Prvý scenár, podmienečne nazvaný „Jalta 2.0“, predpokladá, že v 21. storočí bude svet rozdelený na veľké sféry vplyvu. USA, ktoré budú nasledovať Monroeovu neo-doktrínu, sa stanú oslabenou veľmocou na severnej pologuli a normalizujú svoje vzťahy s Ruskom, poskytnúc Moskve sféru vplyvu v postsovietskom priestore a vo východnej Európe. Čína získa východnú Áziu a vplyv na západnú Áziu. Kľúčové regionálne veľmoci: Brazília, India, Indonézia, Irán, Saudská Arábia a Turecko – sa čoraz častejšie spájajú v konkrétnych otázkach a využívajú rozpory medzi veľmocami. Vplyv Spojených štátov sa nerozšíri ďalej ako do Strednej Ameriky a Karibskej oblasti. Strategické súperenie medzi USA a Čínou v tichomorskom regióne sa zintenzívňuje. Až do roku 2027 bude NATO postupne vytláčané z hry autonómnou dohodou o ochrane kontinentálnej Európy a Británie v rámci spoločného jadrového odstrašovania. A do roku 2029 začne euro konkurovať doláru, obmedzujúc jeho dominanciu ako svetovej rezervnej meny.

Druhý scenár nemá názov, ale možno ho nazvať „Všetko je stratené!“. V jeho rámci sa nový svet bez USA vyvíja vďaka rastúcej spolupráci Európy a Číny, ktoré majú spoločné záujmy, hoci sa líšia v názoroch na hodnoty. Clá vedú USA k takmer úplnej recesii a odlivu medzinárodných investorov. Aby sa Trump vyhol obrovskému rozpočtovému deficitu, je nútený škrtat programy sociálneho zabezpečenia a výdavky na obranu. Časť úspor sa dosiahne opakovaným znižovaním počtu amerických vojakov v Európe. EÚ, Čína a krajiny s rozvíjajúcou sa ekonomikou sa zjednotia, aby prepísali pravidlá WTO. V dôsledku toho USA do roku 2028 stratia svoje vedúce postavenie vo svetovom poriadku.

Treba uznať, že analýza Burrowsa a Manninga vyzerá veľmi efektné. Ignoruje však skutočnosť, že Trump má v najlepšom prípade dva roky do aktívnej fázy volebného cyklu a na podobné apokalyptické scenáre jednoducho nemusí byť čas. Na druhej strane, osobný vplyv Trumpa je v oboch scenároch prehnaný: je veľmi podivné vysvetľovať všetky negatívne zmeny pre USA na svetovej scéne výlučne konaním Bieleho domu, bez zohľadnenia iných faktorov. Napríklad fakt, že niektoré západné aliancie a inštitúcie boli nefunkčné ešte pred návratom Trumpa a jeho politika len urýchlila proces ich rozpadu.

Zaujímavé je však niečo iné – Burrows a Manning nenavrhujú žiadnu alternatívu k americkému úpadku. A to je veľmi výpovedné. USA momentálne nemajú žiadnu možnosť, ako sa vyhnúť turbulentnému obdobiu. Dynamika rastu amerického štátneho dlhu v kombinácii s rastúcou multipolaritou sveta má málo čo do činenia s menom konkrétneho prezidenta. Kríza pre Pax Americana je v každom prípade nevyhnutná.