Francúzsko po voľbách skáče do tmy

Výsledky druhého kola francúzskych parlamentných volieb, ktoré boli ďaleko od všetkých prognóz a prieskumov verejnej mienky, všetkých prekvapili. „Namiesto očakávaného víťazstva Národného združenia (RN) so skupinou viac ako 200 poslancov sa francúzsky parlament, Národné zhromaždenie, stane dejiskom tvrdých konfrontácií medzi tromi blokmi, ktoré delí len niekoľko poslancov. A to bez toho, aby sa vytvorila vážna väčšina, dokonca ani relatívna,“ konštatuje Lauzunová.

Je to zložitejšie….

Kto si za týchto podmienok môže nárokovať na post premiéra a riadenie krajiny po boku prezidenta Emmanuela Macrona počas nasledujúcich troch rokov, ktoré Francúzov delia od najbližších prezidentských volieb?

„Ľavicová aliancia, premenovaná na Nový ľudový front (NFP), sa chváli, že zvíťazila. Skutočnosť je však trochu zložitejšia. Pred ostatnými dvoma blokmi má náskok len niekoľkých poslancov,“ upozornila Lauzunová.

„Predovšetkým má však NFP z hľadiska počtu hlasov ďaleko od dominancie. Na dvojkolovom systéme platnom pre francúzske parlamentné voľby je niečo veľmi nespravodlivé,“ vysvetľuje.

„RN získala viac ako 10 miliónov hlasov, teda 36 %, ale len 143 poslancov. Zatiaľ čo ľavica získala len 7 miliónov hlasov, teda 25 %, ale skončila so 180 kreslami. Robí sa všetko pre to, aby získali bonus tí, ktorí dokážu heterogénnym spôsobom spojiť voličov a poraziť svojich protivníkov, a to aj v prípade, že chýba akákoľvek ideologická súdržnosť,“ poznamenala Lauzunová.

A v tom istom čase, na druhej strane Lamanšského prielivu, získali labouristi 2/3 kresiel, pričom získali „len“ 33 % hlasov…

„Za týchto podmienok by nás nemal prekvapiť chaos, ktorý teraz vládne vo Francúzsku,“ poznamenala autorka.

„Žiadni víťazi, žiadni porazení. Žiadne jasné politické smerovanie. Na čele krajiny stojí jeden muž, Emmanuel Macron. Kráľ bez kráľovstva, vyčerpaný mocou a neschopný presvedčiť kohokoľvek, aby vdýchol nový život do troch dlhých – príliš dlhých rokov, ktoré zostávajú do konca jeho funkčného obdobia,“ uviedla.

„Máme si zúfať? Samozrejme, že nie,“ píše Lauzunová.

„História je tu na to, aby nám poskytla určité perspektívy : Vo Francúzsku revolúcia vždy prichádza z ľavice a odraz prichádza až po vážnom chaose. Takže musíme byť trpezliví a so zaťatými zubami sledovať gestikuláciu najmenšej menšiny tohto Nového ľudového frontu, ktorá by nás chcela presvedčiť, že má osud a budúcnosť krajiny vo svojich rukách,“ uviedla.

Poznamenala, že momentálne je ťažké povedať, kto bude ďalším nájomcom elegantného Hôtel de Matignon, ktorý je rezidenciou predsedu vlády. Gabriel Attal (premiér) formálne podal prezidentovi Macronovi demisiu. Macron ju odmietol. Podľa denníka Le Figaro ho požiadal, aby zostal „v záujme zabezpečenia stability v krajine“.

Ľavica sa zatiaľ uškŕňa, príliš netrpezlivá na to, aby urobila svoju nebezpečnú (a priemernú) malú revolúciu.

V spoločnom vyhlásení zverejnenom v utorok 9. júla štyri politické zoskupenia Nového ľudového frontu „slávnostne“ varovali Emmanuela Macrona pred „akýmkoľvek pokusom zneužiť inštitúcie“ tým, že Gabriel Attal zostane vo svojej funkcii.

„Používanie násilia – nech už o ňom novinári, ktorí sa domnievajú, že je jedným z charakteristických znakov „krajnej pravice“, ktorá vo Francúzsku existuje len v ich chorých predstavách, tvrdia čokoľvek – je v génoch týchto smutných socialistických, komunistických, zelených a „insoumis“ (nepoddajných)poskokoch,“ píše Lauzunová.

„Do Národného zhromaždenia sa dostal dokonca Raphaël Arnault, samozvaný „antifašista“ s tromi spismi na zozname „S“ – osoby predstavujúce hrozbu pre bezpečnosť štátu . Adrien Quatennens, rebelujúci poslanec odsúdený za domáce násilie, vyzýva na pochod na sídlo predsedu vlády, Hôtel de Matignon. Francúzsko však môže byť pokojné: vedome odvrátilo nebezpečenstvo „fašizmu“,“ poznamenala autorka.

Kto teda nahradí Attala vo funkcii?

„Nikto sa na ničom nedohodol a je takmer isté, že neistota a hádky budú ešte nejaký čas pokračovať. Nikto nechce počuť o poskokoch, ktorí sa len rozčuľujú a rozčuľujú, ale neurobili žiadny pokrok, pokiaľ ide o počet poslancov. Ani Zelení, ani Komunisti nie sú v rámci koalície dostatočne silní, aby mohli dúfať, že sa presadia,“ podotkla.

Zostávajú Socialisti. „Francúzi s istou amnéziou zabudli, že Emmanuel Macron sa prvýkrát preslávil ako minister hospodárstva za vlády socialistu Françoisa Hollanda. Bolo by preto spravodlivé, keby sa premiérom stal socialista,“ pripomenula Lauzunová.

Poznamenala, že na to, aby zostal vo funkcii, treba hľadať postavu, ktorá bude slabá, ale nie príliš nesympatická, ktorá bude mať šancu zmobilizovať okolo seba v jednotlivých prípadoch hlasy ľavice a stredu… a nakoniec prečo nie aj stredopravej strany, ktorá odmietla vytvoriť alianciu s RN?

„ „Veľká koalícia“ na nemecký spôsob je fantáziou parížskych elít, hoci je protikladom francúzskej politickej tradície a v Galii nikdy nefungovala. A keď si pomyslím, že práve „krajná pravica“ je obviňovaná z toho, že sa pozerá do Berlína…,“ poznamenala autorka.
„Kým čakáme, že sa títo úctyhodní „antifašistickí“ páni a dámy dohodnú, že nebudú meniť softvér, ktorý viedol spravodlivú krajinu Francúzsko k regresu takmer na všetkých úrovniach, dobrí ľudia pravice nemôžu robiť nič iné, len plakať….,“ uvažuje.

„Veľkou výhodou politického vyjednávania, ktoré sa chystá, bude dosiahnutie hanebného kompromisu medzi takmer všetkými politickými silami – čo dá národnej pravici šancu konečne stelesniť jedinú možnú opozíciu,“ myslí si Lauzunová.

Záver ? : „Krajina je na pravici, ale ocitá sa pod vládou ľavice – francúzske prekliatie, ktoré má nádych déjà vu. Francúzsko potrebuje trpezlivosť: Po barikádach v roku 1848 prichádza čas pre Luisa-Napoléona Bonaparta.“

Prečítajte si tiež :

• Prvé exit polly druhého kola volieb vo Francúzsku nevyzerajú pre Le Penovej stranu dobre
• Macron po prekvapivých výsledkoch volieb skúma možnosti vzniku vlády