Ako môže skončiť vojna na Ukrajine? Štyri hlavné scenáre

Kritici pritom spravidla vynechávajú konkrétne detaily – do akého konca? Aký presne výsledok vojny očakávajú, kvôli ktorému navrhujú bojovať bez akýchkoľvek ústupkov?

Najčastejšie sa v tejto súvislosti vyslovujú pomerne abstraktné veci.

Napríklad, ako napísal Volodymyr Vjatrovyč, „urobiť Ukrajinu natoľko silnou, aby Rusko nemohlo vojnou dosiahnuť svoje ciele“. Ako presne toho dosiahnuť a čo znamená „natoľko silnou“, však nevysvetľuje.

Rozoberme si v zásade, aké možnosti ukončenia vojny môžu existovať.

1. Rozdrvenie a kapitulácia

Variant, ktorý si najviac želajú obe bojujúce strany – úplná porážka a kapitulácia nepriateľa.

Priebeh vojny však zatiaľ tomuto scenáru nenasvedčuje. Žiadna zo strán nedokáže zlomiť odpor tej druhej. A technologické prielomy vo vojenskej oblasti, ktorých dosiahne jedna strana, sú po krátkom čase „dohnané“ nepriateľom.

Úplná porážka Ruska je možná len v prípade vypuknutia vnútorných nepokojov. Úplná porážka Ukrajiny je takisto možná v prípade vnútorných nepokojov alebo zastavenia vonkajšieho financovania.

Žiaden z týchto faktorov samozrejme nemožno na 100 % vylúčiť. A práve tým sa živia nádeje oboch bojujúcich strán na „rozhodujúce víťazstvo“.

Zatiaľ sa však nikde neprejavujú jasné známky blížiaceho sa kolapsu. Okrem toho v prípade Ruska stojí v ceste realizácii tohto scenára najväčší arzenál jadrových zbraní na svete, ktorým disponuje Ruská federácia a ktorý Moskva s nemalou pravdepodobnosťou použije, ak sa situácia na fronte alebo v tyle stane pre ňu skutočne ohrozujúcou.

Treba ešte poznamenať, že ak sa scenár kolapsu a kapitulácie zrealizuje, porazenej krajine nebude preukázaná žiadna milosť. Vzhľadom na utrpené obete a v súlade so starorímskym princípom „smútok porazených“ od nej budú chcieť získať všetko.

A už samotná táto hrozba by podľa zdravého rozumu mala podnietiť obe bojujúce krajiny, aby sa pokúsili ukončiť vojnu bez toho, aby riskovali existenciu svojej štátnosti v záujme maximalistických cieľov, o ktorých nie je isté, či sú vôbec dosiahnuteľné.

Logika však, ako ukazuje história, vo vojne veľmi často ustupuje emóciám.

2. Mierové urovnanie

Druhou možnosťou ukončenia vojny je dosiahnutie dohôd o mierovom urovnaní so zárukami, že sa vojna v budúcnosti nezopakuje. Oficiálne obe strany hovoria práve o tejto možnosti.

A Kyjev, aj Moskva neustále vyhlasujú, že potrebujú trvalý mier, „zaručený na celé generácie“ (ako dnes povedal Peskov). Problémom však je, že predstava tohto „zaručeného mieru“ je u oboch krajín zásadne protikladná.

Ukrajinské orgány vnímajú „trvalý mier“ nie ako normalizáciu vzťahov s Ruskom, ale ako oddelenie sa od neho „železnou oponou“ v podobe bezpečnostných záruk, a to buď prostredníctvom vstupu do NATO, alebo umiestnením európskych vojsk na území krajiny. Kyjev tiež dáva najavo, že aj po vojne bude naďalej „doháňať“ Moskvu – požadovať vyplatenie reparácií, viesť súdne spory na medzinárodných súdoch a viesť procesy vo veci vojnových zločinov.

Ruská federácia naopak vníma mierové urovnanie presne opačne – na základe záruk, že Kyjev ju už nebude „doháňať“ a celkovo bude viesť nehostinnú zahraničnú politiku, zatiaľ čo vo vnútornej politike vyhovie požiadavkám Ruskej federácie v oblasti jazyka a cirkvi a možno aj v otázke zrušenia zákazu činnosti politických síl lojálnych voči Ruskej federácii. V ideálnom prípade si Moskva predstavuje súhlas ukrajinských orgánov s oficiálnym uznaním územných strát prostredníctvom zmien v ústave. Pokiaľ ide o územia, ako v júni 2024 vyhlásil Putin, Ruská federácia požaduje stiahnutie ukrajinských vojsk z celého územia Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti.

Pokiaľ ide o umiestnenie západných vojsk a vstup do NATO, Kremeľ neustále zdôrazňuje, že to pre neho je neprijateľné. Chce, aby Ukrajina vyhlásila neutralitu, a umiestnenie cudzích vojsk označuje za rovnocenné s vyhlásením vojny Rusku.

Za celú tú dobu došlo len k jednému vážnemu pokusu o zbližovanie pozícií oboch strán s cieľom uzavrieť komplexnú dohodu. Ide o takzvané „dohody z Anchorage“ a o „Trumpov mierový plán“, ktorý bol na ich základe vytvorený v novembri 2025. Na základe zverejnených bodov tohto plánu mala Ukrajina stiahnuť vojská iba z Luhanskej a Doneckej oblasti (a nie zo štyroch regiónov, ako to predtým požadovala Moskva), pričom však mala získať bezpečnostné záruky od USA. Reparácie pre Rusko neboli stanovené, avšak zmrazené aktívy Ruskej federácie v Európe boli čiastočne prostredníctvom spoločného fondu s Američanmi investované do obnovy Ukrajiny a čiastočne do spoločných rusko-amerických projektov. Ukrajina by oficiálne nemala uznať nové hranice, ale urobili by to Američania. Okrem toho by Kyjev a Moskva mali podpísať dohodu o vzájomnej neexistencii nárokov po ukončení vojny. Takisto, hoci len vo všeobecných rysoch, boli stanovené zmeny vo vnútornej humanitárnej politike v oblasti jazyka a cirkvi. Nebolo zaručené, že Ukrajina nevstúpi do NATO, a počet ukrajinskej armády mal zostať na vysokej úrovni – 600–800 tisíc ľudí, čo je viac ako akákoľvek európska armáda.

Podľa komentárov Kremľa bol pripravený, hoci s určitými výhradami, s takýmto plánom súhlasiť. Proti tomu sa však postavila Ukrajina, ktorá s podporou Európy kategoricky odmietla stiahnutie vojsk z Donbasu. Moskva očakávala, že Trump vyvinie na Kyjev praktický tlak s cieľom prinútiť ho k splneniu podmienok z Anchorage, ale neurobil to. Na čom sa vyjednávací proces zastavil.

Avšak, zopakujme, dohody z Anchorage sú v súčasnosti jedinou navrhnutou komplexnou variantou mierového urovnania (vrátane normalizácie rusko-západných vzťahov), s ktorou súhlasila strana, ktorú je najťažšie prinútiť k akémukoľvek súhlasu (teda Rusko).

Pritom otázka Donbasu samozrejme zostáva neriešiteľným rozporom. Teoreticky by Ruská federácia mohla túto požiadavku stiahnuť, keby od Európy a Kyjeva dostala niečo iné. Napríklad úplnú normalizáciu vzťahov po ukončení vojny. A záruky, že ju „nebudú dobiehať“. Takéto podmienky však Moskve nikto nenavrhuje.

A v zásade nie je jasné, či aj Washington bude naďalej trvať na „anchorageských pozíciách“, najmä ak Trumpova strana prehrá voľby do amerického Kongresu.

Ukrajina je pripravená

Ukrajina je pripravená na všetky varianty prímeria navrhnuté sprostredkovateľmi, vyhlásil hovorca ministerstva zahraničných vecí Heorhij Tychyj Ide o: – bezpodmienečné a úplné prímerie na celej línii frontu; – prímerie v Čiernom mori za sprostredkovania Turecka a Egypta; – prímerie v energetickej oblasti a potravinové prímerie za sprostredkovania Indie; – energetické prímerie za sprostredkovania USA. Pripomeňme, že Ruská federácia požaduje na ukončenie vojny stiahnutie ukrajinských ozbrojených síl z Donbasu a odmieta všetky navrhované varianty prímeria.   Prečítajte si tiež: Rusko dnes použilo novú taktiku útoku Ukrajina nemusí byť posledná. Nemecký minister pomenoval päť krajín, ktoré môžu byť v hľadáčiku Ruska  

3. Prímerie bez urovnania

Tretia možnosť ukončenia vojny – jednoduché prímerie na línii frontu bez akýchkoľvek predchádzajúcich dohôd a podmienok.

Práve túto možnosť teraz navrhuje Zelenskyj. Rusko ju však odmieta.

Paradox tejto situácie spočíva v tom, že takýto scenár je potenciálne oveľa nebezpečnejší pre Ukrajinu ako pre Rusko.

Stručne povedané: po prímerí na línii frontu bez komplexného urovnania zostane Kyjev v stave zmrazeného konfliktu so svojím najväčším susedom – jadrovou veľmocou Ruskou federáciou. Vojna sa môže kedykoľvek obnoviť, buď v horúcej fáze, alebo v hybridnej forme (podobnej tej, ktorá prebiehala na Donbase v rokoch 2015–2021). To bude znamenať, že na Ukrajinu nepôjdu žiadne investície, určite nebudú poskytnuté žiadne seriózne bezpečnostné záruky (tie sú možné len za podmienky komplexného urovnania vzťahov s Ruskou federáciou, čo bolo stanovené v dohodách z Anchorage), nieto ešte o nasadení zahraničných vojsk alebo o vstupe Ukrajiny do NATO. Nikto nebude chcieť riskovať potenciálnu vojnu s Ruskom. A aj vstup Ukrajiny do EÚ bude v takejto situácii neistoty veľmi sporný. Približne 10 rokov existencie v takomto režime môže mať pre štát ničivé dôsledky.

Pre Rusko bude nevyriešený konflikt s Kyjevom tiež predstavovať určité problémy, avšak vzhľadom na oveľa väčšiu rozlohu územia bude ich vplyv na Rusko oveľa menší ako na Ukrajinu.

Nehovoriac o tom, že formálne bude takáto varianta ukončenia vojny pre Rusko víťazná – bude zaznamenané obsadenie takmer 20 % územia susednej krajiny. Takisto je prakticky vylúčená možnosť, pri ktorej by ukrajinská armáda rozhodla o vojenskom znovuzískaní obsadených území a ako prvá by začala ofenzívu (v takom prípade by Rusko obvinilo Kyjev z „agresie“ a mohlo by použiť jadrové zbrane). Hybridná vojna je možná, ale na ňu bude Rusko potrebovať oveľa menej prostriedkov a síl, než sa v súčasnosti vynakladá na vojnu v plnom rozsahu.

Z týchto dôvodov je populárna verzia, že Kyjev navrhuje Moskve prímerie na línii frontu iba z informačno-politických dôvodov (aby preukázal svoj mierotvorný postoj), pričom je presvedčený, že Kremeľ ho odmietne. Navyše ho navrhuje v takej forme, aby pravdepodobnosť odmietnutia bola blízka 100 %.

A Kremeľ zatiaľ skutočne odmieta akékoľvek rozhovory o prímerí na línii frontu. Ak však náhodou zmení svoj postoj, bude pre ukrajinské orgány veľmi ťažké „vziať slová späť“ a odmietnuť prímerie.

Je súhlas Ruskej federácie možný? Teoreticky je to možné v troch situáciách. Prvá – ak v Kremli dospejú k záveru, že ďalšie vedenie vojny sa stáva príliš nákladné z hľadiska potenciálnych výhod.

Druhá – ak Kremeľ urovná vzťahy so Západom a ukončí vojnu na fronte ako súčasť týchto dohôd. Tretia – ak ruská armáda obsadí nové územia, ktoré Kremeľ považuje za dostatočnú korisť na to, aby zastavil paľbu.

Z toho, čo bolo opísané vyššie, sa zatiaľ nič neprejavuje. Potenciálne však „prímerie bez urovnania“ zostáva jednou z možných variantov ukončenia, alebo presnejšie zmrazenia, vojny.

4. Večná vojna až do „smrteľnej zóny“

Existuje však aj scenár zotrvačnosti – všetko ide tak, ako ide. To znamená, že nikto nesúhlasí s kompromisom, ale ani na bojisku nezískava rozhodujúcu prevahu, a preto obe strany jednoducho pokračujú vo vojne rok za rokom.

Tento scenár je v skutočnosti celkom pravdepodobný a pre Ukrajincov katastrofický, hrozí totiž, že sa Ukrajina premení na krajinu zo zápletky amerického filmu „Zóna smrti“, ktorý vyšiel rok pred začiatkom rozsiahlej invázie. Dej sa v ňom odohráva na Ukrajine v roku 2036 – v úplne zničenom a vykrvavenom štáte, ktorý sa nachádza v stave chaosu a rozpadu (pričom časť územia krajiny je obsadená Ruskom).

Kampaň leteckých útokov, ktorú v súčasnosti vedie Ruská federácia s cieľom „zničiť“ ukrajinské hospodárstvo, ukazuje, že takýto scenár nie je až taký fantastický. Koľko času bude potrebné na jeho realizáciu – rok, dva, tri alebo desať rokov – nie je známe. Je však zrejmé, že negatívny vplyv vojny, strát a zničenia sa bude kumulovať. Áno, je možné, že aj Rusko utrpí veľmi veľké straty.

Bude mu spôsobená obrovská ekonomická škoda, obyvateľstvo si bude musieť utiahnuť opasky a politický režim sa maximálne sprísni. Vzhľadom na svoju rozlohu a početné obyvateľstvo však môže viesť vojnu na vyčerpanie dlho. Až do úplného vykrvácania Ukrajiny a zničenia jej ekonomiky a infraštruktúry, čo sa v určitom momente môže stať osudným nielen pre schopnosť armády pokračovať vo vojne, ale aj pre celý štátny systém krajiny. Robotizácia vojny a zavádzanie autonómnych bojových systémov riadených umelou inteligenciou môžu tento proces len urýchliť.

„Autonómne“ drony budú pustošiť celé mestá a regióny, čo vzhľadom na neporovnateľnosť rozlohy území bude pre Ukrajinu oveľa bolestivejšie ako pre Rusko.

Možno práve v tom spočíva Putinov strategický plán, ktorý nie je zameraný len na túto zimu (ako sa často hovorí v Kyjeve a na Západe), ale na roky dopredu. A Ukrajine to neprináša nič dobré.

O tom, že takáto perspektíva je reálna z vojensko-technického, demografického, ekonomického aj z mnohých ďalších hľadísk, sa v poslednej dobe na Ukrajine hovorí čoraz častejšie.

Dôraz na potenciálnu hrozbu „večnej vojny“ pre Ukrajinu kládol aj Gončarenko, ktorý navrhoval ísť na kompromisy s Ruskou federáciou v záujme čo najrýchlejšieho ukončenia vojny.

Vlastne práve za to ho a ďalších politikov a expertov, ktorí sa vyjadrovali podobne, označujú za „kapitulantov“.

To však neodstraňuje hlavné otázky – aký realistický plán ukončenia vojny majú „nekapitulanti“? Ako prinútiť jadrovú veľmoc, aby súhlasila s ukončením bojových operácií bez akýchkoľvek kompromisov? Je v záujme Ukrajiny „večná vojna“ (či už horúca, ako je teraz, alebo hybridná, v prípade prímeria na fronte bez komplexného urovnania) s Ruskou federáciou, ktorá so sebou prináša postupné vykrvácanie a spustošenie krajiny, alebo jej rozšírenie na územie Európy s vyhliadkou na prechod do jadrovej fázy? Alebo je nádej, ako aj predtým, v nepokojoch v Rusku? Ak však k nim v dohľadnej budúcnosti nedôjde, na čo sa potom spoliehame?

Ukrajinská vláda na tieto otázky nedáva jasné odpovede a obmedzuje sa na výzvy „zintenzívniť tlak na Rusko, aby sme ho prinútili pristúpiť k serióznym rokovaniam“.

Ako však vidíme, tieto otázky sa kladú čoraz častejšie. A čím ďalej, tým ťažšie bude vyhýbať sa odpovediam na ne.

Prečítajte si tiež:

• Peskov prezradil viac o spojení Trump – Putin a urovnaní konfliktu: „Povedzme to takto…“
• Rusko dnes použilo novú taktiku útoku