32. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 13. októbra 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Najväčšou vášňou Irene bolo umenie. Venovala sa mu už mnoho rokov. Mala doma veľkú, neobyčajne drahocennú zbierku rôznych byzantských obrazov a ikon, ktoré vytorili umelci v rozsahu niekoľkých storočí

Byzantské umenie malo najmä od čias cisára Justiniána veľmi vysokú úroveň a oplývalo rozsiahlou škálou foriem prejavu a výrazu. Originalita a kreatívna sila umelecky najvýznamnejšej epochy z celej tisícročnej existencie byzantského cisárstva ovplyvnila aj iné odvetvia, a tak možno toto obdobie právom označiť za zlatý vek Byzancie.

Byzantské umenie, ktoré sa začalo intenzívne formovať v piatom storočí, aby už v šiestom storočí za panovania Justiniána dosiahlo svoj vrchol, bolo skvelou syntézou helenisticko-rímskej a sýrsko-orientálnej umeleckej tradície. Jeho vplyv siahal oaž do Maroka, Tunisu, Provensálska, Sicílie, Španielska, do hlavného mesta Frankov Aachenu, ale aj do Ruska a Etiópie.

Významným poslaním byzantského umenia bolo aj to, že demonštrovalo veľkosť, slávu a moc Byzancie v celom vtedajšom svete, ktorého krajiny s ňou prichádzali do styku, a to boli fakticky všetky v Európe.

Byzancia bola prvou kraiinou na svete, kde sa začal neobyčajne prudký rozvoj dvojdimenzionálneho maliarstva. Z umeleckej scény začalo čoraz viac vytláčať tradičný základ pôvodného helenistického umenia, ktorým bol reliéf. Napokon sa aj stalo adekvátnejšou reflexiou doby, ako ňou mohol byť konzervatívny reliéf, ktorý vo vývoji už stagnoval, lebo ho ukončil. A to isté platilo aj pre fresky, ikony a mozaiky.

***

„Anastázius, keď zanedlho odídeš do Konštantinopola, budeš nám obom veľmi chýbať. A ak mám byť úprimná, tak mne budeš chýbať ešte viac ako otcovi. Ten má svoj obchod a svoje lode, a to ho

naplno zamestnáva a je takmer celý deň mimo domu. Okrem toho chodieva kvôli obchodom dosť často aj do Konštantinopolu, takže ťa tam vždy, keď príde, aj uvidí. Avšak ja,…. ja budem musieť vždy len túžobne očakávať tvoj príchod, keď si na univerzite nájdeš čas a prídeš nás navštíviť domov.“

„Nesmúť už teraz, matka moja drahá, veď som ešte nejaký čas doma. A sľubujem ti, že ti budem z Konštantinopolu pravidelne písavať. Okrem toho máš tu predsa aj tvoje milované dcéry a aj vnukov a tí vždy potešia tvoje srdce.“

„Milovaný môj syn, istotne, mám ich všetkých veľmi rada, to je pravda. Ale nikto nie je mojej duši taký veľmi blízky ako si ty (takmer by jej pritom bolo z úst vykĺzlo, že voľakedy si nevedela ani len predstaviť, že by nejaká matka mohla nevlastné dieťa milovať viac ako vlastné deti).

Keď si teraz spätne spomínam na uplynulé roky, tak musím povedať, že čas tvojho detstva a tvojho dospievania prešiel pre mňa rýchlejšie ako sen. Ako sedemnásťročný si sa teraz stal už dospelým mužom. Ešte máme pred sebou mesic spoločného života a potom odídeš do Konštantinopolu.

Urobil si nám obom, otcovi i mne, ale i tvojím sestrám tak veľa radostí a daroval si nám toľko krásnych chvíľ, ako sotva jedno iné dieťa vedelo dať svojím rodičom. Už v útlom detstve si mal mimoriadnu schopnosť, že si vždy vedel čo je správne a čo nie, čo je dobro a čo zlo, takže sme ti v ničom nemuseli radiť.

Napriek tomu si vždy prišiel za nami a si sa pýtal na našu mienku. Nikdy sme s tebou nemali nijaké starosti a ani od tvojich učiteľov sme nikdy nepočuli jediné slovo ponosy na teba. Práve naopak – nikdy sa nestalo, aby ťa najobdivnejšími slovami nechválili. Vždy hovorili o tebe s najvyšším uznaním.

Som presvedčená, že aj sám ctihodný a vysokoučený Eutymios bude tvoj odchod zo Solúna ťažko znášať a bude ho pociťovať ako veľkú stratu. Veľmi si mu prirástol k srdcu – viackrát to povedal tvojmu otcovi. A zdôraznil, že takého múdreho žiaka ako si ty nikdy pred tebou nemal a že si je istý, že už ani nikdy mať nebude.“

Poslednú vetu vyslovila Irene pomaly a s náznakom bôľneho úsmevu, pričom clivo pozrela synovi do očí.

„Vieš dobre, drahá moja matka, že by ma v Solúne už nič neudržalo, a to pri všetkej mojej láske ku tebe a aj moje rodné mesto mám veľmi rád (Anastázius v priebehu rokov vo svojom vnútri úplne potlačil akúkoľvek spomienku na svoj pôvod i na svojich skutočných rodičov a bol presvedčený, že je rodeným Byzantíncom a že jeho právoplatnými rodičmi sú Irene a Georgios).

Mám vás všetkých naozaj nadovšetko rád, ale môj duch jednoducho potrebuje nové ciele a nové výzvy. Tak, ako sa niekto nemôže dosť nasýtiť materiálnym bohatstvom a stále zbiera ďalšie a ďalšie poklady, tak aj môj duch nikdy nebude môcť ukojiť svoju túžbu po hľadaní stále nového a nového poznania a zbierať nové a nové poklady múdrosti.

V tomto smere mi Solún už nemá čo ponúknúť a môj večne zvedavý duch je už teraz spaľovaný vzrušením z toho, s čím všetkým bude v Konštantinopole konfrontovaný a čo všetko tam bude pre neho nové a neznáme.

Nesmierne túžim stretnúť a spoznať v našom hlavnom meste najmúdrejších ľudí Byzancie. Ich múdrosť je pre mňa prinajmenšom taká cenná ako svätosť našich byzantských svätcov a preliata krv kresťanských mučeníkov v amfiteátroch starých Rimanov.

A prepáč mi matka moja, ak sa ťa to, čo som práve vyslovil, nejako dotklo, ale ja to tak naozaj zažívam. Nastal nový čas v mojom živote a musím sa vo svojom vývoji posunúť ďalej – ďalej k novým brehom a k novým horizontom. Cítim, že moje vlastné poznanie už dosiahlo takú úroveň, že ho musím napojiť na nesmiernu múdrosť takých učencov našej krajiny ako sú Leon Grammatikos, Fotios a či Johannes z Kapadokie.

Musím nasávať do seba ich múdrosť, ich vznešené myšlienky a ich nobyčajné poznanie, a tak zveľadiť a rozšíriť moje poznanie.“

Stíchol a zymyslene sa pozeral cez veľké otvorené okno na more, do diaľky až k horizontu, akoby ho zasiahla predtucha, čo mu chystá osud, ktorý ho raz zavedie ďaleko od Byzancie.

Irene nasledovala jeho pohľad a jej oči spočinuli tiež na mori pred nimi a myslela na to, ako dobre sa im podarilo vytlačiť z jeho ducha každú spomienku na veľkú tragédiu v jeho detstve, takže sa mohol stať plne šťastným u nich a nikdy ho nemohli prenasledovať desné ťaživé tiene z jeho dávnej minulosti.

***

V Solúne žilo aj viacero slovanských rodín, ale rodina kupca Georgia dbala vždy úzkostlivo na to, aby sa – najmä spočiatku – v žiadnom prípade nedostal s nimi do kontaktu a sa tak neprebudila jeho trauma z detstva, keď ešte žil v Drevni.

Keď už odrástol a stal sa Eutymiovým žiakom, ktorý mal na Anastázia čoraz silnejší vplyv, tak Georgios ho zasvätil do ich rodinných záležitostí a porozprával mu aj tajomstvo pôvodu jeho najobľúbenejšieho žiaka a mu podrobne vylíčil aj to, ako brutálne chlapec prišiel o svojich skutočných rodičov.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

30. časť si môžete prečítať TU

31. časť si môžete prečítať TU