Redaktor: „Ako sa pozeráte na cestu pána Marčeka na Krym?“

František Šebej: „Ja pána Marčeka považujem za, slušne povedané, zahraničnepoliticky dezorientovaného. Ak by bol niekto agentom Putinovho režimu v slovenskom parlamente, tak je to on, ak nemyslíme na Kotlebu a podobne. On tak celkom inštinktívne nechýba pri nijakej aktivite, ktorá by bola na strane Ruska alebo proti NATO. Ak sa on domnieva, že slúži záujmom Slovenskej republiky, tak neslúži. Jemu ako keby bol bližší Putinov režim ako slovenská demokracia.

A druhá vec je, že oficiálna zahraničnepolitická línia SR je presne taká, aká je oficiálna línia EÚ, NATO a vôbec všetkých našich západných spojencov – a to je to, že Rusko anexiou Krymu porušilo medzinárodné právo, konkrétne Budapeštiansky dohovor, pod ktorým je podpísaný ruský prezident, ukrajinský prezident, americký prezident a britský predseda vlády. To je dohovor, ktorý garantuje Ukrajine hranice v tých časoch, keď to bolo podpísané, v roku 1994, a keď išlo o to, že výmenou za tieto garancie svojich hraníc sa Ukrajina zbavila obrovského arzenálu jadrových zbraní. Na Ukrajine po rozpade Sovietskeho zväzu zostali atómové zbrane, balistické rakety aj medzikontinentálne s jadrovými hlavicami, a Ukrajina bola ochotná sa toho vzdať a vyviezť to všetko do Ruska, taký bol dohovor, výmenou za to, že tieto krajiny budú garantovať územnú celistvosť Ukrajiny, vrátane Krymu. Takže Rusko anexiou Krymu porušilo medzinárodné právo.“

Vyjadrenie pána Šebeja má však niekoľko slabých miest. V prvom rade nešlo o anexiu – pod anexiou sa rozumie násilné obsadenie územia, a o to v prípade Krymu nešlo, pretože tam prebehlo demokratické referendum, kde sa nepochybne väčšina ľudí vyjadrila za vystúpenie z Ukrajiny.

Po druhé treba pripomenúť, že porušenie dohody na úrovni prezidentov, a to aj v prípade, že by bola ratifikovaná parlamentmi (čo Budapeštianske memorandum nebolo) a porušenie medzinárodného práva sú dve rozdielne veci – to iste veľmi dobre vie aj pán Šebej.

Po tretie treba povedať, že Rusko dohodu neporušilo – pretože reagovalo na novo vzniknutú situáciu, keďže v čase, keď prijalo Krym už Ukrajina v jej pôvodných hraniciach definitívne neexistovala, a teda Budapeštianske memorandum už neplatilo. Takisto Budapeštianske memorandum neporušili ani sami Krymčania, ktorí sa sami rozhodli o vystúpení z Ukrajiny. Oni ho nepodpísali a pre nich, v rámci práva na sebaurčenie, záväzné v žiadnom prípade nebolo a nemohlo byť.

A napokon, bola to práve Ukrajina, kto prijatím politického kurzu smerujúceho k integrácii do NATO porušil Budapeštianske memorandum. Priznal to v roku 2016 aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny, bývalý prvý námestník ministra zahraničných vecí, Štátny tajomník pre Európsku integráciu a poradcu prezidenta Ukrajiny Oleksandr Chalyi, keď povedal: „Všetci z nejakého dôvodu zabúdame, že Budapeštianske Memorandum kládlo povinnosti aj na našu stranu – na Ukrajinu. A nikto si nekladie zásadnú otázku – a to, či Ukrajina splnila a plní svoje záväzky podľa Budapeštianskeho memoranda? A to je kľúčová otázka, pretože ak nedodržiavame pravidlá hry a nekonáme podľa nich, nie je možné požadovať plnenie zo strany ďalších ručiteľov.“ Oleksandr Chalyi to vysvetlil úplne jasne: „Keď sme podpísali Budapeštianske Memorandum, deklarovali sme, v odseku 2 Deklarácie o štátnej suverenite, úmysel riadiť sa vo svojej politike dvoma úplne jasnými zásadami: zrieknutím sa jadrových zbraní a prijatím princípu trvalej neutrality. A v tomto kontexte sme podpisovali Budapeštianske memorandum.

Bolo to spájané na jednej strane s pristúpením Ukrajiny, ako nukleárnej mocnosti, k Zmluve o nešírení jadených zbraní. Ak sa pozrieme na podstatu Budapeštianskeho memoranda, potom štáty zodpovedné za svetovú bezpečnosť, čo sú všetky členské štáty Bezpečnostnej rady OSN, poskytli Ukrajine svoje záruky.

Celú našej budúcu zahraničnú a bezpečnostnú politiku sme mohli založiť na základe Budapeštianskeho memoranda. Ale viete dobre, že v rokoch 1995-1996 sme ako najlepší základ pre našu bezpečnosť prijali snahu o členstvo v NATO. A pritom všetkým, a to najmä tým, ktorí pracovali na Ministerstve zahraničných vecí, bolo jasné, že nie je možné podnikať kroky k vstupu do NATO a zároveň napĺňať Budapeštianske Memorandum – ako môžete, ak uzavriete dohodu o bezpečnosti, ktorú jeden z garantov vníma ako ohrozenie svojej bezpečnosti, svoju vlastnú bezpečnosť naďalej zabezpečiť? To je kľúčová otázka,“ povedal ukrajinský diplomat.

Je dojemné, ako pán Šebej a jeho súkmeňovci zdôrazňujú platnosť jednej z mnohých medzinárodných dohôd a na iné zabúdajú. Lenže bola aj iná dohoda: že sa NATO nebude rozširovať smerom na východ. Jedine preto Boris Jeľcin svojho času súhlasil napríklad aj so stiahnutím vojsk z východného Nemecka. Táto dohoda síce nebola na papieri, a preto Západ dnes jej existenciu popiera, ale položme si logickú otázku: prečo by inak Jeľcin takým výrazným spôsobom poškodil bezpečnosť a geopolitické záujmy svojej krajiny? Ponúkajú sa iba dve možnosti: buď to bol zradca konajúci proti záujmom svojej krajiny, alebo ho „partneri“ oklamali a obabrali ako malého chlapca. Obidva prípady sú pre Rusko, ale aj pre všetky iné krajiny silným signálom, aby si na istých medzinárodných „partnerov“ dávali dobrý pozor…

Dá sa pochopiť smútok pána Šebeja, že demokratická a prosperujúca Ukrajina dnes nemá jadrové zbrane, pričom bez Budapeštianskeho memoranda ich mohla mať obrovské množstvo, čo by iste výrazne dopomohlo stabilite a bezpečnosti vo svete. A my ostatní si môžeme iba gratulovať, že nie všetci slovenskí poslanci sú tak dokonale zahraničnepoliticky zorientovaní ako pán Šebej.

Ivan Lehotský