Američania už neúspešne bojujú v Afganistane 16 rokov a nedokážu sa z konfliktu vymaniť. Len pre informáciu – vojna vo Vietname trvala v období 1965 – 1973, takže v Afganistane sa už Američania trápia 2x dlhšie. Pritom na rozdiel od sovietsko-afgánskej vojny 1979 – 1989 Rusi necvičia afgánskych Talibov a ani ich nezásobujú zbraňami a zbraňovými systémami. Rovnako afgánskych Talibov nefinancujú ani monarchie Perzského zálivu, tie sa servilne skláňajú pred USA.

Ako je teda možné, že údajne najsilnejšia armáda sveta nedokáže poraziť pastierov kôz, ozbrojených kalašnikovmi, ktorí nemajú okrem ručných zbraní k dispozícii ani ťažké bojové vozidlá a ani letectvo? Pritom Američania bombardujú v Afganistane 16 rokov aj zakázanou kazetovou muníciou, bielym fosforom či napalmom a na ich konte sa nachádzajú státisíce mŕtvych civilistov. Ako je možné, že Taliban napriek americkej prítomnosti kontroluje 60% afgánskeho územia a je pripravený pripraviť Američanom nový Vietnam?

Pritom v roku 2001 začali Američania v Afganistane v klasickom veľkolepom kovbojskom štýle. V médiách zneli fanfáry o začiatku bojovej operácie “Trvalá sloboda”, ktorej cieľom malo byť potrestanie atentátnikov z 11. 9. 2001 a presadenie demokratických hodnôt a princípov. Americkí vojaci však za 16 rokov nedokázali splniť vytýčené strategické ciele a v Afganistane zahynulo niekoľko tisíciek amerických vojakov. Pentagon minul na boj s afgánskymi pastiermi kôz takmer 90 miliard dolárov z daní amerických daňových poplatníkov. (Zatiaľ to však veľmi nevadilo, pretože FED dokáže vytlačiť dostatok ničím nekrytých zelených papierikov, situácia sa však začína meniť).

Taliban si  z Američanov ťažkú hlavu nerobí. V posledných dňoch zaútočil na amerických príslušníkov špeciálnych jednotiek samovražedný atentátnik, ktorý naoko vstúpil do radov afgánskej armády. Výsledkom sú dvaja mŕtvi a dvaja ťažko ranení príslušníci Navy Seals. Talibanci v oblasti mesta Mazar-i-Sharif zaútočili na pozície vládnych afgánskych síl, výsledkom ich akcie bola likvidácia 140 vojakov afgánskej regulérnej armády.

Tieto skutočnosti svedčia len o jednom, alebo kádre ktoré Američania cvičia – napriek všetkým americkým snahám – nepredstavujú vhodný materiál z vojenského hľadiska (problémy afgánskych vojakov s morálkou, motiváciou, drogami, zbabelosť….), alebo je celá úroveň amerického výcviku problematická a vhodná do hollywoodskych filmov.

Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že katastrofálnu porážku utrpeli jednotky proamerických kubánskych Contras v Zátoke Svíň v 60 rokoch, jednotky Južného Vietnamu vo vietnamskej vojne, proamerickí teroristi v Lýbii, Sýrii, Afganistane či Iraku (všetci cvičení americkými inštruktormi), otázka rezonuje o to silnejšie. Bravúrne skončila len americká operácia v Grenade. Americká operácia v Grenade však mala jeden háčik, Grenada nemala armádu, len Národnú gardu v počte približne 500 gardistov zopár vrtuľníkov a niekoľko bojových transportérov.

Dávno sú preč doby, kedy v roku 2001 vtrhli Američania do Afganistanu a pomerne rýchlo obsadili Kábul a iné veľké mestá Afganistanu. Proamerická tlač sa pretekala vo vychvaľovaní amerického bojového majstrovsta a samozrejme taktne neinformovala o tom, že bravúrny americký útok bol determinovaný aj skutočnosťou, že Američania zaplatili viacerým afgánskym vodcom a poľným veliteľom, aby proti americkej armáde nebojovali. Rovnakú taktiku Američania využili spočiatku aj v Iraku.

Ale ako sa hovorí „Keď sa minú peniaze, minie sa aj láska“. Minuli sa peniaze, Američania si za krátku dobu dokázali znepriateliť väčšinu Afgáncov a Taliban zvýšil úroveň svojej bojovej činnosti. Dnes generál John Nicholson informoval, že situácia v Afganistane je patová a Taliban v počte cca 35 000 mužov zvýšil počet útokov na afgánske vládne sily. (Pritom vodcovia Talibanu bývalého afgánskeho prezidenta Karzaja i dnešného prezidenta Gháního cynicky označujú ako starostov Kábulu – narážajú tým na skutočnosť, že tam kde sa končí nefungujúce mestské osvetlenie Kábulu, končí sa aj reálny dosah moci afgánskeho prezidenta. Bez amerických vojakov, ktorí chránia Kábul by už dávno Taliban hlavné mesto Afganistanu ovládol.)

A aby Američanov ešte viac rozbolela hlava, v Afganistane okrem Talibanu pôsobí aj ISIS a al Kaida. Pritom nie všetky frakcie týchto organizácii sú pod kontrolou CIA. Iracký viceprezident Ayaad Allawi tvrdí, že teroristické organizácie sa chystajú vytvoriť spoločnú alianciu. ISIS sa prihlásil k zodpovednosti k teroristickému útoku v Kábule, pri ktorom zahynulo viac ako 90 ľudí. Tento útok jasne ukázal, že nielen afgánska polícia, armáda a jej inštruktori, ale aj afgánske politické elity nedokážu riešiť efektívne nastolené problémy a ťahajú v Afganistane za kratší koniec.

V Afganistane teda silnie politická, ekonomická, vojenská i bezpečnostná kríza. Minulý týždeň afgánsky minister zahraničných vecí Salahuddin Rabbani požiadal o odstavenie hláv silových rezortov, pretože nedokážu zabezpečiť pokoj v krajine. Rabbáni požadoval demisiu afgánskeho ministra vnútra Taji Mohammada Jahida, ministra obrany Tariqa Shaha Bahramiho, šéfa rozviedky Masooma Stanikzaia a poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Mohammad Hanif Atmara.

Problém však tkvie v tom, že ak by aj prišlo k výmene hláv uvedených rezortov, noví proamerickí kandidáti by na tom neboli oveľa lepšie ako súčasné kádre. Tejto skutočnosti si je vedomý aj súčasný afgánsky prezident Ghání a preto odmietol Rabbániho pokusy so slovami, že v „dnešnej ťažkej dobe potrebuje Afganistan jednotu a nie vnútrostranícke politické čistky“.

Moskva sa takisto so znepokojením díva na situáciu v Afganistane. Z Afganistanu je len na skok do bývalých sovietskych stredoázijských republík (Turkmenistan, Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizstan) a odtiaľ sa môžu teroristi preliať aj do Kazachstanu a južných ruských provincií. Najzložitejšia je situácia na hranici Turkmenistanu a Afganistanu, kde je hranica dlhá 745 km. Turkménska armáda je slabá, rovnako ako moc turkménskeho prezidenta.

Americký prezident Donald Trump chápe, že ak do Afganistanu nepresunie nové a čerstvé americké jednotky, eliminovať silu Talibanu nebude možné. Momentálne si však Američania na vlastnej koži môžu vyskúšať guerillovú taktiku mudžahídov, založenú na princípe „vyhliadni si obeť, udri a uteč“. Mudžahídi túto taktiku úspešne používajú, dôkazom tejto skutočnosti je aj rastúce množstvo nových hrobov amerických vojakov na americkom vojenskom cintoríne v Arlingtone.

Pred Donaldom Trumpom však stojí ťažká dilema. Ak pošle vojakov do Afganistanu, budú chýbať v Sýrii. Rast obetí v radoch americkej armády v Afganistane zapríčiní výrazný pokles jeho preferencií a to môže byť jeho politický koniec. Ak však vojakov do Afganistanu nepošle, protitrumpovská opozícia aj tak zatrúbi na útok voči Trumpovi z dôvodu neamerického správania a straty strategických pozícii v tejto dôležitej krajine.

V poslednej dobe sa snažil Trump v rámci „public relations“ zvýšiť svoju popularitu zhodením „matky všetkých bômb“ pri leteckom útoku na podzemný komplex Tora Bora v Afganistane. Pritom tento útok, ktorým Američania zničili niekoľko desiatok kilometrov štvorcových nádhernej scenérie (bez toho, aby Talibanu výraznejšie uškodili), vyvolal nepriateľskú odozvu aj u takého proamerického hráča, akým bol bývalý afgánsky prezident Barzai, ktorý otvorene vyjadril svoje znechutenie nad americkými aktivitami.

Američania sa snažia zúfalo loviť lídrov teroristických organizácii pomocou dronov. Ešte na začiatku afgánskej kampane sa im podarilo zničiť viacero poľných veliteľov al Kaidy a Talibanu, v roku 2011 ulovili v pakistanskom Abbottabade Usamu bin Ládina a o niečo neskôr aj ďalšieho lídra Talibanu – Mullu Omara. Od tej doby by sa úspechy Američanov dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Američania sú si vedomí faktu, že ak budú musieť Afganistan opustiť, (podľa sovietskeho vzoru) približne do troch rokov padne proamerická vláda v Afganistane (približne za 3 roky od odchodu Sovietskej armády skončila aj prosovietska afgánska vláda) a jej lídri, ak nestihnú utiecť skončia brutálne umučení, rovnako ako sa to stalo v roku 1992 afgánskemu promoskovskému lídrovi Mohammadovi Nadžibullovi. Ak raz budú musieť Američania z Afganistanu definitívne utiecť, minimálne 30 rokov sa do Afganistanu nevrátia.

Pre túto ťažko skúšanú krajinu by to bolo naozaj len dobre.