No treba povedať, že nie všetci v súčasnom Rusku si ctia pamiatku obetí. Nájdu sa aj takí, ktorí na svetlú pamäť hrdinov vojny pľujú a týmto pľúvaním sa aj celko slušne živia. Dokonca aj na Slovensku sa nájdu ľudia, ktorí by radi dopľuli až do Ruska, konkrétne na pamiatku Zoje Kosmodemjanskej – mladej dievčiny, ktorá bola prvou ženou, ktorej bol (16. februára 1942) udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Rusko: zhanobenie pamiatky Zoje Kosmodemjanskej na stanici Echo Moskvy 

Preveriť vyhlásenia žurnalistu Alexandra Nevzorova vo veci porušenia zákona a dopustenia sa trestného činu rehabilitácie fašizmu v súvislosti s nositeľkou vyznamenania hrdina Sovietskeho zväzu Zojou Kosmodemjanskou – tak znie podanie na Generálnu prokuratúru zo strany Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (RVHS).

V podaní je uvedené, že Nevzorov dňa 3. februára 2021 vo vysielaní rozhlasovej stanice „Echo Moskvy“ komentujúc uvedenie nového filmu s názvom „Zoja“ vyslovil na adresu Zoje Kosmodemjanskej aj takéto slová: „Neexistujú žiadne zásluhy… fanatička, ktorá vykonala zločinný príkaz.“ Alexander Nevzorov pokračuje: „…na zvečnenie bola vybraná veľmi nešťastná osoba, ktorá sa na to kategoricky nehodí. Pretože tu je ťažké nedostať sa do konfliktu so zdravým rozumom oslavovaním Zoje Kosmodemjanskej, fanatickej stalinistky, ktorá plnila rozkaz č. 428. Ten bol neskôr uznaný za zločinný rozkaz – je to ničenie ruských dedín buď rovno s ľuďmi, alebo je to odsúdenie týchto ľudí na smrť, pretože pobyt vonku na mraze -17˚ C znamená smrť hladom a umrznutím. A títo ľudia sa previnili iba tým, že ich utekajúca stalinská armáda ponechala svojmu osudu nechajúc ich v zóne okupácie.“

„Berúc do úvahy značnú sledovanosť „Echa Moskvy,“ … považujeme dané výroky za napĺňajúce porušenie článku zákona 354.1 Trestného zákona Ruskej federácie (rehabilitácia nacizmu)„ –tvrdí sa v dokumente.

Ako zdôrazňuje Ruská vojensko-historická spoločnosť, Zoja Kosmodemjanská plnila rozkaz Vrchného velenia č. 428, ktorý stanovil úlohu „vyhnať nemecko-fašistických votrelcov zo všetkých osídlených oblastí do zimy a neobývaných priestorov, vyštvať ich zo všetkých príbytkov a teplých obydlí a donútiť ich mrznúť pod holým nebom“. Preto bolo nariadené „ničiť a vypaľovať do tla všetky obývané osídlenia v tyle nemeckých vojsk do hĺbky 40-60 km od frontovej línie a 20-30 km vpravo a vľavo od dopravných ciest.“

RVHS považuje uvedené vyjadrenia Nevzorova „v hanlivo – agresívnej forme s použitím urážlivej lexiky, majúce za cieľ popretie hrdinského činu Kosmodemjanskej a v konečnom dôsledku ich považuje aj za priame zneváženie pamiatky Veľkej vlasteneckej vojny, jej udalostí, účastníkov, veteránov a obetí.“

Autori podania žiadajú Generálnu prokuratúru preveriť „záležitosť vo veci vedomého rozširovania lživých informácií v masmédiách pánom Nevzorovom o aktivitách ZSSR v čase Druhej svetovej vojny“ – a priviesť ho k trestnej zodpovednosti podľa článku 354.1 odseku 2 trestného zákona.

Tento paragraf stanovuje pokutu až do výšky 500 tisíc rubľov, nútené práce v trvaní až 5 rokov, alebo odňatie slobody na rovnaké obdobie.

Diagnóza pre liberálov

Hrdinský čin Zoje Kosmodemjanskej nedá liberálom pokoj už dávno. Veľký škandál vypukol už v roku 2016, keď liberálny karikaturista A. Biľžo nazval ruskú hrdinku schizofreničkou. Tento bývalý lekár – psychiater, ktorý je v liberálnej kaviarni populárny pre svoje posmešné karikatúry, uverejnil na svojom portáli The Insider v rubrike „Diagnóza týždňa s doktorom Biľžom“ tento materiál:

„Teraz tu rozpoviem strašnú , poburujúcu záležitosť, ktorá otrasie internetom i mnou samým, no, našťastie, ja som už ďaleko. Čítal som chorobopis Zoje Kosmodemjanskej, ktorý bol uložený v v archíve psychiatrickej liečebne P.P: Kaščenka. Na tejto klinike bola opakovane hospitalizovaná Zoja Kosmodemjanská, ktorá trpela schizofréniou. Vedeli o tom všetci psychiatri, ktorí v tejto nemocnici pracovali, no neskôr bola jej anamnéza stiahnutá. Ale v čase perestrojky začali unikať informácie a príbuzní Kosmodemjanskej sa začali znepokojovať, že toto znevažuje jej pamiatku,“ – písal Biľžo.

„Keď Zoju vyviedli na pódium a chystali sa ju obesiť, ona mlčala, chránila partizánske tajomstvo. V psychiatrii nazývame taký stav „mutizmom“ : ona proste nedokázala rozprávať, po tom, čo upadla do „katatonického šoku spojeného s mutizmom“, kedy sa človek len s ťažkosťami pohybuje, vyzerá meravý a mlčí… Bol to prejav psychickej choroby dlhodobo chorej schizofreničky nie hrdinský čin Zoje Kosmodemjanskej.“

V Biľžovom texte boli mnohí čitatelia otrasení jedným detailom: dnes módnym slovom „pódium“. Ako píše Biľžo, Nemci Zoju vyviedli na „pódium“, ako keby opisoval manekýnku vystupujúcu na súťaži krásy!

Odporné vyhlásenie Biľža vtedy vyvolali naozajstnú búrku hnevu a historici aj experti jednohlasne vyvrátili výmysly ex-psychiatra. „Informácie o tom, že v múzeu existujú dôkazy o hospitalizácii Zoje v liečebni v Kaščenku neexistujú. Čítali sme ten článok a nesúhlasíme s ním. Zoja prekonala meningitídu, no žiadnymi psychické choroby nemala. Sme pohoršení týmto článkom a touto informáciou“ – vyhlásila Oľga Poliaková, riaditeľka múzea Zoji Kosmodemjanskej v podmoskovskej dedine Petriševo. Zároveň vyzvala na vyvodenie trestnej zodpovednosti za ohováranie.

Podlé klebety tohto druhu sa začali o Zoji Kosmodemjanskej šíriť bezprostredne po rozpade ZSSR, kedy liberálna čeliadka začala so zúrivým zvrhávaním z piedestálov všetkých našich hrdinov vojny: Alexandra Matrosova, letca Gastella, 28 Panfilovcov a tak ďalej…

V roku 1991 bol v periodiku Argumenty a fakty uverejnený článok istého Žovtisa pod názvom „Spresnenia ku kanonickej verzii,“ v ktorom autor spochybnil niektoré okolnosti zajatia Zoje. Liberáli sa týchto výmyslov chytili, no a práve teraz ich znova začína rozkrúcať Nevzorov, ktorý je svojimi šialenými rusofóbnymi výrokmi známy už dávno.

Slovensko: Pavlik Morozov a Zoja Kosmodemjanská na Kulturblogu

V médiách aj na Slovensku (napríklad tu🙂 sa objavila správa o americkej študentke Helen Dukeovej z Massachusetts, ktorá na jednom z videí z protestu pred Washingtonským Kapitolom 5. januára 2021 spoznala svoju mamu, tetu i strýka a udala ich úradom. Jej príbuzní totiž prišli podporiť tých protestujúcich amerických občanov, ktorí prejavili svoj nesúhlas so zmanipulovanými prezidentskými voľbami. Študentka je nadšenou prívrženkyňou BLM (Na čiernych životoch záleží) a s rodinou mala kvôli tomu dlhodobé spory. Svoje udavačstvo neľutuje, naopak, označuje ho za správny krok.

V relácii „Po stopách pravdy“ na Kulturblogu dňa 15.1.2021 túto udalosť komentoval Ľubo Huďo. Správne zhodnotil jednanie mladej americkej aktivistky ako prejav ľudskej nezrelosti a ako demonštráciu toho, že dievčina nepochopila procesy, ktoré sa odohrávajú v americkej spoločnosti, ale sa bez rozmyslu a slepo pridala na stranu, ktorá je síce v masmédiách hlavného prúdu momentálne „in“, no štát vedie k chaosu. Aby dodal váhu hlúpemu a škodlivému jednaniu Helen, siahol analytik po príklade chybného jednania nezorientovaných, ale zato horlivých mladých ľudí rovno na Slovanský Východ a konkrétne do čias existencie „Ríše zla“ – Stalinského Sovietskeho zväzu. Padlo meno Pavlika Morozova a Zoje Kosmodemjanskej. No dnešná Amerika nie je Rusko zo sovietskych čias.

Nechajme preto teraz bokom dosť nešťastné a nevhodné porovnávanie spoločenskej situácie, ktorá vznikla v Amerike po posledných voľbách a dobou, v ktorej boli zaznamenané skutky Pavlika a Zoje v sovietskom Rusku. Pozrime sa na vhodnosť porovnania konania daných osôb – mladých ľudí.

Konkrétne sa Ľubo Huďo na adresu Kosmodemjanskej vyjadril v relácii takto: „…Zoja Kosmodemjanská – tá zase pálila majetky ľudí, lebo Stalin povedal, aby Nemci nemali kde bývať a už to územie bolo obsadené, už tam boli tí Nemci v tých ruských dedinách a teraz partizáni bojovali proti ním, ale treba všetko zapáliť, aby sa Nemci nemohli zohriať, nemohli sa nikde najesť a vlastne všetko zničíme. A čo tí ľudia, ktorí tam žili a boli to ich hospodárske budovy a boli to ich domy, ja neviem, asi sa mali tiež zahrabať a zomrieť, lebo Stalin mal svoj zadok v teple v Kremli, no a Zoja Kosmodemjanská – fanatička, to išla realizovať. Pálila a ničila ich majetok, no tak sa ľudia naštvali aj s miestnymi, ešte ju udali aj Nemcom, ešte aj fyzicky ju napadali, no a nakoniec bola popravená. Je to hrozné, bola to vojna, ale tiež chorý boľševický mozog a udávanie a ničenie, lebo takto to je, stranícky princíp. A vidieť, že tuto rastie americký dorast, univerzita v Berkeley, všetky tie liberálne mozočky – to sú budúce Zoje Kosmodemjanské…“

História hrdinského činu

Pritom história hrdinského činu Zoji je všeobecne známa, aj keď cudzinou platená ruská liberálna čeliadka sa postarala o to, aby bola do priestoru hodená aj alternatívna verzia, ktorej veriť až do roztrhania tela je akoby povinnosťou všetkých moderných a progresívnych mladých ľudí. Dňa 31. októbra 1941 bola členka Komsomolu Zoja Kosmodemjanská zaradená ako dobrovoľníčka do kurzu pre diverzantov. Skupina, do ktorej patrila, utrpela v čase operácií v tyle nepriateľa ťažké straty. Samotná Zoja bola zajatá Nemcami 28. novembra 1941 pri pokuse zapálenia stodoly v dedine Petriševo, kde boli hitlerovci ubytovaní.

Zoja bola podrobená zverskému mučeniu, no svojim katom neposkytla žiadne informácie o spolubojovníkoch, dokonca zatajila aj svoje vlastné meno, nazvúc sa Táňou. Ona bola prvou ženou, ktorej bol udelený titul hrdina Sovietskeho zväzu v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny.

Na popravu šlo toto dievča s hrdo zdvihnutou hlavou a vôbec nemlčala „následkom psychického bloku“, ako cynicky luhajú liberáli. Keď Zoju priviedli k šibenici, ktorú oni považujú za „pódium“, 18 – ročné dievča zakričalo: „Občania! Nestojte tu a nepozerajte, ale pomáhajte v boji! Táto moja smrť je môj úspech.“

Nemecký dôstojník sa na ňu zahnal rukou, no ona pokračovala:

„Súdruhovia, víťazstvo bude naše. Nemeckí vojaci, vzdajte sa do zajatia pokiaľ nie je neskoro.“

.

Nemecký dôstojník nahnevane skríkol, no Zoja odvážne pokračovala:

„Rusko, Sovietsky zväz je neporaziteľné a nebude porazené“.

Potom si sama stúpla na bedňu. Nemec jej začal navliekať slučku a vtom Kosmodemjanská zakričala už so slučkou na krku:

„Mnohých nás povešiate, ale všetkých nás neobesíte. Nás je 170 miliónov. No za mňa sa pomstia naši súdruhovia.“

Takto znie verzia o hrdinke ZSSR, nie o chorej psychopatke.

Cieľ – zničiť národnú identitu

Anglický publicista Albert Axel vo svojej knihe Russia’s Heroes 1941-1945 ( 1. vydanie vo Veľkej Británii v roku 2001) zaradil aj Zoju Kosmodemjanskú medzi ruských hrdinov tejto vojny a venuje jej 11 strán textu. Tento autor opisuje, že v dedine Petriševo boli Nemci ubytovaní po domoch v počte 10 až 15 vojakov na jedno obydlie, kde zabrali všetky izby. Pritom problém, kde bude bývať miestne obyvateľstvo, ktoré v dedine ostalo, si museli obyvatelia dediny vyriešiť sami. Pojem „zemľanka“ je všeobecne známy, nebývali v nich okupanti. Nie je známe, že by partizáni podpaľovali a ničili zemľanky. ZSSR stratil v tejto vojne asi 27 miliónov ľudí, z toho bolo asi 8,6 miliónov vojakov. Ostatok obetí tvoria civilisti. Tento údaj veľmi jasne hovorí o tom, ako sa hitlerovské armády správali k obyvateľstvu, ktoré nestihlo byť evakuované na východ, ale ostalo na okupovaných územiach. Ale Hurvínek a Huďo si predstavujú „válku“ inak…

Z hľadiska legitimity moci, boli roky 1941-1945 v ZSSR jedným veľkým celonárodným referendom o Stalinovi a vedení štátu. Stalin v tomto „plebiscite“ obstál veľmi dobre. Ak by to tak nebolo, túto vojnu by Sovietske Rusko určite nemohlo vyhrať. Dnešní prepisovači dejín to vedia veľmi dobre, hlavný úder sa vedie práve preto proti najvyššiemu vedeniu štátu Sovietov. Nech by papagáji všetkých krajín a všetkých čias kydali na Stalina koľko len chcú, národ bol presvedčený, že najvyšší veliteľ je „náš.“

V súvislosti s komentármi Huďa („…lebo Stalin povedal…“) a nehoráznymi lžami Nevzorova („…zločinný príkaz…“), pozrime sa na historické fakty: Dňa 17. novembra 1941 vyšiel rozkaz č.428 Vrchného veliteľstva so Stalinovým a Šapošnikovovým podpisom, ktorý vojská Červenej armády nazvali jednoduchou vetou: „Vyhnať Nemcov na mráz!“. Práve pod týmto názvom sa tento dokument dodnes spomína v pamätiach a vojensko – historickej literatúre. Okolo tohto rozkazu bol vykonštruovaný liberálny mýtus o krutosti a cynizme Stalina a vrchného velenia, podľa ktorého vraj boli nemilosrdne obetovaní obyvatelia okupovaných území tým, že na nich nahuckali fanatikov – podpaľačov ich príbytkov.

Najzaujímavejšie na celom prípade je to, že 99,9% takýchto kritikov a horlivcov tento rozkaz č.428 v živote nevidelo. A ani im to nevadí.

Preto uvádzame jeho plné znenie:

O vytvorení osobitných oddielov na ničenie a vypaľovanie usadlostí v tyle nemecko-fašistických vojsk

Mesto Moskva

Skúsenosti posledného mesiaca vojny nám ukázali, že nemecká armáda je nedostatočne prispôsobená k vojne v podmienkach zimy, nemá teplé oblečenie a veľké ťažkosti jej spôsobujú nastupujúce mrazy, kryje sa pred zimou v osídlených oblastiach priliehajúcich do frontovej línie. Nepriateľ vo svojej arogantnej drzosti počítal s tým, že zimu strávi vo vykúrených domoch Moskvy a Leningradu, no toto bolo prekazené operáciami našich vojsk. Na rozsiahlych priestoroch frontových línií sa nemecké vojská stretli s tvrdým odporom našich armádnych zborov, boli nútení prejsť do obrannej pozície a rozmiestniť sa do obývaných obcí pozdĺž ciest do vzdialenosti 20-30 km po obidvoch stranách komunikácií. Nemeckí vojaci väčšinou bývajú v mestách, mestečkách, dedinách v sedliackych domoch, chatách, kôlňach, stodolách bližšie k frontu, pričom štáby nemeckých jednotiek vo väčších osadách a mestách. Skrývajú sa aj v pivničných priestoroch, ktoré využívajú ako kryty pred našim letectvom a delostrelectvom. Sovietske obyvateľstvo týchto obytných zón je obyčajne vyhodené z domu a vysťahované nemeckými okupantmi.

Znemožniť nemeckej armáde usadzovať sa v mestách a dedinách, vyhnať nemeckých okupantov zo všetkých osídlených oblastí na mráz do poľa, vykúriť ich zo všetkých obydlí a teplých útulkov a donútiť ich mrznúť pod otvoreným nebom – toto je naliehavá úloha, od splnenia ktorej vo veľkej miere závisí urýchlenie zničenia nepriateľa a rozprášenie jeho armády.

Hlavný stan vrchného velenia PRIKAZUJE:

Búrať a vypaľovať do tla všetky obývané usadlosti v tyle nemeckých vojsk vo vzdialenosti 40-60 km do línie frontu a na vzdialenosť 20-30 km vpravo i vľavo od ciest a komunikácií.
Do ničenia osídlených oblastí v stanovenom okruhu okamžite nasadiť letectvo, široko využiť delostreleckú a mínometnú paľbu, skupiny rozviedčikov, lyžiarov a partizánske záškodnícke skupiny vybavené fľašami so zápalnou zmesou, granátmi a deštrukčnými zbraňami.

V každom pluku vytvoriť skupiny dobrovoľníkov po 20-30 osôb na vypaľovanie a vyhadzovanie do vzduchu tých obývaných oblastí, v ktorých sa nachádzajú vojská protivníka. Za členov oddielov, aj za ich veliteľov a komisárov navrhovať najodvážnejších a najpevnejších bojovníkov v politicko-morálnom zmysle. Treba im starostlivo vysvetliť ich úlohy a význam tejto akcie pre zničenie nemeckej armády. Najstatočnejších, ktorí sa vyznamenali pri ničení obývaných oblastí kde sa nachádzali nemecké vojská, navrhnúť na štátne vyznamenanie.
V prípade núteného stiahnutia sa našich jednotiek z niektorého z daných sektorov, vyvádzať so sebou sovietske obyvateľstvo a v každom prípade ničiť všetky osídlenia bez výnimky, aby ich nemohol použiť protivník. V prvom rade pre tento cieľ treba využiť v plukoch na to určené skupiny prieskumníkov.
Vojenským radám frontov a jednotlivých armád sa nariaďuje systematicky preverovať, ako sa plnia úlohy ničenia obývaných oblastí vo vyššie naznačenej vzdialenosti od línie frontu. Hlavnému stanu podávať osobitné hlásenie každé 3 dni o tom, koľko a aké osídlené obce boli zničené v predchádzajúcich dňoch a akými prostriedkami sa to dosiahlo.
Hlavný stan Vrchného velenia

J. STALIN

B: ŠAPOŠNIKOV

Takto teda vyzerá text „zločineckého“ Rozkazu č. 428. Z neho je jasné, že sa ničili len obývané obce uvedené v predpísanej zóne obrany, nie všetky. Tí vojaci a dôstojníci, či partizánske oddiely, ktoré tento rozkaz plnili, neboli žiadnymi fanatikmi. Kto môže za to, že frontové línie sa tiahli cez tisícky predtým obývaných dedín a miest Sovietskeho zväzu? Veď oporné body vojsk boli často zámerne postavené v blízkostí dedín a osád, kde Nemci bez zimných doplnkov, nepripravení na zimu, prečkávali v teple miestnych obydlí. Pritom neľútostne a cynicky vyháňali miestnych obyvateľov z vlastných domov. Títo sa spravidla chúlili vo vykopaných zemľankách, alebo v ako-tak schopných stodolách a šopách.

Bol to boj na život a smrť a nepriateľ stál pred bránami Moskvy. Preto platili tie najprísnejšie vojenské zákony. Nemci, ktorí prežili toto zimné ťaženie pod Moskvou dostávali medaily, ktoré sami nazývali „mrazeným mäsom“, pretože bordová farba stužky im pripomínala zmrazené mäso. Preto posudzovať vtedajšie udalosti z tepla liberálnej kaviarne či rozhlasového štúdia podľa dnešných kritérií a porovnávať ich s dianím v dnešnej Amerike, je prejavom nepochopenia a tuposti a vyvolávaním zmätku vo vedomí poslucháčov.

A ešte pár slov k ďalšiemu komsomoľskému „fanatikovi.“ Pavlikovi Morozovovi: Verzií jeho príbehu je tiež viac. Sporiť sa o to, ktorý je pravdivý nemá zmysel. No niet nič zvláštneho na tom, že sa mladému človeku nepáčilo, keď niekto na dedine zakopal obilie do zeme a radšej ho nechal zhniť, než aby sa to rozdelilo medzi chudobnejších ľudí pre ktorých bol chlieb vzácnejším, ako je tomu v dnešných časoch. Skúsme kvôli obrazu udalosti vytvoriť fikciu prenesenú do dnešných čias na Slovensku:

…Kde bolo, tam bolo, v hornatej krajine, v dvadsiatom prvom roku dvadsiateho prvého storočia, žil v rodine so svojimi rodičmi chlapec menom Paľko Mrázik. V tých časoch, ako aj po iné roky, začiatkom zimy, aj na jej konci, niektorí ľudia pokašľávali, lebo vtedy bývali v tom kraji obdobia chrípky. Ale v tom roku sa chrípka neliečila tak, ako po iné roky, ani ju tak nenazývali, ale jej dali v cudzích krajinách vymyslené meno a veľa sa o nej hovorilo ako o strašnej chorobe. Paľkov otecko bol riaditeľom veľkého skladu, v ktorom bolo uložené dostatočné množstvo lieku na to, aby sa ukončilo ľudské trápenie, ale z nejakého dôvodu pán riaditeľ tieto lieky držal v sklade uzamknuté na sedem zámkov. Ľudia trpeli. Niektorí si pomáhali tak, že si svoju stravu prilepšovali pastou pre kone, ktorá obsahovala ten liek. I uľútostilo sa nášmu Paľkovi celého národa a tak jedného dňa svojho otca udal a rozhlásil po celej krajine, že jeho vlastný rodič bráni tomu, aby sa národ liečil…

Toľko vymyslený príbeh.

No povedzte, nezbili by ste tohto nehodného syna, ktorý udal vlastných rodičov? Neurobili by ste z neho hanebný príklad pre ďalšie generácie?

Predpokladám, že aj napriek nahustenej kovidovej hystérii by sa tak nestalo a to je dobre.

Tibor Korečko