Mali Američania ešte zostať v Afganistane, alebo je správne, že odišli? Či otázka stojí inak, a to, že Američania vôbec nemali zasahovať do pomerov v Afganistane?

Vychádzam z toho, že zasahovanie Američanov do domácich pomerov v Afganistane nebol ich cieľ, ale iba spôsob na naplnenie skutočného cieľa, ktorým bolo posilnenie pozície USA ako svetového hegemóna. Za neschopnosť držať sa tohto cieľa a jeho postupnú deformáciu, zaplatili spôsobom kompromitujúcim nielen ich politiku, ale aj medzinárodnú povesť vojska USA a NATO.

Realizácia celého, vopred plánovaného a dohodnutého opustenia Afganistanu sa viac podobá úteku než riadenému odchodu. USA v tejto situácii zlyhali nielen ako predstaviteľ NATO, ale zlyhali aj ako svetový líder. Pravda, keď USA do Afganistanu vstupovali mali iné možnosti, podporu i ciele než teraz, keď odchádzajú.

Rovnako mali iné možnosti aj štáty, pre ktoré bol a je pobyt amerických vojsk v Afganistane tŕňom v oku. Iné, než dnes, boli aj záujmy domáceho obyvateľstva. Veľmi jasne sa časom ukázalo, že smerovanie vývoja sveta, ani zďaleka nie je len v rukách USA, ktoré si túto pozíciu prisvojili. Násilná americká politika prispôsobovania sveta záujmom svojich bánk vo všetkých významných oblastiach diania, vyvolala nesúhlasnú reakciu v Číne, Indii, Rusku aj ďalších štátoch sveta. USA v podstate postavili proti sebe až hrozivú časť nielen islamskej, ale aj kresťanskej komunity. Sila zmienených štátov, tvorená početnosťou obyvateľstva, veľkosťou trhu, schopnosťou výskumu, vývoja a výroby, podporovaná vojenstvom Ruska a Číny, prerástla zdrojové možnosti USA, ktorých podpora i zo strany EÚ tvrdo klesla.

Či do Afganistanu mali, alebo nemali ísť, posudzovať dnes, nemá zmysel. Prosto tam prišli, dvadsať rokov pobudli a teraz odtiaľ utekajú, kvôli svojmu pokrytectvu a neschopnosti pochopiť záujem, možnosti a schopnosti iného národa a štátu. Celé uponáhľané dianie je následok ich vlastných postupov. Mudrovať nad vecami dnes, je len mlátenie prázdnej slamy v podobe premieľania zaniknutých možností a stratených príležitostí. To všetko sa malo hodnotiť v rámci prípravného plánovania vstupu a rovnako aj každoročne, v priebehu celého pôsobenia ich vojsk v Afganistane. Malo sa tak konať aj pri každej zmene postoja novo nastupujúceho prezidenta, či len malých náznakoch odklonenia sledovaného cieľa od hlavného štátneho záujmu, na prospech mnohorozmerných súkromných aktivít.

Je tu však aj príležitosť na poučenie: Nevnucovať v žiadnych podmienkach svoju vôľu slabším len preto, že som silnejší. Je lepšie učiť a byť milovaný, než koristiť a plodiť nenávisť.

Ako vnímate spätne pôsobenie slovenskej misie v Afganistane?

Počas vlády Mikuláša Dzurindu, bol vstupom Slovenskej republiky do NATO, nasadený nášmu štátu vazalský chomút na viac ako desaťročia a nosíme ho dodnes. Stalo sa tak rozhodnutím skupiny vtedajších koaličných partnerov, majúcich mandát moci od voličov len na štyri roky, čo zdôrazňujem, len na štyri roky.

Pár dominujúcich osobností z vtedajšej koalície na postoch vládnych úradníkov rozhodlo však o bremene, ktoré nosia občania SR ešte dlho po ich odchode z politiky. Ako vidíte, naši politici sa so širokým rozmachom oháňajú ľudskými právami a demokraciou, až sa im ide jazyk zadrieť. Trvá to však len dovtedy, kým neprevezmú moc, lebo potom otočia o stoosemdesiat stupňov s viacerými otáčkami a množstvom protichodných zákrut, aby oklamali. Volení boli teda na štyri roky, ale nasadili štátu a jeho občanom bremeno na desaťročia.

Čarovné slovo referendum, ktoré by malo takéto bremená riešiť, sprístupnia len keď sa im to hodí. Tak sa stalo, že prevzatými zmluvnými záväzkami bola obmedzená suverenitu SR a stali sme sa vazalmi USA. Keď k tomu prirátame aj ekonomické väzby vyše 400 podnikov v amerických rukách rozptýlených po území Slovenska a tie ďalšie vo vlastníctve iných zahraničných majstrov, je tu zbytočné niečo hodnotiť.

Preto si na základe vlastných pozorovaní a verejne dostupných informácií dovolím povedať, že aj keď sú naši profesionáli vo svojom odbore dobrí odborníci, po celú dobu fungovala naša misia v Afganistane len ako nič neovplyvňujúci vykonávateľ, navyše, pod nepretržitým dozorom. Misia síce priniesla vnímavým individualitám z nášho kontingentu možnosť odborného rastu a príležitosť širšie chápať súvislosti vojenstva, ale systémovo nepriniesla pre naše ozbrojené sily žiaden prospech hodný pozornosti.

Čo je podľa vás dôvodom, že v Afganistane nedokázali ani Sovieti ani Američania nastoliť svoje postoje a spôsob vládnutia?

Keď sa po čase hodnotí nejaká dlhodobá akcia, vyviera z pamäti laikov hlavne priebeh jej konca. V záujme objektivity a potreby poučenia, treba ale brať do úvahy napríklad aj počiatočné a koncové okolnosti i podmienky pôsobenia angažovaných, zdroje, ktoré boli k dispozícii v priebehu diania, ciele, ktoré sa pôvodne sledovali a nakoľko sa časom menili a to u všetkých zúčastnených. Preto radšej len konštatujem, že zodpovedať položenú otázku je práca pre celé tímy analytikov, ktorí to už v oboch prípadoch iste urobili a robia ďalej, ale pravda, ako vždy, zhodnúť sa nedokážu.

Podľa mojich poznatkov, ani v jednom spomínanom prípade nepadá vina za neúspech na hlavy vojakov, ale jednoznačne zlyhali politici, kvôli ich bohorovnej arogancii a slaboduchosti. Na strane druhej, teda tých, ktorí sa v oboch prípadoch stali víťazmi, tu bola závideniahodná jednota politických i vojenských vodcov a vykonávateľov. Tá spočívala v snahe obnoviť zvrchovanosť a suverenitu svojho štátu. Aj keď jednotlivé frakcie získavali dočasnú mocenskú prevahu, tvrdo kotvené náboženstvo bolo spôsobilé udržiavať rovnováhu tlmením nadmerných výchyliek s využitím zákona času.

Ale aj tu máme poučenie: Ak je vôľa národa presadiť svoj záujem vytrvalá a spravodlivá, treba to rešpektovať, ba priam podporovať aj veľmocami a neusilovať o protivenstvá žiadnou cestou, ani demoralizáciou časti spoločenských elít, pretože akcia plodí reakciu.

Minister zahraničných vecí Ivan Korčok aktuálne uviedol, že hlavným cieľom misie bolo, aby sa Afganistan nestal hlavným útočiskom pre terorizmus. Podotkol tiež, že časť tohto cieľa sa podarilo naplniť a misia nebola márna. Ako to vnímate vy?

Aj na politika dosť tupá výhovorka a veru neviem, či jej niekto v našej republike, vrátane jej autora, aj verí. Hádam ešte mohol dodať, že chceli vstupom do Afganistanu obmedziť aj pašovanie drog do celého sveta a bol by isto považovaný za človeka so zmyslom pre dvojzmyselnosť, lebo z tohto pohľadu misia naozaj nebola márna, teda aspoň pre pestovanie maku.

Keďže násilné teroristické skutky sú výborne plánované, zabezpečené modernou materiálnou výbavou, perfektným informačným a finančným krytím, dobre pripravenými vykonávateľmi a páchané s veľkou zručnosťou, dokazuje to, ak nie priamu účasť, tak rozhodne zákulisnú podporu špecializovaných organizačných štruktúr vyspelých štátov. Som presvedčený, že ak by sa zastavili podporné peňažné toky a organizačná pomoc zo strany štátnych tajných služieb, bolo by do pár mesiacov po celom terorizme.

Mne to vychádza tak, že USA povýšili terorizmus na štátnu politiku a teraz sa ich vlastný výtvor obracia proti nim natoľko, že stupňovaniu jeho hrozieb sú nútení čeliť, aj pre nich, dosť nezvyčajnými prostriedkami. Zdá sa, že začínajú konečne chápať výrok ruského prezidenta V. V. Putina na 70. Valnom zhromaždení OSN, 30. septembra 2015, pri hodnotení aktuálnej svetovej situácie, kedy sa na nich obrátil s otázkou: Chápete vôbec čo ste nastvárali? Odchodom z Afganistanu siahli na záchrannú brzdu. A to sa ešte trvalejšie akcie zatiaľ na ich územie nepreniesli.

Korčok tiež uviedol, že otázka uznania vlády Talibanu nie je teraz na stole. Myslíte si, že v blízkej budúcnosti NATO a s ním aj slovenská vláda uzná Taliban?

Myslím si, že samotné NATO nemá potrebnú silu a už vôbec nemá žiadne kompetencie uznávať, alebo neuznávať nejakú vládu. Také kompetencie patria predstaviteľom jeho členských štátov. Ako sme sa však neraz presvedčili, záujmy NATO sú diktované vôľou USA. Tie však s Talibanom uzavreli 29. februára 2020 v hlavnom meste Kataru dohodou, podľa ktorej, spolu so spojencami, z Afganistanu odchádzajú. V rámci tejto dohody mali Taliban aj vyškrtnúť zo zoznamu teroristických organizácií. Navyše sa zaviazali nemiešať do vnútorných záležitostí Afganistanu. No a zmluvy sa predsa neuzatvárajú s tým, koho neuznávate.

Takže po verejne prednášaných propagandistických hrozbách, bude nastolené novinárske ticho, aby ľudia zabudli ako z Afganistanu zutekali a začnú sa tváriť priateľsky. Veď biznis je biznis, a ten je nadovšetko. Či už nie?

Mnohí Afganci utekajú z krajiny. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vyzýva vládu SR a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, aby v rámci medzinárodnej solidarity poskytli ochranu čo najväčšiemu počtu utečencov. Ako by aktuálne podľa vás mala postupovať slovenská vláda?

Podľa môjho názoru je vláda v prvom rade zodpovedná za ochranu a bezpečnosť svojich vlastných občanov. Preto by vo vzťahu k utečencom mala mať na pamäti zmienenú prioritu, keďže pod krytím čarovného slova utečenec sa dnes schovávajú mnohé kriminálne a rozvratné živly.

Stredisko ako také nemá právo pôsobiť ako paralelná moc v štáte a teda ani dávať vláde nejaké výzvy. Ak jeho predstavitelia nepoznajú, alebo nechcú rešpektovať svoje miesto v štátnej štruktúre, vláda by mala stredisko buď zrušiť, alebo upraviť jeho kompetencie tak, aby vláde predkladalo najvhodnejšie a z hľadiska bezpečnosti štátu aj patrične zdôvodnené riešenia aktuálnych i perspektívnych problémov z jeho pôsobnosti.

Čo sa týka ním stanoveného množstva utečencov, dáva stredisku, len neviem či náhodne alebo zámerne, príležitosť na večnú nespokojnosť a možnosť trvalého nátlaku na vládu. Nastolili číslo bez hraníc, čo znamená možnosť večnej nespokojnosti a v podstate prípravu na vydieranie. Z praktického hľadiska ide v podstate o bezočivosť, lebo ich požiadavky nebude nikto a nikdy schopný splniť.

Zuzana Franková