Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v dedine Vlčkovany, ktorá je dnes súčasťou obce Dubovce pri Skalici, ako najstarší zo štyroch detí Karola a Justíny rodenej Polákovej. Už od detských rokov mala na neho vplyv otcova sestra Angela, neskôr sestra Modesta, členka kongregácie Dcér kresťanskej lásky. Už od malička, osobitne od prvého sv. prijímania, sa Janko rád zúčastňoval sv. omší a rád miništroval. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci od roku 1939 pokračoval v štúdiu na meštianke v Holíči a od roku 1941 na gymnáziu Tomáša Masaryka v Skalici, kam denne dochádzal na bicykli. V roku 1943 nastúpil do misijného domu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul – Lazaristov v Banskej Bystrici a tu pokračoval v štúdiách na gymnáziu až po maturitu, ktorú úspešne zložil v máji 1949. Tu prežil 7 najšťastnejších rokov života. Do Banskej Bystrice k lazaristom za ním prišiel v roku 1947 aj jeho mladší brat Anton.

V Banskej Bystrici ich zastihol i „víťazný február 1948“ a následné opatrenia zamerané proti Cirkvi i 4. máj 1950, kedy boli v noci mladí novici a bohoslovci tejto spoločnosti odvezení do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení, starší rehoľníci, do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. V Kostolnej pracovali na stavbe priehrady, no aj tam vnútorne zostávali verní kresťanskému životu a rehoľným pravidlám. Tu im bola ponúkaná možnosť štúdia na RK CMBF v Bratislave, ak podpíšu, že vystupujú z rehole. Zo stavby nasledovala v auguste cesta domov do rodných Vlčkovian. Po krátkom pobyte bolo treba hľadať svoje uplatnenie a tak sa bratia Havlíkoví Ján a Anton spolu s Vojtechom Krištínom, Bohuslavom Pikalom, Vladimírom Slávikom a Milanom Faškom Kachlíkom, ubytovali a zamestnali za pomoci sestry Modesty a ďalších sestier DKL v Nitre. Tie ale boli presunuté do Ladiec. Po práci pod vedením rehoľných predstavených Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka pokračovali v prerušenom rehoľnom štúdiu teológie, cudzích jazykov i v rehoľnej formácií. Všetkým trom predstaveným sa podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku a skrývali sa na rôznych miestach. Takto ukončili prvý ročník filozofie a po letných prázdninách začali druhý ročník. Ján Havlík v máji opustil zamestnanie aby sa naplno mohol venovať štúdiu. Bol presvedčený, že im sa nič nemôže stať, pretože nerobia nič nezákonné. Vyjadril sa: “Prosím vás, im nejde o štúdium len o to, aby sme neukuli pikle proti režimu, keď to zistia dajú nám pokoj.”

Štátna moc ich s podnetu jedného mladíka vysliedila a ich činnosť tvrdo potrestala. 28 októbra 1951 poobede boli štátnou bezpečnosťou odhalení a eskortovaní do väznice, kde boli vyšetrovaní a 5. februára 1953 v súdnom procese odsúdení za velezradu. Janko Havlík na 14 rokov odňatia slobody, 10 000 korún peňažný trest, alebo ďalšie 4 mesiace straty slobody, prepadnutie celého majetku a stratu občianskych práv na 10 rokov. Jeho brat Anton bol odsúdený na 8 rokov väzenia. Svojej matke vtedy povedal: “Chceli sme prinášať obetu na oltári, teraz budeme dvíhať namiesto hostie svoje utrpenia a životy.”

Na mnohé roky boli odsúdení aj ich ostatní spolubratia v štúdiu i prednášajúci. 11. júna 1953 Jankovi Havlíkovi najvyšší súd v Prahe, po odvolaní sa znížil trest na 10 rokov. Po odsúdení nasledoval transport do Jáchymova a Janko sa stal na 11 rokov väzňom bez mena, číslo A011355. Tu tvrdo po celé roky pracoval vo viacerých táboroch. Najprv pracoval ako pomocník pri výdrevách šácht a pri vŕtaní uránovej rudenky v táboroch Rovnost a Nikolaj, potom na Příbramsku v tábore Bytíz ako baník – razič a hlbinný pumpár. Bol väzňami obľúbený a vyhľadávaný pre jeho prívetivosť a vnútornú vyrovnanosť. Ťažkú prácu v šachte dopĺňal ťažkou prácou apoštolátu na tábore.

V roku 1955 mal úraz pravého členku a vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci bol operovaný na slepé črevo, hlásia sa aj ťažkosti so srdcom. Na miesto liečby ho pošlú na šachtu tvrdo pracovať. 27. mája 1958 je eskortovaný do väznice Praha Pankrác a znova je vyšetrovaný a pre jeho apoštolát je krajským súdom v Prahe 27. februára 1959 uznaným vinným trestným činom za združovanie proti republike podľa § 79 a odsúdeným na 1 rok za to, že konal tajné bohoslužby, mal prednášky o náboženstve, v ktorých napádal skrytou formou štátne zriadenie, že v Československu nie je náboženská sloboda, že sa rozvracia rodinný život a podobne,… „na tajných schôdzkach štval pod rúškom náboženských úvah proti ľudovo – demokratickému zriadeniu našej republiky.“ Vo svojom svedomí bol spokojný. Domáhal sa svojej náboženskej slobody, nechcel sa jej vzdať ani vo väzení.

Bol deptaný, sám sa o tom vyjadril: Mal som srdce ako zvon, v živote som nepotreboval lekára a teraz mám veľké problémy so srdcom, puchnú mi nohy a boli ma celé telo. Mám dojem, že mi pridávali nejakú otravu do jedla. Podľa svedectva Vojtecha Krištína prepísal na dne šachty na Bytízy cez 4 – 5 kopirákov Maritainov vyše 300 stranový “Integrálny humanizmus.”

Aj dlhý trest sa v každodennom ťažkom väzenskom živote približoval ku koncu. Po ôsmich rokoch bol prepustený jeho brat Anton, ktorý ho spolu s matkou bol aj navštíviť. V máji 1959 bol premiestnený do Valdíc pri Jičíne Jeho sa netýkala ani veľká amnestia 9 mája 1960, kedy sa väčšina politických väzňov po dlhých rokoch ťažkého väzenia dostala konečne na slobodu. V októbri 1960 je mu vo väznici na Pankráci pridelené číslo A1-3809/ je poslaný na kurz železiarov a po jeho ukončení je 2. apríla 1961 nasadený do Hloubětína na výškových, namáhavých a životu nebezpečných konštrukciách. Tu sa mu stal úraz a kde sa vypol k vysokým výkonom a plnil produktivitu práce na 257%. 20. mája má úraz, rozrazený palec na ľavej nohe, no až po 2 dňoch ho pošlú na táborovú ošetrovňu a po 8 dňoch ho pošlú k betónovaniu späť. A pri práci aj koncom júla odpadol. V júli a v auguste je znova na ošetrovni. Pri vyšetrení zistili jeho kritický zdravotný stav. Noha hnisá, má horúčky, vracia, má ťažkosti s dýchaním, opuchy nôh. Nasadili mu diétu, lieky, no bez účinku. Výsledky vyšetrení signalizovali celý zoznam ďalších chorôb. 7. augusta odpadá pred očami lekára do bezvedomia, až potom prichádza povolenie previesť ho na ošetrovňu a až na naliehanie tretieho lekára je povolený prevoz do nemocnice na Pankrác.

Aj pri tejto príležitosti požiadal o milosť, no komisia milosť neodporučila. A tak aj táto ako všetky predošlé žiadosti o udelenie milosti zostávajú odmietnuté. V októbri 1961 je prevezený do nemocnice v Ilave. Po desiatich rokoch prichádza znova na rodné Slovensko. Aj tam je začiatkom januára 1962 hospitalizovaný ale 5. februára je poslaný k práci s doporučením ležať po práci. Takisto sa ho nedotýka amnestia k 9. máju 1962, keď mu zostáva do konca trestu necelého pol roka. Odmietnutá je aj žiadosť o milosť V auguste 1962 je liečený v nemocnici v Brne. Stále bol zaradený na ľahšie práce vo väznici, no už nestačil pracovať s ostatnými, jeho srdce zoslablo nohy čoraz viac opuchali, mal problémy aj s trávením. Z Ilavy je po 11 rokoch ťažkého väzenia 29 októbra 1962, po splnení celého trestu, s ťažkou chorobou prepustený.

Len s veľkou námahou absolvoval cestu domov. Bol mu priznaný invalidný dôchodok vo výške najprv 400 potom znížený na 300 korún mesačne. Býval u svojich starnúcich rodičov, ktorým sa usiloval ich starostlivosť o neho, čo najviac uľahčovať. Ale choroba napriek starostlivosti lekárov mu sťažovala život. Podľa toho ako mu zdravotný stav dovoľoval zúčastňoval sa náboženského života v obci aj vo farskom kostole v Radošovciach. Aj doma bol sledovaný príslušníkmi Štb aj SNB. Tak sa striedal pobyt u rodičov s pobytom v skalickej nemocnici a pobytom u rodiny brata Antona v Skalici. Prežili spoločne aj Vianoce v roku 1965. Na sviatok jeho patróna sv. Jána evanjelistu 27. decembra sa vybral do Skalice. Niesol do opravy rádio. Cestoval autobusom a na Sasinkovej ulici ho našli opretého o popolnicu, ale prebrať ho k životu už nedokázali. 30 decembra 1965 bol v rodnej obci pochovaný. Rehabilitovaný bol súdom v Prahe v máji 1991. Diecézny proces blahorečenia bol otvorený vo farskom kostole sv. Michala archanjela v Skalici 9. júna 2013 a ukončený 24. februára 2018 v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave. 14. decembra 2023 vydal pápež František dekrét o jeho zaradení do zoznamu blahoslavených. Blahorečený bude 31. augusta 2024 v Šaštíne.

Janko Havlík ako jediný z Nitrianskej skupiny bohoslovcov zostal verný misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul ako bohoslovec a kandidát kňazstva, po celý život až do smrti. Vo väzniciach prežil takmer tretinu svojho mladého života. Má čo povedať aj nasledujúcim generáciám i pre nás je príkladom statočnosti a vernosti láske k Bohu i ľuďom, aj k svojmu povolaniu až po smrť. Odsúdená za poburovanie totalitným režimom v roku 1949 bola aj jeho matka Justína Havlíková rodená Poláková, za list v ktorom žiadala prepustenie z väzenia prezidenta Dr. Jozefa Tisa na 8 mesiacov odňatia slobody.