Korene európskej spolupráce siahajú do obdobia krátko po skončení druhej svetovej vojny. Európa sa ešte stále spamätávala z ničivých dôsledkov vojny, keď v roku 1951 vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele za účasti Nemecka, Francúzska, Belgicka, Holandska , Luxemburska a Talianska.  Ušľachtilá idea spolupráce na ekonomickej úrovni v roku 1958 prerástla do vzniku EHS (Európskeho hospodárskeho spoločenstva). Nič nepoukazuje lepšie na zmenu paradigmy európskej spolupráce ako premenovanie EHS na ES (Európske spoločenstvo) v roku 1993. Vypustením slova „hospodárske“, symbolicky znamenalo nový impulz zbližovania sa európskych národov, tento raz nie na hospodárskej báze, ale na báze spoločenskej – ideovej.

Na národnej scéne vyvolalo vlnu vzruchu, u niektorých až pohoršenie, „Uznesenie  Európskeho parlamentu zo 17. januára 2024 o európskom historickom vedomí, ktorú europoslanci väčšinovo prijali. Jediný slovenský europoslanec Milan Uhrík hlasoval proti, zdržali sa Radačovský a Jurzyca. Ostatní, počnúc Monikou Beňovou zo Smeru, končiac Ivanom Štefancom z KDH, hlasovali za prijatie. Málokoho prekvapí skutočnosť, že najviac opozičných hlasov pridalo národne uvedomelé Maďarsko, nasledované Talianskom, Poľskom a Estónskom. Slovensko, v kontexte V4, hlasovalo „najeurópskejšie“, napriek skutočnosti, že všetky politické strany, ktoré návrh podporili, majú v názve Slovensko alebo slovenská, s výnimkou KDH a nezaradených poslancov. Tieto, kvázi „slovenské“ strany, na jednej strane „hrdo“ nesú vo svojom názve Slovensko, ale keď príde na lámanie chleba, poslušne zrazia opätky a hlasujú ako kovaní euro-občania.

Snahy o hlbšiu integráciu je potrebné chápať v širšom kontexte. Patrí k nemu budovanie „európskeho historického vedomia“ spojeného s výchovou k tzv. „euro-občianstvu“,  s ktorým je úzko spätá snaha EÚ nahradiť, resp. nahliadať na národné dejiny optikou európskosti.

Správa o Európskom historickom vedomí uvádza, že „snahy v oblasti historickej pamäte na úrovni EÚ sa nesmú využívať ako forma mäkkej moci na vyjadrenie politických stanovísk alebo na obranu politických záujmov“.

Paradoxne, to čo sa snaží sama EÚ negovať, sa na základe preštudovaných materiálov javí úplne opačne. Termín soft power (mäkká sila) spopularizoval americký politológ, Joseph Nye z Harvadrskej univerzity. Jej použite sa zameriava na kooptáciu namiesto donucovania (hard power). Mäkká sila je podľa Nye „nenátlaková, využíva kultúru, politické hodnoty a zahraničnú politiku na uskutočňovanie zmien.“

Na jednej strane je snaha EÚ pochopiteľná, s odkazom na nevraživú históriu jednotlivých európskych štátov a toto hľadisko sa niekoľko krát spomína v predmetnej správe. Na strane druhej, podprahová výchova v duchu „euro-občianstva“ a nahradenie národnej histórie európskou, je hrozbou pre národné štáty. Apel na európske štáty, aby „aktualizovali súčasné učebné osnovy a metodiky výučby s cieľom presunúť pozornosť z národných dejín na európsku a celosvetovú históriu a klásť väčší dôraz na nadnárodné historické chápanie, “ len podčiarkuje toto snaženie.

Do popredia sa má dostať „zásadný význam učenia sa o európskej integrácii, histórii, inštitúciách a základných hodnotách Únie a európskom občianstve pre vznik pocitu európskej spolupatričnosti. Výchova k európskemu občianstvu sa má stať neoddeliteľnou súčasťou vnútroštátnych vzdelávacích systémov“. V duchu hesla slovenského príslovia „ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko“, EÚ vsádza na didaktickú propagandu a prostredníctvom vzdelávacieho systému základných a stredných škôl, má za cieľ vyrábať nových euro-Jankov.

Za týmto účelom vyzýva správa vypracovať „príručku EÚ pre školské aktivity“ , učiteľom odporúča „absolvovať primeranú odbornú prípravu“, má sa zintenzívniť úsilie o posilnenie mediálnej a digitálnej gramotnosti a iné aktivity zamerané týmto smerom. Zaujímavý je bod 14, kde sa uvádza , že v európskych dejinách je hlboko zakorenený šovinizmus, rodové stereotypy, mocenské asymetrie a štrukturálne nerovnosti, a vyjadruje poľutovanie nad tým, že pri výučbe histórie sa neuplatňuje dostatočne multikultúrny a rodovo citlivý prístup; považuje za nevyhnutné riešiť marginalizáciu žien a iných nedostatočne zastúpených spoločenských skupín v dejinách a vyzýva členské štáty, aby na ne zabezpečili väčší dôraz v národných učebných osnovách.“

Akým spôsobom sa má, tzv. multikultúrny a rodovo citlivý prístup uplatniť,  správa nešpecifikuje. Nápovedou nám môže byť napríklad „kauza“ spred pár rokov, kedy tvorcovia českej počítačovej hry, boli pranierovaní za to, že hra bola málo multikultúrna. Autori poukázali na fakt, že dej sa odohráva v stredných Čechách v 14. storočí a je veľmi nepravdepodobné, že by tu boli nejakí príslušníci iných rás. Bolo im defacto vyčítané, že sa snažili o čo najvernejšiu dobovú rekonštrukciu.

EÚ nás núti sa pozerať na vlastné dejiny ich vlastnou optikou, máme hľadať vo vlastnej histórií niečo, čo tam nebolo, resp. bolo iba niekde na periférií. Európa, ako aj ostatné časti sveta, prešli a prechádzajú istým vývojom. Čo v minulosti bolo tabu, dnes sa stalo normou, viď napríklad volebné právo pre ženy. V tomto zmysle ide vývoj pozitívnym smerom. EÚ sa ale snaží zneužiť vlastný výklad dejín Európy na užšiu integráciu, a „nedostatky“ minulosti zneužíva na pretláčanie vlastnej rodovo podmienenej a multikultúrnej agendy. Boľševický experiment, šľachtenia nového človeka, „homo sovieticus“, zlyhal. EÚ sa viac ako 30 rokov po páde Sovietskeho zväzu, pokúša oživiť  podobný experiment, tentokrát s názvom „homo europaeus unionus“ – človek európsky, úniového typu.