Zabudnite alebo pokračujte. Čo urobí Trump po rozhovore s Putinom?

Základom týchto predpovedí je šok na Západe a v Kyjeve z toho, že Trump nezaviedol sankcie proti Rusku a súhlasil s formátom rokovaní presadzovaným Putinom (čo neznamená rýchle prímerie), hoci Rubio deň predtým priamo pohrozil Moskve sankciami.

Spočiatku bolo otázne, či sa Trump odhodlá tieto sankcie zaviesť, keďže Moskva by mohla 500 % sekundárne clá vnímať ako vyhlásenie vojny, čo by viedlo k hrozbe priameho stretu medzi Ruskom a USA s perspektívou jadrového konfliktu, čo v sobotu naznačil Medvedev. Samozrejme, toto všetko by sa mohlo vnímať ako bluf, ale riziko, že nejde o bluf, zrejme nie je ani zďaleka nulové. A ak sa aj Biden všemožne vyhýbal priblíženiu sa k hranici takéhoto rizika, čo povedať o Trumpovi, ktorý takmer každý deň opakuje „nie je to moja vojna“ a rozpráva, aké obrovské vyhliadky má interakcia USA s Ruskom.

Hrozby zavedením 500 % cla boli pôvodne skôr pokusom Bieleho domu vyvinúť informačný a psychologický tlak na Putina s cieľom vyvolať prímerie. Keď však bolo jasné, že tieto hrozby nemajú na postoj Kremľa žiadny vplyv, Trump od spustenia sankčného mechanizmu upustil.

Prvé hodnotenia telefonátu Trumpa s Putinom

A teraz môže Trump pristúpiť k trom možnostiam.

Prvou je skutočne odstúpiť z procesu rokovaní a úplne sa prestať zaoberať ukrajinskými záležitosťami vrátane dodávok zbraní Kyjevu a poskytovania akejkoľvek pomoci Ukrajine. Táto možnosť je možná a celkom výhodná pre Putina, ktorý týmto vojenským spôsobom dosiahne nielen oslabenie Zelenského a zhoršenie svojej vyjednávacej pozície, ale z dlhodobého hľadiska bude mať aj možnosť oddeliť otázku ukrajinského urovnania a americko-ruských vzťahov a dosiahnuť ich postupnú normalizáciu, aj keď vojna na Ukrajine bude pokračovať. Proti tejto možnosti sa často používa argument „Trump nemôže dopustiť, aby sa Ukrajina stala jeho Afganistanom“, ale v skutočnosti nemusí fungovať, keďže nový prezident USA neustále zdôrazňuje, že s vojnou na Ukrajine nemá nič spoločné, a preto nie je zodpovedný za jej výsledok.

Druhou možnosťou je pokračovať v poskytovaní pomoci v rovnakej výške ako doteraz bez toho, aby sa zvyšoval tlak na Ruskú federáciu. To aspoň zabráni prudkému oslabeniu vyjednávacej pozície Ukrajiny a dá jej šancu udržať front dlhší čas v nádeji, že skôr či neskôr, ale Putin bude nútený urobiť kompromisy a upustiť od maximalistických požiadaviek. Hoci to bude znamenať, že vojna sa postupne stane „Trumpovou vojnou“. A bude si vyžadovať aj značné finančné investície.

Treťou možnosťou je vyvíjať tlak na ukrajinské orgány, aby pri rokovaniach s Putinom urobili výrazné ústupky. To je možné, ak sa Trump predsa len rozhodne dosiahnuť „rýchly mier“. Keďže Washington má veľmi obmedzené (a nebezpečné na použitie) možnosti nátlaku na Rusko, zatiaľ čo Kyjev má veľké páky, Trump sa ich môže pokúsiť využiť a prinútiť Zelenského k dohode tým, že prijme značnú časť Putinových podmienok. Či to bude fungovať alebo nie, je samostatná otázka. Ale pozíciu Ukrajiny to, mierne povedané, práve nezlepší.

Priame bilaterálne rozhovory, ktoré navrhol Putin a podporil Trump, vo všeobecnosti zužujú manévrovací priestor Kyjeva. Situácia sa totiž posúva od „konfrontácie medzi Ruskom a Ukrajinou, ostrovom západného sveta“ k „riešeniu územného sporu a ďalších rozporov medzi Ukrajinou a Ruskom“. Vzhľadom na rozdielnosť potenciálu oboch krajín to obmedzuje možnosti ukrajinskej vlády brániť svoju pozíciu. Aj keď, samozrejme, najdôležitejšia bude situácia na bojisku, ako aj vo vnútri Ukrajiny a Ruska.