Svet 3. apríla 2016 (HSP/Foto: hsp)

Je nedeľa, prinášame vám ďalší z inšpirujúcich životopisných príbehov svätých. Dnes je to svätá Genovéva 

Medzi Svätými, ktorými Francúzsko vyniká, je prvou v rade sv. Genovéva, patrónka mesta Paríž. Paríž je jedným z najväčších miest na svete a stojí tam krásny, starý kostol sv. Genovévy.

Sv. Genovéva, panna, sa narodila okolo roku 421 v dedine Nanterre, asi dve hodiny od Paríža. Jej nábožní rodičia Severus a Gerontia boli jednoduchí, ale nábožní roľníci a vychovávali svoje dieťa v Božej bázni.

V roku 429, teda keď mala Genovéva osem rokov, prišiel do Nanterre biskup, sv. Germanus z Auxerre spolu s iným biskupom, a musel tam prenocovať. Keď sa o tom dozvedel ľud, zbehol sa okolo domu, kde bývali biskupi. Každý ich totiž chcel vidieť a prosiť o požehnanie. Tu utkvelo oko sv. biskupa medzi množstvom ľudí práve na osemročnom dievčati, z ktorého tváre žiaril odlesk plnej duše, lásky a nevinnosti. Bola to Genovéva. Spýtal sa na jej rodičov, zavolal ich k sebe a v prorockom duchu k nim prehovoril nasledovne: „Blahoslavení ste, že také dieťa máte, vychovávajte ho bedlivo pre Boha, lebo ono je jemu venované. Pán ju vyvolil k svätosti a k posväteniu pre mnohých, ona je rannou zorou, ktorá bude pre mnohých životodárnym slnkom.“

Na druhý deň si ju zavolal, vzal ju do kostola, vložil na jej hlavu ruky a opýtal sa jej, či sľúbi Bohu, že navždy ostane pannou. Keď to prisľúbila, dal jej na pamiatku medený obrázok Ukrižovaného, zavesil jej ho okolo krku a pripomenul jej, aby ho vždy nosila a z lásky k Ukrižovanému sa zriekla všetkých šperkov zo zlata, striebra a drahokamov. Genovéva bola od toho momentu Kristovou nevestou a zdvojnásobila horlivosť v modlitbe a pobožnostiach, všetky svoje myšlienky a city venovala len posvätným veciam a strážila si srdce, aby doň nevošlo nič hriešne a nečisté.

Neskôr, v 15. rokoch, prijala z rúk parížskeho biskupa závoj panenstva a slávnostne zložila sľub večného panenstva. Po smrti rodičov sa odsťahovala do Paríža ku svojej krstnej matke, kde ju však čakali hrozné skúšky. Najprv dostala lámku, v ktorej mnohokrát pre veľké bolesti ležala dlho ako bez života. Aj napriek tomu však viedla veľmi prísny život. Obyčajne len dva razy do týždňa jedla, a to iba chlieb a k tomu pila vodu. Zo soboty na nedeľu bola každú noc hore. Od Troch Kráľov až do Zeleného štvrtku neopustila svoju izbu, kde utiahnutá zotrvávala s Bohom. Hovorilo sa o nej, že je „vtelenou cnosťou“.

Tento jej skrytý život však priniesol to, že mnoho závistlivcov milovníkov svetských vecí ju podozrievalo a rozšírili o nej, že sa pretvaruje, že ľudí klame a že je čarodejnicou. To spôsobilo, že ňou ľud začal opovrhovať, a zašlo to až tak ďaleko, že sa jej pokúsili siahnuť na život. No Genovévu tešilo najviac to, že Boh miluje človeka, keď ho karhá a dáva mu okúsiť horkosť svojho kalicha. Vtedy prišiel do Paríža sv. Germanus, biskup a pýtal sa na Genovévu. Veľmi sa začudoval, keď o nej počul len to najhoršie. Neveril však márnym rečiam nepriateľov a na dôkaz toho, ako veľmi si ju váži, poslal jej posvätený chlieb, na čo zmĺkli ohovárači a ľud ju znova obdaril svojou náklonnosťou.

Genovéva mala zas pokoj, avšak nie na dlho. Roku 451 kráľ Húnov, Attila, ktorý sa nazýval „bičom Božím“ vpadol do Fran­cúzsko. Prestrašení a zúfalí mešťania chceli utiecť z mesta, aby si zachránili život. Genovéva im však radila, aby to nerobili, ale aby sa obrátili k Bohu, že on mesto zaiste od všetkej skazy zachráni. Ženy sa dali upokojiť a spojili sa s ňou k všeobecnej modlitbe, ale chlapi nie. Títo povstali proti nej, nazvali ju falošnou prorokyňou, ktorá ich len preto utešuje, aby ich obetovala krvilačným barbarom. A tak rozhorčení sa radili, ako a kedy by jej mohli vziať život. Aj tu opäť zasiahol sv. Germanus a búrku utíšil. Už na smrteľnej posteli odovzdal svojmu arcidiakonovi rozličné dary a nariadil mu, aby ich po jeho smrti doručil Genovéve. Arcidiakon prišiel s týmito darmi do Paríža práve vo chvíľach, kedy boli ľudia proti Genovéve najviac vzbúrení. Zastal sa tejto svätej panny, ukázal verejne biskupove dary a utíšil ich. Napokon, keď došiel Attila do Paríža, mesta sa nedotkol – ako to Genovéva predpovedala. Ľud jej opäť vzdával lásku a úctu, ako skutočnej Božej služobnici.

Kdekoľvek išlo o vykonávanie skutkov milosrdenstva, uľavovanie trápenia ubiedených, Genovéva bola vždy naporúdzi. Keď raz Frankovia obkľúčili Paríž, zúril tam veľký hlad a obyvatelia padali po uliciach ako muchy, Genovéva prosila Boha o pomoc a sama idúc po brehu rieky Seina od mesta k mestu, od dediny do dediny, ukrutnú biedu prednášala tak živými slovami, že každý, kto ju počul, ju bohato obdaroval a ona dopravila do mesta sedem plných lodí potravín, následkom čoho hlad prestal. Pre tieto a podobné cnosti si ju vysoko vážil ľud, ctili ju dobrí a šľachetní široko-ďaleko. Ešte aj sám pohanský kráľ Childerik na jej príhovor začal konať mnohé dobré skutky. Kedykoľvek totižto niekoho na popravisko viedli, Genovéva zaň odprosovala a kráľ na jej príhovor daroval život odsú­denému. Nie menej si ju ctil jeho syn Chlodovík, ktorý na jej prosbu poprepúšťal väzňov na slobodu. Biskupi a kňazi, mnísi a pustovníci jej posielali dary a prosili ju o modlitby.

Veľký svätý, Šimon „stĺpostojca“ jej poslal cez gallických kupcov svätý pozdrav a koľkokrát sa blížila k mestám a dedinám, ľudia jej šli úctivo v ústrety. A ona s celou vážnosťou sa ozývala proti skazonosným mravom, proti nespravodlivosti a utláčaniu chudob­ných, až napokon jej prosby, napomínania, rady boli len zriedka márne, lebo jej slová boli ako ohnivé streli a vrážali sa do každého srdca.

Dňa 3. januára v roku 512 táto služobnica zomrela v 89. roku svojho života, bohatá na svoje zásluhy. Hneď po jej smrti postavili nad jej hrobom drevenú kaplnku, a neskôr jej pozostatky preniesli do nového kostola sv. apoštolov  Petra a Pavla, ktorý kráľ Ľudvík na jej žiadosť a podľa jej návrhu v Paríži dal vystaviť. Tento chrám v deviatom storočí zrúcali Normani a pozostatky svätice však ostali neporušené v truhle bohato zdobenej zlatom a drahokamami. V roku 1793 počas veľkej revolú­cie bezbožní rebeli zobrali drahé veci, čo zdobili jej hrob, a pozostatky svätice spálili verejne na popravisku. Kostol patrónky Paríža, premenený v chrám všet­kých bohov podľa pohanských obradov bol za cisárstva Napoleona II zasvätený k službám pravého Boha.

Nemyslime si, že sa od nás žiada, aby sme žili tak pobožne a sväte ako svätá Genovéva. No žiada sa od nás niečo iné a o mnoho ľahšie. Takmer na každom mieste, v každej obci  je niekoľko duší, ktorým sa dostalo daru a povolania, takmer výlučne cvičiť sa v skutkoch pobožnosti. Tieto osoby ostávajú obyčajne slobodné, rady chodia do kostola, rady sa modlievajú, postia, obliekajú sa jednoducho, dávajú almužnu, obsluhujú nemocných, a podobne. Toto ale keď vidia ľudia svetským duchom zaslepení, nadávajú tým dobrým dušiam do pokrytcov, svätuškárov, leňochov a podobne.

No, ako svätý Pavol hovorí, môžeme aj my svätej Genovéve uznať to, že „Svojou pobožnosťou, modlitbou, svojimi spásonosnými radami zaiste viacej osožila svetu, než keby sa bola vydala, a ako dobrá gazdiná prala, varila a celý svoj život a všetky svoje sily vynaložila iba na veci dočasné.

Nechcem ubližovať matkám a gazdinám, oni sú všetkej úcty hodné, ak sú poriadne a ak Boha neopúšťajú, zároveň si myslím, že keď sa v záhrade nejaká väčšia časť zeme vysadí zeleninou a rozličnými stromami, kto bude proti tomu, aby tam rástla aj ruža alebo ľalia? Lebo ak aj takéto kvety v kuchyni nepotrebujeme, predsa k nim radi privoniavame, radi sa na ne dívame, lebo oni práve tak oslavujú Boha, ako ovocný strom, zemiak alebo druhá rastlina.

A práve tak je to aj s rozličnými stavmi v živote, keď jedni od roka do roka musia pracovať na poli, v remesle, alebo v kuchyni, prečo by opäť druhí všetky svoje sily, celý svoj život nemohli obetovať Bohu? Preto nesmieme takýchto ľudí za vyhlasovať za ničomných leňochov, ktorí vraj svetu neosožia. Nie je tomu tak. V mnohých kvetoch okrem toho, že sú na oko krásne, tkvie aj liečivá sila, ktorá chorým ľudom dopomáha k zdraviu a podobne nábožné osoby mnohým ľudom tiež všelijakým spôsobom pomohli, ako aj svätá Genovéva.

Preto sa nepohoršuj nad pobožnými osobami, neotieraj a nebrús o ne svoj vtipný jazyk, ale pomysli si, že Boh pomáha na ich príhovor iným, menej pobožným. Veď i sám Spasiteľ povedal, že Mária, ktorá len jeho bedlivé slová počúvala, lepšiu čiastku si vyvolila než Marta, čo sa potila v kuchyni. Cti preto aj to, čo i sám Pán Boh ctí, a keď si aj pohanský kráľ vážil sv. Genovévu, plným právom sa môže žiadať od kresťana, aby sa pobožným osobám neposmieval a ani ich nezľahčoval.“

Karol Jerguš