Londýn/Karakas 18. mája 2018 (HSP/RT/Foto:TASR/AP-Ariana Cubillos)

Britský komentátor zahraničnej politiky a bývalý vojnový korešpondent viacerých médii William Whiteman vyslovil názor, že v prípade Venezuely, obe strany amerického politického spektra nechápu súčasný stav v krajine.

Vo svojom prejave v roku 2018 sa americký prezident Donald Trump odvolával na Venezuelu ako „socialistickú diktatúru“, pričom sa chválil uložením ochromujúcich ekonomických sankcií voči latinskoamerickému národu. Takéto falošné obvinenia nie sú obmedzené na právo. Senátor Bernie Sanders dokonca išiel tak ďaleko, že bývalého demokraticky zvoleného vodcu Venezuely, prezidenta Huga Cháveza, nazval „mŕtvym komunistickým diktátorom“.

Ďalším podobným prípadom je viceprezident Mike Pence, ktorý povedal, že nadchádzajúce voľby vo Venezuele budú „len podvod a podvod“. Vo Washingtone však asi nevedia, že venezuelská „zdanlivá“ demokracia už používa pri organizovaní volieb veľmi zložitý proces, ktorý kombinuje elektronický systém hlasovania s odtlačkami prstov s dodatočným hlasovaním v papierovej podobe, takže je takmer nemožné manipulovať výsledky. Pripomeňme, že bývalý prezident Jimmy Carter, jeden z mála amerických politických predstaviteľov, ktorý v roku 2012 hovoril zmysluplne, uviedol: „Volebný systém vo Venezuele je najlepší na svete.“

Nedávny prieskum medzinárodných konzultačných služieb (ICS) zistil, že prezident Nicolas Maduro vedie s 55,9 percentami. Takže kto je Pence, aby spochybnil mandát Madura, keď jeho šéf Trump má domácu podporu okolo 40 percent? Zabudol na to, že vláda Trumpa sa ujala moci napriek tomu, že získala o 2 864 974 menej hlasov ako demokrati v roku 2016, vo voľbách s najnižšou volebnou účasťou po dobu 20 rokov. Ak sa USA obávajú volebných podvodov v latinskoamerickej krajine, potom prečo ministerstvo zahraničných vecí uznalo výsledky prezidentských volieb v Hondurase v roku 2017, keď sa preukázalo, že boli podvodné?

Politické osobnosti, ako je Pence, požadujú Madurov režim, aby „obnovil demokratické inštitúcie“ vo svojej krajine. V skutočnosti však jediná diktátorská vláda, ktorá mala vo Venezuele moc od roku 1999, bola tá počas dvoch dní v roku 2002 po tom, čo vojenský prevrat dočasne odstránil bývalého vodcu krajiny, prezidenta Cháveza. Je samozrejmé, že americká vláda podporila tento krátkodobý režim.

Penceovo ospravedlnenie týchto názorov možno nájsť v jeho falošných tvrdeniach, že venezuelská vláda nejako bráni opozícii zúčastniť sa na nadchádzajúcich voľbách. V skutočnosti najväčšia pravicová opozičná skupina MUD bojkotuje hlasovanie v snahe delegitimizovať tento proces. Navyše organizujú rozsiahle protesty, ktoré boli často násilné, s útokmi na štátne inštitúcie. V istom čase opoziční aktivisti zašli tak ďaleko, že sa zameriavali na demolovanie nemocnice. Jeden z ich členov, Henri Falcon, však nedávno politicky prerazil a v súčasnosti ho podporuje asi 25 percent ľudí a pravdepodobne sa zúčastní volieb spolu s tromi menej prominentnými opozičnými kandidátmi: Javierom Bertuccim, Luisom Alejandrom Rattim a Reinaldom Quijadom. Rozhodnutie Falcona zúčastniť sa na demokratickom procese spôsobilo napríklad to, že noviny Miami Herald ho označiť za „zradcu“.

Ostatné médiá v USA boli podobne kritické, pokiaľ ide o Venezuelu. Washington Post sa opakovane odvoláva na Venezuelu ako na rozvinutú diktatúru, ale hneď ako boli vyhlásené tohtoročné voľby, označili to za „strašnú správu pre demokraciu“. Pred voľbami do Národného zhromaždenia v roku 2015 vydal ten istý denník editoriál „Venezuelské špinavé voľby sa blížia“ – voľby Madurovi socialisti nielen prehrali, ale ihneď prijali výsledky a oznámili porážku.

Ďalším dôvodom obvinení Pencea, že Venezuela je nedemokratická, je, že socialistická vláda obsadila Najvyšší súd „svojimi priateľmi“. Ak však republikáni vybojujú viac ako tucet slobodných a spravodlivých volieb za posledných 18 rokov, ako to dokázali venezuelskí socialisti, potom aj oni budú dominovať Najvyššiemu súdu Spojených štátov.

Pravidelne sa objavuje aj oprávnená kritika Maduroovej administratívy, ktorej politika zhoršila situáciu. Národné zhromaždenie, v ktorom mala väčšinu opozícia, bolo zrušené v roku 2017, lebo zákonodarcovia nelegálne hlasovali, zatiaľ čo obvinenia z kupovania ich hlasov vo voľbách v roku 2015 boli stále predmetom vyšetrovania. Napriek takýmto kontroverziám však len 32 percent Venezuelčanov podporuje ekonomické sankcie, ktoré USA uvaľujú na krajinu. Namiesto toho, aby vyvolali rozpory medzi vládou a jej občanmi, čo je ich úlohou, tieto opatrenia skutočne tlačia veľké percento obyvateľov bližšie k vládnucim socialistom. To možno pozorovať v poslednom náraste podpory Madura, od jeho najnižšieho hodnotenia pod 20% v roku 2016 až po jeho súčasnú úroveň 55,9%.

Väčšina Venezuelčanov vie dobre, že Trump a Pence, ktorí sú v súčasnosti v procese realizácie deportácií 57 000 obyvateľov Hondurasu z USA, nemohli sa neurobili nič pre ich blaho. Ako zástupca národa v Organizácii amerických štátov, Samuel Moncada, nedávno poznamenal, že vláda Trumpa je z posledných desaťročí najviac „rasistická a netolerantná“. Mnoho Venezuelčanov vidí, že záujmy USA v Latinskej Amerike sú diametrálne protichodné. Chápu povahu mäkkej moci USA. To tradične spočívalo v podpore pravicových silných mužov, čo bolo praktizované najmä na začiatku 80.-tych rokov až po posilnenie moci skorumpovaných neoliberálnych vlád.

Dôvodom, prečo je taká nedôvera voči venezuelskej opozícii, je skutočnosť, že sú obe vedené a zastupujú záujmy tých istých elít, ktoré zvykli riadiť krajinu v mene USA. Toto vnímanie bolo potvrdené pokusom opozície o prevzatie moci v roku 2002, keď bol spoločne s Washingtonom zorganizovaný krátkodobý vojenský prevrat, čo spôsobilo napr. zastavenie ropného sektora. Vedúci predstavitelia opozície Leopoldo Lopez, Henrique Capriles a Maria Corina Machado boli všetci zapojení do tohto útoku na demokraciu.

Keby Trump zaviedol ropné embargo, ako to naznačil, tak by to skutočne prinieslo krajinu na pokraj kolapsu, čo by spôsobilo utrpenie obyčajných Venezuelčanov. Deväťdesiat päť percent príjmov z vývozu Venezuely pochádza z jej štátnej ropnej spoločnosti PDVSA. Ropné embargo by obmedzilo schopnosť vlády poskytovať zdravotné, vzdelávacie a bytové programy, od ktorých sú občania s nižším príjmom závislí.

USA nedokážu pochopiť, že populárna značka Chavista pod nápisom Bolívar úspešne využila historický zdroj národnej hrdosti a antiimperialistického zápalu. Objavila mimoriadne silnú podporu medzi chudobnými – tými, ktorí nesú hlavnú ťarchu rokov neoliberálnych opatrení MMF, ktoré zaviedli USA. Teraz sú títo ľudia zarputilí a nedajú si svoju krajinu tak ľahko. Ak by bol Trump niekedy tak hlúpy, aby začal vojenskú akciu proti Venezuele, bol by to jeho Suez.