Čo je to vlastne tá “denacifikácia?

Tiež sa vám už niekedy prihodilo, že kvôli lipnutiu na národných hodnotách vás niekto krivo obvinil, že ste „nácek“? Len preto, že vám je bližšia slovenská zástava, než tá európska? Viete, títo ľudia budú pyšne tvrdiť, že „Európa, to sme my!“ Lenže to je skreslený pohľad, pretože hoci sme jej súčasťou, netvorí našu identitu. Identita je komplexná otázka, a neokliešťuje sa žltými hviezdičkami na modrom pozadí (ale napríklad ani sexuálnymi preferenciami).

Každý národ má svoju vlastnú identitu, každá civilizácia, každá náboženská obec má osobitý svojráz. Niekedy sa prekrývajú medzi sebou, ale pointa je tá, že odkedy sa tu pretláča prozápadný internacionalizmus, či akési „svetoobčianstvo“, byť pronárodne orientovaným je odrazu hriechom. Len si skúste do predzáhradky postaviť stožiar a zavesiť naň vlajku, aké budú reakcie okolia…

Pritom v takých USA je to dobrým zvykom.

Problém je ten, že sa strácame v babylonskej veži, kde síce hovoríme všetci jednou rečou, ale každý iným jazykom. Naše výpovede sa dočista míňajú v skrumáži ohromného množstva pridaných významov, ktoré v druhej polovici 20. storočia získali niektoré politologicky signifikantné výrazy. Tu mám konkrétne na mysli slová z vetvy „národný“. Keď totiž niekoho označíte za národniara, ihneď mu neprajníci dopíšu pod nejaký facebookový status, že je „nácek“. Lenže národniar nie je „nacionalista“ v zmysle, že zastáva ideológiu či nebodaj politický program niekdajších nemeckých národných socialistov! Od toho sa každý príčetný človek dištancuje. Je to však vďačná návnada, na ktorú lákajú liberáli svojich priateľov, keď sa snažia diskvalifikovať vlastencov a patriotov z diskurzu ako „krajnú pravicu“, či dokonca priamo „náckov“ – pretože s náckami sa samozrejme nediskutuje, náckovia sa posielajú dop….

Povedal vraj klasik.

Treba pripomenúť tamtým ukričaným hlasom, že Nationalsozializmus (od toho skratka „Nazi“) bol deštruktívnou ideológiou, ktorá nemá nič spoločné so zdravým národným povedomím. Naopak, prekračuje všetky hranice ľudskosti, hádam netreba podrobne vysvetľovať, akým hrôzostrašným spôsobom: Svojou totalitnou štruktúrou, snahou o likvidáciu parlamentarizmu, resp. pluralitných názorov v politike i spoločnosti, sociálnym darwinizmom, či uplatňovaním tzv. „rasovej hygieny“ – inými slovami, genocídy…

Súčasťou, ak nie rovno hlavným bodom nacizmu bolo presvedčenie o nadradenosti árijskej (germánskej) rasy a z toho prameniaci antisemitizmus a antislavizmus. Práve na antislavizmus sa však v poslednej dobe vo verejnom diskurze akosi pozabudlo…

Vo svojej túžbe po obsadení východnej Európy pritom nebol Hitler vôbec originálny. Jeho blúznenie o tom, že ríša sa má rozširovať stále ďalej východným smerom vychádza zo stredovekej tradície „Ostkolonisation“. Germánsky rytieri vyrazili za kolonizačným dobrodružstvom, aby cestou asimilovali miestne slovanské kmene. Tento „romantický“ trend sa dnes tiež označuje ako „Drang nach Osten“, teda „ťah na východ“. Ak by sa to čitateľovi zdalo neuveriteľné, ľahko si všetky informácie overí za päť minút googlenia.

Môžeme sa – na základe uvedených historiografických faktov – čudovať, keď ruskej civilizácii vstávajú dupkom všetky vlasy pri predstave návratu nemeckých tankov na územia, ktoré kedysi patrili pod Sovietsky zväz?

Ukrajina má nový plán. Uvidíme, čo na to Trump

Pozrime sa teda na Ukrajinu. Meno a postavenie Stepana Banderu v západnej časti krajiny asi netreba podrobne opisovať – na túto tému už bolo povedané všetko. Vieme tiež, že znak pluku Azov nesie v sebe germánsky nacistický symbol Wolfangel, a vôbec, jednotka vznikla z nacionalistických radikálov (a nie je v tom sama). Ale keby sme aj odhliadli od toho všetkého, stále je tu problém porušovania práv etnických Rusov na východnej Ukrajine, v oblasti Donbas. Veď ozbrojenú revoltu nespustili len tak, pre potešenie, že by sa chlapci zahrali na vojakov!

Môžeme tiež pripomenúť, ako v dome odborov v Odese počas krvavých protestov v dôsledku zrážok protichodných strán konfliktu zaživa zhorelo štyridsaťdva „proruských“ občanov a ďalších dvesto bolo zranených. Kto vtedy zastupoval „majdanistov“? Rôzne paramilitantné, ultranacionalistické skupiny typu Pravý sektor…

Ešte stále by niekto chcel tvrdiť, že kyjevský režim nenechal voľnú ruku rusofóbnym pohrobkom Banderovho odkazu? V zmysle, že ak nemôžu vystáť ruské obyvateľstvo, pripomínajúce im časy Sovietskeho zväzu, nech sa s ním vysporiadajú „po svojom“?

A tak Slovania – v záchvate resentimentu – zabíjajú Slovanov….

Azda len naivný človek by si pod „denacifikáciou“ predstavil, že je prioritne potrebné odstrániť z ulíc a štátnych inštitúcií nepatričné vlajky, obrazy či sochy (hoci Banderu si pripomínajú v niektorých mestách aj takou formou). Aj napriek obľúbenosti Banderu v istých kruhoch Ukrajiny je tu potrebné pozrieť sa na vec z hľadiska Rusov, ktorí boli v minulosti vystavení extrémnym skúškam zo strany Západu. Pod pojmom „denacifikácia“ môžeme rozumieť zmenu kyjevského režimu tak, aby ruskí obyvatelia krajiny mali zachované svoje garantované práva, aby sa mohli slobodne rozhodnúť, kam chcú patriť (pretože ich odpor spustil neprávoplatný štátny prevrat), a aby skončila akákoľvek forma útlaku voči nim. Veď samotní obyvatelia Donbasu sa zúčastňovali protestov po revolúcii v roku 2014 s transparentmi typu „Zastavme ukrajinský nacizmus“ (foto nájdete na webe napríklad TU) – takže „naratív“ o prítomnosti či prvkoch tejto ideológie vo vedení štátu nie je nápad Lavrova a spol.; situáciu pomenovali sami ľudia.

Pravda, na tom dnes už málo záleží – Donbas zrejme ostane odtrhnutý, a tragicky zmarené životy na oboch stranách tiež nikto nevráti…

Namiesto toho, aby sme v sporoch osočovali jeden druhého, by sme sa preto mali radšej posadiť k stolu a vyjasniť si základnú terminológiu. Iba tak budeme vedieť, o čom sa vlastne bavíme, a iba tak môže medzi nami vzniknúť porozumenie.

Medzi jednotlivcami, komunitami, štátmi aj civilizáciami.