Žena zo Severného Írska otehotnela po sexuálnom útoku, keď mala iba 13 rokov. Pre The Christian Institute v Británii uviedla, že odpoveďou jej rodičov na zneužitie bolo, že ju vzali na kliniku, aby jej nenarodené dieťa zabili. Uviedla, že kvôli potratu ju priviedli do Anglicka, keďže jej krajina nenarodené deti chránila.

McAskieová povedala, že jej potratová klinika neposkytla žiadne poradenstvo o možnostiach a takmer žiadne informácie o priebehu bolestivej procedúry či následkoch.

„Môj potrat ovplyvňoval môj život nasledujúcich 37 rokov,“ dodala. „Zo znásilnenia som sa dostala, avšak nikdy som sa nedostala zo skúsenosti s potratom. Neposkytli mi žiadne poradenstvo predtým,“ uviedla, „a ani žiadne poradenstvo po tom.“

Dodala, že si stále spomína na to, čo jej sestrička povedala tesne pred potratom: „Viete, čo teraz urobia vášmu dieťaťu?… Vložia do vás tento nástroj, rozkrájajú dieťa a vysajú ho do vreca. A potom hodia vrece do smetiaka.“

McAskieová teraz urguje obete sexuálnych zločinov, aby si dvakrát rozmyseli, či pôjdu na potrat.

„Nechoďte na potrat, keď si myslíte, že je to rýchle riešenie, pretože nie je. Táto skúsenosť s potratom s vami zostane po celý život. Bude vás prenasledovať,“ vyzýva McAskieová.

Prieskumy ukazujú, že skúsenosti McAskieovej nie sú výnimočné. Potrat je často pretláčaný ako riešenie pre obete sexuálnych napadnutí, avšak mnohé z nich tvrdia, že potrat iba zväčšuje ich traumu. Niektoré ženy uvádzajú, že sa pri potrate cítili, akoby boli znásilňované znovu.

Výskum konaný inštitúciou Elliot Institute ukazuje, že 75% až 85% žien tehotných po znásilnení potrat nepodstúpi. Tie, ktoré naň pôjdu, sa často cítia donútené alebo dotlačené.

Príkladom je aj prípad obete sexuálneho násilia z roku 2015, ktorá pred súdom v Británii uviedla, že ju násilník donútil následne ísť na potrat. Zatiaľ čo žena priznala, že vôbec netúžila stať sa matkou, uviedla tiež, že by potrat nepodstúpila: „…lebo som cez to všetko nechcela prejsť.“

Autorka Amy Sobieová o týchto skúsenostiach napísala podrobnejšie vo svojej štúdii The Post-Abortion Review (Po-potratový prieskum).

„Aj napriek tomu, že mnoho ľudí verí, že potrat pomôže žene vyrovnať sa s traumou znásilnenia rýchlejšie, alebo jej aspoň pomôže odstrániť dôsledok hrozného aktu, ktorý jej znásilnenie môže pripomínať, mnoho žien z prieskumu, ktoré potrat podstúpili, uviedlo, že potrat iba pridal a zintenzívnil traumatické pocity spojené so sexuálnym útokom.

Je to ľahko pochopiteľné, keď zvážime, že mnoho žien porovnáva potraty, ktoré podstúpili práve so znásilnením (a dokonca používajú termín „lekárske“ znásilnenie). Je ľahko viditeľné, že potrat pravdepodobne pridá druhú traumu k skoršej traume sexuálneho útoku. Potrat zahŕňa často bolestivé vsunutie lekárskych nástrojov do ženských sexuálnych orgánov, čo ženy vnímajú ako zamaskovaného votrelca napádajúceho ich telo. Keď už je na operačnom stole, stráca kontrolu nad svojím telom. Dokonca aj keď protestuje a požiada potratára, aby prestal, je vysoká pravdepodobnosť, že bude buď ignorovaná, alebo jej bude oznámené, že na zastavenie potratu je už neskoro.

Potrat nevyrieši traumu po znásilnení. Vytvorí ešte viac násilia tým, že urobí obeť aj z nevinného nového života dieťaťa. Pretože dieťa za to nemôže.

McAskieová dodala, že obete znásilnenia potrebujú reálnu podporu, nie potrat.

„Ak žena zistí, že otehotnela po sexuálnom zločine, naozaj potrebuje starostlivosť. Potrebuje súcit, potrebuje poradenstvo, potrebuje obrovské množstvo podpory. Nepotrebuje však ďalší akt násilia vo forme potratu,“ uzavrela McAskieová.

Viktória Dandarová