Viktorín vidí v očiach Naďa strach kšeftára

Slovensko sa názorovo triešti od posledných volieb. Nie, že by tu predtým niečo také nebolo, ale zachovávali sa medzi znepriatelenými názorovými tábormi akési nepísané hranice slušnosti, ktoré prekračovali len niektorí jedinci typu Matovič. Tieto hranice slušnosti boli prelomené paradoxne protestami Za slušné Slovensko a odvtedy sa takmer systematicky búrajú ich zvyšky.. Na politickej scéne sa udomácnila vulgárna hrubosť, ktorá so sebou priniesla aj aroganciu mocných. Tam, kde kedysi stačilo pár slov (Vyhraj voľby a môžeš všetko), sa objavili urážky a ponižovanie občanov tými, ktorí žijú aj z ich daní. Vulgárna hrubosť vyhrala na Slovensku voľby.

A nič sa s tým nedialo. Ak niekto poukázal na to, že niekto iný verejne vyzýva na násilie, a bol z toho správneho tábora, stačilo sa ospravedlniť. A niekedy ani to. Jednofarebná spravodlivosť a okato nasadené klapky na očiach relevantných ľudí, napríklad prezidentky, vyústili do arogancie moci, akej prímer sa ťažko hľadá aj v predchádzajúcom „totalitnom“ režime. Politici, odtrhnutí od života a názorov ľudí, z ktorých mozoľov žijú, verejne hovoria o „nepopulárnych“ rozhodnutiach, čo je len iný výraz pre rozhodnutia, ktoré idú proti vôli ľudu.

Jedným z posledných (všetko naznačuje, že nie je posledné) bolo rozhodnutie o stíhačkách pre Ukrajinu. V tomto prípade môže vládna klika len ďakovať Bohu za politickú pasivitu Slovákov. Hladina sa zvlnila, vyzerá to, že žiadna búrka nehrozí. Pod hladinou to však vrie, pohár trpezlivosti preteká, napriek tomu, že je deravý ako cedník, a niektorí politici to už inštinktívne cítia. A vidno to na nich.

„Vidíte v posledných dňoch strach v očiach odvolaného ministra obrany Naďa? Reč tela a verbálne prejavy ho z toho usvedčujú,“ upozorňuje gen. Viktorín. „Dôvod je jasný. Nadpráca v neprospech Slovenska, občanov a ďalších generácii. To, že ho vidíme v médiách, je dané práve týmito médiami. Áno, média sú silnou zbraňou „demokratov“, ktorí dokázali 3-ročnú neschopnosť na zverených funkciách. Mohli by sme povedať, že jednotkou neschopnosti je práve 1 Naď, ktorý sa aroganciou jemu vlastnou postavil na okraj spoločnosti.“

Viktorín optimisticky tvrdí, že „občan si pamätá a určite nezabudne, pán odvolaný. Viete, spokojnosť občana je aj výsledkom práce politikov, ale vo vašom prípade je to naopak. Občan vidí, že štátny rozpočet je veľkorysý k MO SR, ale vy namiesto budovania Ozbrojených síl SR vymetáte sklady a posielate udržiavanú techniku na Ukrajinu. Potrebujete draho nakupovať náhradnú techniku, na ktorú sa ale poskladajú všetci, ktorí platia dane. Lebo zadarmo dostáva dnes len Ukrajina. Čiže teraz vidíme prečo ten strach.“

Pravdou je, že občan si pamätá, ale pri volebnej urne akosi nie a nie si spomenúť. Možno posledné tri roky tento zvyk zmenia. Možno práve tie tri roky prinesú katarziu, ktorú Slovensko tak veľmi potrebuje. Možno sa občan bude konečne zaujímať, kam idú jeho dane, a čo robia politici, ktorým to hodil. Lebo záujem o tieto dve veci je prvou podmienkou k tomu, aby sa na Slovensku žilo o kúštik lepšie. Ak človek číta názov príspevku gen. Viktorína: Strach kšeftára, má chuť dodať: Konečne!