Čínsky a západný rating

Podľa západných médií je jedným z hlavných argumentov v neprospech Ruska hodnotenie jeho ratingu západnými ratingovými agentúrami. Pravidelne zaznievajú informácie, že americké ratingové agentúry znižujú hodnotenie Ruska a zaraďujú ho niekde medzi “béčka”. Lenže tento pohľad západných ratingových agentúr nezdieľa zďaleka celý svet, najmä nie Čína. v našich médiách sa o tom nesmie písať, ale napr. najvýznamnejšia čínska ratingová agentúra Datong priznáva Rusku dosť vysokú úverovú dôveryhodnosť a udelila mu hodnotenie A: chartsbin.com. Aj čínska vláda prejavuje značnú dôveru v ruský rubeľ a rozhodla sa dokonca podporiť jeho používanie v obchode medzi Ruskom a Čínou: regnum.ru.

Zdá sa, že Rusko má v Číne alternatívu voči západným finančným trhom, a preto ani obávané zadlženie niektorých ruských firiem nemusí byť problémom. To však neplatí bezo zvyšku a pre niektoré ruské firmy môže predstavovať prefinancovanie úverov problém. Paradoxne, ak by sa aj tieto ruské firmy dostali do problémov a neboli by schopné splácať dlh západným veriteľom a ruská vláda by ich nepodporila zo svojich stále veľkých rezerv, vznikol by problém práve pre západných veriteľov.

Je naozaj zaujímavé, ako veľmi sa čínske a americké ratingové agentúry v názoroch na Rusko líšia. Nelíšia sa však len pri hodnotení Ruska, ale aj iných štátov, napr. USA. Čínsky Datong vo svojom januárovom hodnotení kladie USA na jednu úroveň s Ruskom a udeľuje im stupeň “A”. Naopak, západné agentúry sú v prípade hodnotenia dôveryhodnosti USA už tradične mimoriadne optimistické a udeľujú im najvyššiu známku AAA. Medzi západnými a čínskymi ratingovými agentúrami existujú teda zásadné nezhody v hodnotení. Čím sú však tieto nezhody vyvolané?

Predovšetkým je treba si uvedomiť, že hodnotenia agentúr majú hlavne psychologický účinok na burze a môžu byť motivované rôzne. Ratingové agentúry Západu sa dostali do paľby kritiky už počas krízy z roku 2008 kvôli svojim alarmujúcim omylom (napr. Lehmann Brothers), ale ešte stále dokážu oklamať mnohých. Na burzách je totiž väčšinou viac peňazí než kompetentnosti. Navyše, niektoré z ratingových spoločností zrejme vedia, prečo udeľujú také hodnotenia, aké udeľujú. Keď totiž vyvolajú paniku niektorých západných investorov, ktorí začnú lacno predávať, tak z toho môžu profitovať vybrané veľké spoločnosti.

Nedávno prenikla správa, že pri klesajúcom trende burzy v Moskve začala ruské akcie nakupovať banka Goldman Sachs. Dnes je ruská burza na tom opäť podstatne lepšie, než bola na konci roku 2014 (handelsblatt.com). To celé vzbudzuje dojem, že menší investori v Rusku pri vzniknutej panike v roku 2014 stratili dôveru a prerobili, zatiaľ čo u Goldmana a Sachsa (opäť raz) zarobili. Situáciu s panikou investorov však masívne využila aj ruská vláda, ktorá v priebehu minulého roka dostala naspäť niektoré podniky, ktoré boli v minulosti pochybne sprivatizované.

Veľmi často sa hovorí o “úteku” investorov z Ruska a o sume 150 miliárd dolárov. Čo ale takéto čísla znamenajú, nie je vôbec jasné. Z veľkej časti ide o predaj akcií, čo ale obvykle znamená, že západní investori na svojom “úteku” veľmi prerobili. No  aj samotná strata ruského trhu prináša západným investorom obrovské náklady a nespokojnosť nemeckých podnikateľov so sankciami EÚ je na mieste.

Rusko za posledných 15 rokov

Všetci tí, ktorí dnes maľujú čierne prognózy vývoja Ruska, by sa mali zamyslieť nad tým, aké prognózy vývoja ruskej ekonomiky sa robili na prelome tisícročí. Vtedy boli západní analytici mimoriadne skeptickí a videli budúcnosť ruskej ekonomiky v najčiernejších farbách.

Ich prognózy sa ale nenaplnili a Rusko zaznamenalo závratný hospodársky rast. Najväčší úspech sa podaril asi s verejným dlhom – v roku 1999 predstavoval ruský verejný dlh asi 100% HDP, v roku 2014 len asi 13% HDP. Rusko pritom nieslo na svojich bedrách celý štátny dlh bývalého ZSSR a Ukrajina či ďalšie štáty začinali s čistým štítom. Výmenou za tieto náklady prebralo Rusko na seba všetky benefity bývalého ZSSR (napr. jadrový status).

Každý, kto má obavy z narastajúcej dlhovej situácie v Rusku, by si mal dobre pamätať vývoj od roku 2000. Platí to aj pokiaľ ide o HDP. Rusko sa  v minulom roku blížilo v HDP podľa parity kúpnej sily dokonca úrovni Nemecka (ru.wikipedia.org). V ukazovateľoch HDP na 1 obyv. zase Rusko predbehlo väčšinu nových členských štátov EÚ, vrátane Poľska a Maďarska. A priemerná mzda v Rusku stúpla medzi rokmi 1999 a 2013 vyše pätnásťkrát (sdelanounas.ru).

Zaujímavá je aj situácia s nezamestnanosťou, ktorá je v Rusku na úrovni 5,2% (www.gks.ru). Rusko navyše napriek klesajúcemu rubľu predstavuje magnet na pracovnú silu zo zahraničia a aj prípadný pokles prílivu pracovnej sily zo zahraničia môže napomôcť problémom v regiónoch s vyššou mierou nezamestnanosti. Z hľadiska priemyselnej výroby je na tom Rusko tiež pomerne dobre a klesajúci rubeľ má veľmi pozitívny účinok na priemyselnú výrobu. Napriek tomu, že ceny ropy výrazne klesli, zaznamenalo Rusko za rok 2014 rast priemyselnej výroby (gks.ru).

Ruský rast sa v poslednom desaťročí opieral o mnohé iné vplyvy, nielen o ropu. zaujímavým je v tejto súvislosti i porovnanie rastu HDP na 1 obyv. v Rusku a v Kazachstane. Kazašská ekonomika podstatne viac závisí od cien ropy než ruská ekonomika a Rusko napriek tomu výškou HDP na 1 obyv. v poslednom desaťročí Kazachstan predbehlo, hoci na začiatku Putinovej éry za Kazachstanom zaostávalo (commons.wikimedia.org).

Pri hodnotení hospodárskeho vývoja Ruska v súčasnosti treba zohľadniť i skúsenosť Ruska s hospodárskymi problémami. Ruský HDP v roku 2009 skutočne poklesol a to ešte výraznejšie než sa očakáva v roku 2015, napriek tomu však ruská ekonomika zaznamenala v nasledujúcich rokoch opätovný rast. Keď si človek spomenie aké pesimistické boli vtedy médiá a analytici vo vzťahu k perspektívam ruskej ekonomiky…

Ceny ropy verzus “prichvatizácia”

Pri týchto excelentných číslach sa treba zamyslieť nad faktormi, ktoré tak masívne prispeli k rastu ruskej ekonomiky. Obvykle sa spomína argument vysokých cien ropy v posledných pätnástich rokoch. Vysoké ceny ropy sú označované niektorými rusofóbmi dokonca ako “ropný tunel”: to slúži na zpochybnenie úspechov Putinovej hospodárskej politiky a nepriamo aj na legitimizáciu neúspešných “reforiem” z 90-tych rokov. Lenže pri pokračovaní hospodárskej politiky z 90-tych rokov by nepomohli Rusku ani vysoké ceny ropy.

Hlavným dôvodom hospodárskeho rastu Ruska v tomto storočí bol totiž aspoň čiastočný návrat poriadku do verejných financií, i keď veľké problémy stále existujú. Netreba zabúdať, že v 90-tych rokoch sa v ruskej ekonomike objavovalo viac možných zdrojov než za prezidenta V. Putina. V Rusku vtedy nastala privatizácia väčšiny štátneho majetku, vrátane energetických podnikov. Problém bol len v jednom: hoci sa oficiálne celý proces nazýval “privatizácia”, v skutočnosti išlo o “prichvatizáciu”.

Hodnota privatizovaného majetku zo smutného obdobia 90-tych rokov sa nedá presne vyčísliť, ide však prinajmenšom o stratené stovky miliárd dolárov. Napr. taký M. Chodorkovský získal počas B. Jeľcina kontrolu nad podnikom s 2% svetových zásob ropy za sumu 159 miliónov dolárov. Avšak na arbitrážnom súde v Haagu priznali rozhodcovia vo svojom kontroverznom rozhodnutí nástupníckym firmám Jukosu 50 miliárd dolárov ako náhradu škody. Každý súdny človek však chápe, že so škodou to bolo presne naopak: tá vznikla ruskému štátu a nie Chodorkovskému. Na šťastie Rusko za Putina verdikt rozhodcov z Haagu odmietlo uznať. Písal som o tom tu (brankof.blog.pravda.sk).

Je zrejmé, že keby sa s príjmami z predaja surovín za V. Putina šafárilo tak ako za B. Jeľcina, ani vysoké ceny ropy by nepriniesli Rusku hospodársky rast. Veď aj príjmy z ropy sa dajú roztratiť a “sprichvatizovať”. Nie ropa, ale zodpovednejšie nakladanie s majetkom štátu, je teda hlavný dôvod hospodárskeho rastu Ruska v tomto storočí. I keď aj dnes existuje obrovské množstvo pochybení.

Ruské možnosti

Pokiaľ ide o Rusko a jeho hospodárske problémy, tak aj v súčasnej situácii existujú veľmi zaujímavé možnosti, o ktorých sa na Západe príliš nehovorí. Medzi tieto možnosti patrí nové nastavenie daňového systému, kde má Rusko veľmi nízke sadzby aj v európskom kontexte. V prípade narastajúcich problémov s rozpočtom je v Rusku možné zvýšiť daňové sadzby. Rovnako možno obmedziť výdavky v mnohých oblastiach, nakoľko ruské obyvateľstvo je ochotné obetovať veľmi veľa, aby podporilo politiku vlády. To o obyvateľstve štátov EÚ povedať nemožno…

Branislav Fabry