Môj profil 
Predplatné
A vskutku, Viktor Orbán pre svoje víťazstvo urobil všetko. Keď pred štyrmi rokmi preberal moc od zdiskreditovaných socialistov, vyhlásil, že plánuje nie štvor-či osemročnú vládu, ale deklaroval, že mieni ostať pri moci celých dvadsať rokov. Ak by sa mu to podarilo, pokoril by aj šestnásťročný rekord Helmuta Kohla, ktorý vládol v Nemecku v rokoch 1982 až 1998.
Faktom zostáva, že tomuto cieľu podriadil všetky svoje kroky. Len vytvorenie špecifických podmienok mu pomohlo svoju moc „zabetónovať“ na dlhšie obdobie, možno aj desaťročia. V minulých voľbách získal síce niečo tesne nad 50 % hlasov, ale vďaka veľmi špecifickému volebnému systému – kombinácia pomerného a väčšinového systému získal ústavnú väčšinu. To mu potom umožnilo upraviť si politický systém na svoj obraz. Zmenil kompetencie Ústavného súdu Maďarskej republiky, do všetkých verejnoprávnych médií dosadil svojich ľudí, a nakoniec zmenil aj volebný systém tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Radikálne zredukoval počet poslancov z 386 na 199, čo je však ešte dôležitejšie, upravil volebné okrsky tak, aby to bolo čo najvýhodnejšie pre jeho stranu. Zároveň zaviedol jednokolové voľby v jednomandátových obvodoch, čo sťažilo mobilizáciu jeho politických konkurentov. Výsledok ? Napriek tomu, že Fidesz prišiel takmer o pol milióna hlasov, udržal si ústavnú väčšinu.
Treba však zdôrazniť, že len zmeny v pravidlách politickej hry by na udržanie ústavnej väčšiny nestačili. Orbán musel prijať aj mnoho iných, neštandardných opatrení. Pri svojej honbe za voličskou podporou sa veľmi neobzeral ani na medzinárodné záväzky Maďarska, a napriek tomu, že Maďarsko je stále členom Európskej únie, často išiel na hranu, niekedy aj za hranu toho, čo sa v Európskej únii považuje za štandardné správanie.
Veľkú popularitu si Orbán získal uvalením špeciálnych daní pre bankový sektor. Iste, banky hromžili, vyhrážali sa, vyhlasovali, že opustia maďarský trh, ale nakoniec ostali a prijali nové pravidlá. Dnes má Maďarsko najvyššie zdanenie bankového sektora v rámci Európskej únie, ale vážne to prekáža len európskym akcionárom týchto bánk, určite nie maďarskému štátnemu rozpočtu či bežným občanom
Ešte podstatne riskantnejším kúskom Viktora Orbána bolo znárodnenie penzijných fondov. To už európska finančná a kapitálová lobby pomaly z neho robila severokórejského diktátora. Aj tieto ataky a útoky však Orbán ustál. Pri predstave, čo by pri takýchto krokoch robila naša opozícia, mi však behá mráz po chrbte.
Ďalším zaujímavým Orbánovým krokom bolo riešenie dlhodobo nezamestnaných. Vytvoril široký projekt verejných prác, v ktorých zamestnal desaťtisíce ľudí, ktorí napríklad kontrolujú lístky pri vstupe do metra, starajú sa o verejný poriadok či čistotu. Vďaka tomu zabezpečil prácu množstvu dlhodobo nezamestnaných, pričom ich odmena je niekde na úrovni našich 250 eur.
Celou sériou odvážnych a razantných krokov Orbán za štyri roky skoncentroval takmer celú moc vo svojich rukách. Aj vďaka tomu sa mu podarilo stabilizovať ekonomiku, zastaviť zadlžovanie a znížiť nezamestnanosť. Väčšina, ktorou disponoval, mu umožnila, že nemusel prácne vyjednávať s koaličnými partnermi, ale bez problémov uplatnil taký model politiky, aký mu vyhovoval.
V prípade Maďarska sa Orbán veľmi nepozeral, koho jeho opatrenia postihnú, lebo to vedel vhodne odkomunikovať. Opozícia bola slabá a skompromitovaná, média, hlavne tie verejnoprávne, má plne pod kontrolou. Za takýchto okolností sa mu ľahko robili aj zásadné politické či ekonomické kroky.
Paradoxom ostáva, že napriek tomu, že Orbán mal pôvodne pravicovú rétoriku, prijímal v zásade skôr ľavicové riešenia (silnú reguláciu niektorých sektorov banky, telekomunikácie), prípadne si nerobil problém z nedotknuteľnosťou súkromného vlastníctva (znárodnenie druhého piliera dôchodkov). Problémom však je, že opatrenia, ktoré prijal, sú len krátkodobé, a trvalo neudržateľné. Svoj účel však splnili a svoje výsledky priniesli.
Súčasťou jeho krokov napríklad boli aj problematické rozhodnutia, keď vykázal bezdomovcov z centra Budapešti a iných miest, predovšetkým však na posilnenie svojho vplyvu neváhal, aj z medzinárodného hľadiska, pristúpiť k veľmi neštandardným krokom. Rozdávanie občianstva ponad hranice, a teda pokus o exteritoriálne účinky svojej legislatívy voči okolitým štátom sú kroky, ktorými jednoznačne prekročil pravidlá slušného a štandardného správania. Zdá sa však, že z údelu „európskeho troublemakera“ si Orbán nič nerobí.
Čo sa Viktorovi Orbánovi uprieť nedá, je guráž, ktorú by mu mohol závidieť nejeden stredoeurópsky politik. A aj keď ho mnoho jeho politických krokov nectí, v niektorých bodoch svojej politickej stratégie môže byť značne inšpiratívny.
Roman Michelko
.JPG)
.jpg)
.jpg)
