Neznesiteľná tendenčnosť jedného konkláve

V novembri prišiel do kín filmový prepis knihy Roberta Harrisa s názvom Konkláve. Film som si so záujmom pozrel, bez prečítania recenzií či predpojatosti, aby som si dokázal utvoriť podľa možnosti čo najobjektívnejšiu mienku. Avšak nielen, že miestami pôsobil vyslovene smiešne, ešte aj jeho posolstvo je pochybné…

Katolícka liga za náboženské a občianske právaposkytla vyhlásenie, podľa ktorého je snímka „skôr kus antikatolíckej propagandy ako umelecké dielo.“ Pravda, nik nemôže spochybniť, že z hľadiska filmovej tvorby predstavuje remeselne pôsobivú prácu. Či už ide o herecké výkony, kameru alebo réžiu. Aj dejový oblúk je vypracovaný dômyselne: Dlhšia expozícia nám predstaví „hráčov“ a „ihrisko“, aby sme pochopili vážnosť inštitútu, o ktorý sa bude hrať. Pápežská stolica sa totiž práve uvoľnila, a tak zasadne konkláve kardinálov, aby zvolili novú hlavu cirkvi. Sám zosnulý pápež je tu stelesnením archetypu múdreho starca – zanechal po sebe jedného utajovaného kardinála, a ešte čosi naviac, ale to vám neprezradím, nech nepokazím prekvapenie, keby ste sa chystali film pozrieť.

Potom sa dostávame k rozvíjaniu takmer až detektívnej zápletky v momentoch samotného konkláve. Tvorcovia nám ponúkajú intímny pohľad do zákulisia, doslova až do vatikánskej „kuchyne.“ Na pozadí reálií sa odvíjajú rozhovory vedúcich osobností cirkvi. V hlavnej úlohe je kardinál Lawrence, ktorý má voľbu pápeža organizačne na starosti. Jeho prostredníctvom sú odhaľované zákulisné praktiky a intrigy, ktoré nám maľujú o cirkvi veľmi nelichotivý obraz. Či už ide o takú drobnosť, ako zahadzovanie cigaretových ohorkov na zem, alebo sexuálne avantúry…

Najškandálnejšia je, samozrejme pointa, ktorá však kriticky zmýšľajúceho diváka skôr rozosmeje. To, čo v závere filmári predviedli, pôsobí ako nechcená sebaparódia. Opäť vám nebudem prezrádzať, o čo ide, aby ste si mohli utvoriť nezaujatý vlastný názor.

Problém filmu, na ktorý upozorňovali aj cirkevní hodnostári, spočíva v tom, že kladie proti sebe dva prúdy Božích služobníkov: tých „pokrokových“, čo nasledujú woke agendu, a tých druhých „spiatočníckych“, ktorí podľa svojich progresívnych kolegov uvrhnú cirkev o desaťročia dozadu. Bezostyšne sa tu chvália a schvaľujú tí pápežskí adepti, ktorí majú otvorenú myseľ napríklad voči LGBTi agende. A naopak, kandidát „starej školy“, držiaci sa cirkevnej doktríny, je vykreslený ako nesympatický hulvát.

Ťažká tendenčnosť.

Aj preto niet divu, že americký biskup Robert Barron priamo vyzval veriacich, aby na film do kina nechodili. Prakticky žiaden kardinál nie je v tom príbehu morálne čistý. Sme svedkami intríg a korupcie na najvyšších miestach. A hoci sa môžeme dohadovať, do akej miery sa v tých kruhoch reálne „obchoduje“, film robí z nekalých politických praktík skôr pravidlo, než výnimku. Na jednej strane teda očierňuje cirkev, na strane druhej pripúšťa, že by sa mohla „spasiť“ (v očiach liberálnej verejnosti) – keby nasledovala progresivistické smery.

Viete, biskupi a náboženské organizácie môžu protestovať, koľko chcú, ale faktom je, že vo Vatikáne už uvoľňovanie pravidiel prebieha. Veď vieme, že do kalendára podujatí na budúci rok bola zaradená aj „LGBTi púť“ (písali sme k tomu samostatný článok). Organizuje ju tzv. Projekt Jonatán, akýsi „pro-LGBTi oddiel“ z Talianska. Jeho zástupcovia chcú púťou do Baziliky Sv. Petra naznačiť otvorenosť tým, ktorí sa identifikujú na základe neštandardnej sexuality.

A to je závažný kameň úrazu, pokiaľ ste veriaci – pretože veriaci človek sa nemôže prioritne identifikovať na základe toho, po akom pohlaví (alebo po akej praktike) túži!

Kresťan sa má identifikovať ako kresťan. To sú základné náboženské fakty. Nič predsa nie je viac, ako služba Bohu. Pokiaľ sa označujem „LGBTi veriaci“, tak s mojou vierou niečo nie je v poriadku. Iste, môžem byť gay a zároveň veriaci, ale na prvom mieste má byť vždy Boh.

Kto nemá v srdci na prvom mieste Boha, ale svoje vášne, nech sa obráti iným smerom.

Takže takto je to so svetovým filmovým priemyslom a jeho tlakom na širokú verejnosť. Môžeme sa z mnohých dôvodov domnievať, že diváci filmu Konkláve budú po jeho zhliadnutí nadobúdať presvedčenie, že jediná cesta ako „očistiť“ cirkev, je liberalizácia. Teda pustiť do svojich radov tých, ktorých ideologický program sa prakticky nelíši od toho, s akým sa prezentujú aj naši progresívci: Všetko tradičné, zaužívané, a overené má byť postupne zavrhnuté, zdehonestované, a odmietnuté. A namiesto Božieho slova sa na piedestál dostanú subjektívne pocity jednotlivca, bez ohľadu na to, či sú v súlade s Jeho učením alebo nie.

Teraz, počas sviatkov Vianoc, sa môže každý sám za seba zamyslieť, či toto je cesta, akou by sa do budúcna mala vydávať cirkev… A nielen tá katolícka.

Prečítajte si tiež:

• Katolícka LGBTI lobby valcuje Vatikán. Prečo pápež prižmuruje oči?
• Pápež sa ospravedlnil za pejoratívne vyjadrenie na adresu homosexuálov