedenie princípov kolektívnej viny a prezumpcie viny pre športovcov. Zvlášť keď kontrolu nad bojom proti dopingu v Rusku majú už dva roky britskí funkcionári. Na základe princípu kolektívnej viny pritom vylúčili väčšinu ruských zlatých medailistov zo Soči 2014. Samotný V. Ahn získal v Soči tri zlaté, ďalšie Šipulin, Usťugov, Šipulin, Trunenkov, Legkov, Volosožar, Treťakov, Usťugov, atď. a ich nevinu potvrdilo aj rozhodnutie CAS z 1. februára 2018.

Keď 1. februára 2018 Športový arbitrážny súd (CAS) zrušil sankcie od MOV pre 28 športovcov a pre 11 zmiernil, nevyzeralo to pre čistých ruských športovcov až tak beznádejne. Na rozhodnutí z 1. februára sa podieľali arbitri z Nemecka, Francúzska a Rakúska a keď sa aj títo jednohlasne zhodli na úplnej nevine 28 ruských športovcov, museli byť dôkazy v ich prospech presvedčivé. Na rozdiel od správy McLarenovej komisie boli pred CAS použité aj seriózne procesné pravidlá: ruskí športovci sa mohli k obvineniam vyjadriť a mali prístup k vykonávaniu dôkazov. MOV bol dokonca vyzvaný, aby svoje dôkazy objasňoval a vypovedať museli aj R. McLaren či G. Rodčenkov.

Reakcia MOV na rozhodnutie CAS z 1. februára však bola šokujúca: prezident T. Bach povedal, že ruských športovcov do Pjongčangu i tak nepozve, CAS vraj stratil dôveru a urgentne potrebuje reformu. Žiaľ, vedenie MOV po rozhodnutí neurobilo žiadnu sebareflexiu, ale arogantne presadzovalo svoju „neomylnosť“. Tesne pred začiatkom olympiády sa potom objavilo aj druhé rozhodnutie CAS (panel arbitrov z Kanady, Švajčiarska a Austrálie), ktoré uznalo právo MOV rozhodovať o tom, koho na ZOH 2018 pozve a koho nie. Vraj pri nepozvaní nejde o sankciu… Jedným z hlavných dôvodov takéhoto „právneho Kocúrkova“ CAS mohol byť priamy nátlak MOV.

Pri otázke nátlaku MOV voči CAS si treba uvedomiť, že CAS vznikol práve na základe iniciatívy MOV ako arbitrážny orgán v športe. Kvôli spôsobu svojho vzniku bol CAS vo svojej histórii často obviňovaný z neprimeraných prepojení na MOV. V roku 1994 bola preto zriadená Medzinárodná rada pre arbitráž v oblasti športu (ICAS), ktorá mala garantovať väčšiu nestrannosť súdu. Napriek novej štruktúre a novým témam však prepojenia medzi MOV a CAS nezanikli. Aj J. Coates, súčasný prezident ICAS do roku 2017 súbežne pôsobil ako viceprezident MOV. Je očividné, že MOV má na fungovanie CAS stále značný vplyv a preto nátlak zo strany prezidenta MOV dôveryhodnosť CAS nezvyšuje.

Model arbitrážneho rozhodovania CAS má ako taký veľmi veľa nedostatkov. Na rozdiel od národných súdov nepojednáva CAS verejne a tak nemožno zistiť, ako G. Rodčenkov alebo R. McLaren odpovedali na otázky advokátov ruských športovcov pri konaní pred CAS. Vzhľadom na to, že celá kauza ruských športovcov je mediálne ostro sledovaná, mohla by slabosť argumentov R. McLarena, prezentovaná v priamom prenose pri verejnom pojednávaní, odhaliť úroveň celého jeho vyšetrovania. Za nedostatok možno považovať i to, že CAS stále nezverejnil odôvodnenia svojich rozhodnutí z 1. a 9. februára, ale len tlačové správy. Včasné zverejnenie by bolo potrebné najmä preto, lebo po ZOH 2018 záujem verejnosti o rozhodnutia v prípadoch ruských športovcov klesne.

Dopingové prípady v Pjongčangu

Oficiálny boj s dopingom v Pjongčangu 2018 vzbudil mnohé otázniky. Po väčšiu časť olympiády sa medializovali najmä ruské dopingové prípady. Išlo o prípady hráča curlingu A. Krušelnického a bobistky N. Sergejevovej. Niet pochýb, že dané prípady pomohli WADA a MOV, ktoré takto mohli legitimizovať svoje konanie proti Rusku z obdobia pred ZOH 2018. Naopak, Rusko dopingový škandál poškodil a prejavilo sa to aj počas záverečného ceremoniálu, ktorý sa uskutočnil bez ruskej vlajky. Nie je úplne jasné, prečo dopovala uvedená bobistka, avšak najmä prípad Krušelnického bol zvláštny: ako bronzový medailista v curlingu mal pozitívny dopingový nález na meldónium. Vznikali otázky, prečo by také čosi urobil práve jeden z ruských športovcov, ktorí boli najviac kontrolovaní. A prečo práve meldónium a nie napr. L‑karnitín? A prečo iba jednorázová dávka, ktorá ako doping vôbec nepomôže?

Najzaujímavejšia však bola Krušelnického reakcia, ktorý o konanie pred CAS neprejavil záujem a vyjadril sa, že za súčasných okolností v tom nevidí zmysel. Povedal tiež, že sa naďalej cíti čistým športovcom a že bude spolupracovať s vyšetrovaním v Rusku. Krušelnického postoj ukázal, že hoci bol presvedčený o svojej nevine, nemal voči CAS ani takú dôveru, aby sa pred týmto súdom išiel obhajovať. Jeho nedôvera môže byť opodstatnená, keď sa svojich práv pred CAS nedomohli ani čistí ruskí športovci, ktorí neboli nikdy na nič pozitívne testovaní.

Rozporuplnosť rozhodnutí CAS zvyšuje aj porovnanie rôznych prípadov. Niektorí komentátori poukázali napr. na fakt, že zatiaľ čo CAS diskvalifikoval ruský tím v curlingu kvôli dopingovému škandálu Krušelnického, pri dopingovej kauze slovinského hokejistu Ž. Jegliča bol potrestaný len hráč samotný, ale nie celý tím. O oprávnenosti týchto rozhodnutí by sa určite dalo diskutovať a môžu existovať aj argumenty pre odlišný prístup v dopingových kauzách, tieto argumenty však môžu pôsobiť dôveryhodne len vtedy, pokiaľ sa podarí zabezpečiť transparentnosť v rozhodovaní CAS a ďalších športových inštitúcií.

Boj proti dopingu a západní funkcionári

Problematika dopingu naznačuje, ako nemá fungovať politická dominancia určitých funkcionárov v športe. Športové inštitúcie tiež nedostatočne riešia „epidémiu astmy“, ktorá sa rozšírila najmä medzi športovcami niektorých úspešných krajín. Kvôli nadmernému počtu „astmatických medailistov“ z posledných desaťročí je podozrivé najmä Nórsko, ktoré aj na ZOH 2018 zvíťazilo v medailovej bilancii (14-14-11). Podľa zverejnených informácií si nórska výprava na olympiádu do Pjongčangu priviezla 6000 liekov na astmu. Keby sa rozpočítali na počet športovcov a dva olympijské týždne, tak na jedného športovca a deň vychádza asi 3,54 dávky lieku. Vyše štvrtina z dovezených liekov pritom obsahovala salbutamol – ten je zakázaný, ak sa u športovca objaví vo väčšom než minimálnom množstve. Pre porovnanie, J. Barnhofer, hlavný lekár Rakúskeho olympijského výboru, povedal: „Rakúsko má v batožine 200 liekov na liečbu astmy. 6 000 kusov si nevieme ani predstaviť.“

Práve kvôli takýmto podozreniam je potrebné vniesť do problematiky boja proti dopingu verejnú kontrolu. Stransparentniť pritom treba najmä systém udeľovania a uznávania tzv. terapeutických výnimiek na zakázané látky (TUE). Zjednodušene vysvetlené, väčšinu výnimiek udeľujú národné antidopingové agentúry a koordinuje ich WADA. V prípade medzinárodných závodov TUE uznávajú, resp. priamo udeľujú organizátori veľkých podujatí ako MOV či športové federácie. Ak vzniknú rozpory, rozhodne o nich WADA a voči jej rozhodnutiu sa dá obrátiť na CAS. Hlavným problémom je netransparentosť tohto procesu a fakt, že o udelených TUE sa nedozvedia ani protihráči. Keď sa potom objaví informácia, že asi 63% zo všetkých výnimiek za jeden rok získali tri západné štáty, tak to pôsobí veľmi zle…

Problémom MOV je aj spolitizovaný prístup voči športovcom z Ruska. MOV opakovane porušil princípy Olympijskej charty, keď dovolil politizáciu športu a poškodil čistých športovcov. Bolo tiež neprijateľné, že o účasti ruských športovcov v Pjongčangu rozhodovali práve tí západní politici, ktorí sa v minulosti zaslúžili o zavedenie protiruských sankcií. Napr. V. Fourneyron ako francúzska ministerka podporila v marci 2014 protiruské sankcie a v roku 2017 sa stala predsedkyňou panelu pre výber ruských športovcov na ZOH do Pjongčangu… Je to čosi také, ako keby R. Kaliňák dostal za úlohu viesť komisiu pre súpis opozičných poslancov, podozrivých z korupcie, ktorí by mali byť vylúčení z Národnej rady SR na základe veľmi problematických kritérií.

Je možné olympiády očistiť?

O olympiáde v Pjongčangu 2018 sa bude dlho hovoriť ako o jednej z najspornejších olympiád v celej histórii, najmä kvôli nadmernej politizácii. Sankcie voči ruskej hymne a vlajke boli urážkou olympizmu a neprijateľné boli aj princípy kolektívnej viny a prezumpcie viny. Vylúčenie čistých ruských hviezd len na základe týchto princípov vážne poškodilo olympiádu ako takú a všetky medaily, ktoré získali ich konkurenti vďaka zásahom od zeleného stola, mali nižšiu hodnotu.

ZOH 2018 ukázali, že vážnym problémom olympijského hnutia je nielen doping samotný, ale aj orgány, ktoré tento doping kontrolujú a kde neprimerane dominujú západní predstavitelia. O danej téme som opakovane písal, avšak situácia sa nezlepšuje. Bolo by potrebné „otvoriť“ antidopingový systém WADA aj pre oponentov, ktorí by sa nebáli kritizovať pochybné kroky jej orgánov. Ak majú športovci zohrávať úlohu vzorov pre mládež, nemôžu sa z nich z jedného dňa na druhý vykľuť „polymorbidní pacienti“, ktorí víťazia kvôli netransparentným terapeutickým výnimkám.

Keďže však transparentnosť bude v konaní MOV a WADA zrejme ešte dlho absentovať, treba radšej zvážiť úplne zrušenie súčasného antidopingového systému v športe. Netransparentný spolitizovaný boj proti dopingu je horší ako žiadny!

Branislav Fábry