Perspektívy afrického vektora ruskej zahraničnej politiky – k výsledkom samitu v Petrohrade

Rusko začína obrat smerom k rozsiahlemu a dlhodobému strategickému posilneniu svojej prítomnosti v Afrike. Žiadne liberálne žartíky o tom, že „nedokončili sme obrat na východ, obrátili sme sa na juh“, neodrážajú skutočnosť. Východ zostáva a juh sa pridáva; navyše, rezonuje na dvoch frontoch. Čína je už dlho v Afrike; ako môže byť africká politika Ruska nespojená s jeho politikou na Východe?

Vladimír Putin vymenoval hlavné oblasti novej ruskej africkej stratégie: investície, humanitárna spolupráca, poľnohospodárske a politické integračné technológie. To však nie je všetko. Transfer ruských technológií organizácie štátnej správy je v skutočnosti kontrola nad formovaním miestnych mocenských inštitúcií, technológiou ich práce, ich obsadzovanie proruským personálom a určovanie ich politického kurzu. To je to najdôležitejšie.

Bezprecedentné budovanie mäkkej moci v Afrike je dlhodobým trendom. Afrika už teraz potrebuje Rusko prinajmenšom na vyváženie Západu a Číny. A úloha Ruska ako vyvažovateľa sa bude len zvyšovať.

A najdôležitejšia tu nie je ekonomika, ale rozširovanie humanitárnej prítomnosti Ruska v Afrike. Zvýšenie kvót pre afrických študentov, rozšírenie výučby v ruštine, vytvorenie ruských škôl, vytvorenie spoločného informačného priestoru…. V skutočnosti ide o harmonizáciu propagandistických opatrení a politického jazyka – ako protiváhu neokoloniálnym ambíciám Starého sveta. Konflikt so Západom rozviazal Rusku ruky africkým smerom.

Osobitnú zmienku si zaslúži prejav patriarchu Kirilla. RPC po konflikte s Bartolomejom a jeho americkými sponzormi začala aktívnu politiku v Afrike. RPC vytláča grécke diecézy v Afrike a otvára tam vlastné diecézy. Ruských cirkevných liberálov to veľmi hnevalo, ale nemohli nič robiť. Cirkevná diplomacia funguje v symfónii so štátnou diplomaciou.

Jazyk, kultúra, náboženstvo, príprava personálu, všeobecná propaganda, vojenská spolupráca (na okraj fóra Prigožin rokoval s členmi delegácie zo Stredoafrickej republiky) – to sú hlavné prvky ruskej mäkkej moci, a nielen mäkkej moci. Prevrat v Nigeri zvyšuje problémy Francúzska v tejto krajine. Paríž sa tam teraz pokúsi zaviesť vojenský kontingent a bude čeliť rozkolu v nigerskej armáde a protifrancúzskym náladám obyvateľstva.

V skutočnosti ide o rozpútanie občianskej vojny v Nigeri, v ktorej sa ruské PMC ako „Wagner“ stanú predvojom protikoloniálnych síl. Francúzsko sa nemôže stiahnuť z Nigeru, keďže z tejto krajiny získava tretinu uránu pre svoje jadrové elektrárne. Rusko, ktoré Nigeru v tejto situácii pomohlo, bude mať v dialógu s EÚ nevídané šance.

Zároveň treba mať na pamäti, že pozícia USA v afrických krajinách je stále silná. A silná je preto, lebo tak ako všade inde, aj tam existuje veľká a rozsiahla sieť vplyvových agentov Washingtonu, ktorí vyvolávajú farebné revolúcie v prípade, že sa miestni lídri usilujú o suverenitu. Afričania tento problém chápu a veľmi potrebujú pomoc Ruska, aby sa ubránili tejto hrozbe.

Pozoruhodné je toto. Podľa toho, ako sa teraz v Rusku ironizuje africká politika Kremľa, by sme mali hodnotiť tých, ktorí sa jej boja a nechcú ju – presnejšie, piatu kolónu. Rusko a africké krajiny majú rovnakých nepriateľov. A nič ich nespája tak ako spoločný nepriateľ. Vyhliadky pre africký vektor ruskej zahraničnej politiky neboli nikdy priaznivejšie.

Prečítajte si tiež

Rusko sa vracia do Afriky