V súvislosti s rozsudkom sme oslovili niektorých poslancov Národnej rady SR, aby poskytli svoje stanovisko k zverejneným názorom Rudolfa Steigaufa, ako aj k výške samotného rozsudku.

Prinášame vám postoj Alojza Baránika (SaS), Eriky Jurinovej (OĽaNO-NOVA, ktorá je zároveň predsedníčkou Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny), Martina Beluského (ĽSNS) a Anny Zemanovej (SaS).

Sú podľa vás uvedené statusy prejavom slobody slova, alebo ich považujete za extrémizmus, ktorý by mal byť trestne stíhaný?

Alojz Baránik: Ak sa mám vyjadriť ku konkrétnej veci pána Rudolfa Steigaufa, ako vždy platí, že bez toho, aby som poznal detaily obžaloby a obhajoby alebo aspoň rozsudku, nemôžem sa ako právnik meritórne vyjadriť. Ako politik aj súkromne preferujem slobodu slova a som ochotný sa za ňu aj biť. Tu pripomínam, že som napr. bez nároku na odmenu ako advokát zastupoval Ing. Pitoňáka, ktorý bol NAK-ou a špeciálnou prokuratúrou trestne stíhaný až na Najvyšší súd len preto, že humorným spôsobom vyjadril svoje politické (ne)preferencie v súvislosti s poslednými prezidentskými voľbami.

Erika Jurinová: Musím vyjadriť, že obsah textu považujem za totálnu urážku príslušnosti k maďarskej i rómskej menšine. Verím, že časy, kedy sme Maďarov posielali za Dunaj už pominuli, ale zrejme sa mýlim. Občania maďarskej národnosti sú plnohodnotnou národnostnou skupinou ako i Poliaci, Rusíni, Ukrajinci. Preto považujem za choré podnecovať ľudí k národnostnej neznášanlivosti. Zrejme si tým pán lieči vlastnú frustráciu z toho, že na základe parlamentných volieb sa do NR SR dostali i zástupcovia inej národnosti. Ak mu to prekáža, mal sa radšej venovať presviedčaniu ľudí  o svojich správnych úmysloch v južných regiónoch Slovenska.

Čo sa týka druhého statusu, musíme byť predovšetkým spravodlivý k všetkým. Áno, rómska komunita je veľkým problémom spoločnosti, ale nezabúdajme, že si ho nespôsobili len sami, ale najmä majoritné obyvateľstvo svojim prístupom. Zle nastaveným sociálnym systémom. Nezabúdajme pritom, že reči, ktoré i mňa urážajú, sa týkajú nielen Rómov, ale aj rozširujúcej sa chudoby majoritnej časti spoločnosti a na toto akoby autor celkom zabudol. Alebo sa ideme tváriť, že toto sa skutočne týka iba Rómov? Za to, kam to nechala dospieť spoločnosť svojim prístupom sa môžeme hanbiť všetci. Ale za riešenie pokladať ich absolútne odstrihnutie od akejkoľvek pomoci, čo spôsobí ich ešte väčšie existenčné problémy, je zbabelý útek od problému. Tiež si treba uvedomiť, že domnelé jednoduché riešenia sa dajú realizovať možno na papieri. Ale toto je práca s ľuďmi, nie s náradím. Takéto reči považujem za nabádajúce k ešte väčšej neznášanlivosti. A pokiaľ nevieme mieru, treba rátať so sankciami.

Martin Beluský: Hranica, kde je možno prejav považovať ešte za slobodu slova a kde je to už trestný čin je veľmi úzka a hlavne pohyblivá. Absolútna sloboda slova by znamenala netrestať ani neobmedzovať žiadny prejav, nech je akokoľvek vulgárny alebo napr. nabádajúci na násilie. Spoločnosť by mala sama takéto prejavy odsúdiť, nie súd. Na Slovensku je sloboda slova používaná iba do takej miery, v akej to súčasnému politickému zriadeniu vyhovuje. Bohužiaľ, p. Steigauf je zrejme pre tento systém nepohodlný, a preto boli jeho výroky považované za „extrémistické“. Podľa môjho osobného názoru, len vyjadril svoje myšlienky, za ktoré by nemal byť v správne fungujúcom demokratickom štáte nikto stíhaný a už vôbec nie odsúdený.

Anna Zemanová: Môj názor k obdobným statusom je nasledovný. Ak niečo napíšem na stránku, alebo verejne zdieľaný profil je to isté, ako keby som sa postavila na tribúnu a hovorila to niekde verejne. A tak by mal byť posudzovaný aj obsah jednotlivých statusov. Ak niekto napíše niečo vo svojej skrytej skupine, tak to je ako keby listové tajomstvo, teda obsah je určený len konkrétnemu adresátovi a naopak, ak niekto fotí, alebo zdieľa takýto súkromný status, tak je to isté, ako keby porušil listové tajomstvo.

Neobávate sa, že ak sa takéto vyjadrenia začnú trestne stíhať, sloboda slova na Slovensku skončila?

Alojz Baránik: Na druhej strane je treba povedať, že my všetci máme len toľko slobody, koľko nám jej dovolí chovanie nášho okolia. Predpokladám, že budete súhlasiť, že by nebolo v poriadku, ak by niekto verejne vyhlasoval nenávisť voči každému, kto napríklad, pije alkohol na verejnosti alebo nosí dlhé vlasy alebo má iné ako slovansky znejúce meno, a to až do tej miery, že by sa takto vyčlenení ľudia cítili nerovnocenní ako občania tohto štátu alebo ohrození na svojej slobode – robiť či nerobiť to, čo je dovolené, teda napr. piť alkohol na verejnosti, alebo nosiť dlhé vlasy alebo si nezmeniť meno  na Kováč alebo Novák.

Erika Jurinová: Otázka slobody slova má u mňa jasné ohraničenie a to pokiaľ nenabáda k násiliu a ešte väčšej neznášanlivosti, človek musí mať právo vyjadriť a prejaviť svoj názor. Áno, pripúšťam, že je v dnešnej spoločnosti ťažké vyjsť s opačným názorom. Overila som si to najmä v morálno-etických témach. A tiež sa mi osobne stalo (nedávno), že ma kolega slovne obvinil z vytiahnutia „maďarskej karty“ čo úmyslom rozhodne nebolo, a stále to skôr chápem ako politický boj.

Jednoznačne však o slobodu prejavu a slobodu slova zápasiť musíme. Nikdy sa však nestotožním s podnecovaním násilia, nabádaniu k akémukoľvek zabíjaniu aj počatých detí, alebo plošnej sterilizácii.

Martin Beluský: Obávam sa, že súčasná politická garnitúra prerazí dno stíhania za názor veľmi hlboko. Namiesto toho, aby riešili situáciu, v ktorej sa naši občania v určitých lokalitách nachádzajú, chce trestať iba následok, teda nespokojných občanov, ktorí iba nahlas povedia, čo si myslia.

Anna Zemanová: Moja odpoveď je v duchu vyššie napísaného.

Nie je podľa vás trest 40 mesiacov nepodmienečne neprimerane vysoký?

Alojz Baránik: Hranice medzi slobodou slova a porušovaním slobôd iných v prípadoch zverejnenia extrémnych názorov (ako je to v danom prípade) musí ustáliť súd. Mne osobne sa rozsudok vo veci pána Steigaufa, ktorý spomínate, javí ako nesprávny, ale, ako som už uviedol, nepoznám prípad do potrebného detailu. K tomu je treba uviesť, že sa jedná o prvostupňový rozsudok, ktorý iste bude (bol) advokátom pána Steigaufa napadnutý. Zároveň je treba povedať, že ten, kto má silu vyslovovať predmetné extrémne názory, musí nájsť aj silu niesť z tohto plynúce dôsledky v podobe súdnych konaní, a to možno až na Ústavnom súde, pretože sa tu nesporne jedná aj o otázke Ústavou garantovanej slobody prejavu, pričom je z hľadiska celospoločenského správne, aby vysoké súdy spomenuté hranice slobody jednotlivca čo najpresnejšie stanovili tak, aby sa spoločnosť mala možnosť naučiť, čo je z hľadiska práva správne alebo prípustné, aj keď je to pre niekoho spoločensky menej prijateľné alebo neprijateľné, a čo nie.

Erika Jurinová: Trest vyzerá veľmi tvrdý, k výške trestu sa však neviem vyjadriť. Možno to chcelo vlastné uznanie, že presiahol mieru nenávisti. To posúdiť neviem.

Martin Beluský: Ako som vysvetlil pri predchádzajúcich otázkach, nemal byť žiadny.

Anna Zemanová: Toto neviem posúdiť, ale v kontexte toho, že na Slovensku si zlodeji chodia po slobode a ešte aj riadia náš štát, tak je to dosť veľa.