Môj profil 
Predplatné
Prezident Spojených štátov amerických James Monroe v roku 1823 vyhlásil: „Celá západná pologuľa sa pokladá za výlučnú sféru vplyvu USA. Každý pokus o kolonizáciu alebo ovplyvňovanie západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti”.
Povedané inými slovami, tento princíp hovorí, že jedine USA majú právo rozhodovať o osude všetkých krajín západnej pologule (teda severnej, strednej a južnej Ameriky). Tento princíp bol uznaný ako jedna zo základných zahraničnepolitických doktrín, ktorými sa Spojené štáty dlhodobo riadia, a nikdy neprestal platiť. Platil v čase, keď prebehla genocída domorodého indiánskeho obyvateľstva, platil v čase, keď sa USA pasovali za jediný autentický zdroj demokracie na svete a platí aj dnes.
Táto skutočnosť mimochodom znamená, že všetky tie krásne americké reči o demokracii sú a vždy boli iba propagandou. Aby sme si to ujasnili: demokracia je vôľa ľudu nejakej krajiny, kým výraz „sféra vplyvu“ neznamená nič iné, než diaľkové riadenie tej krajiny, teda presný opak výrazu „demokracia“. Krajina buď môže byť demokratická, teda vo sfére vplyvu ľudí, ktorí tam žijú, alebo môže byť vo sfére vplyvu nejakého impéria, ale nemôže byť oboje súčasne.
Tak ako sa nedá dostatočne dôveryhodne poprieť nos medzi očami, nedá sa ani dostatočne rozumne udržať argumentačná pozícia USA, ktoré sa na jednej strane chcú tváriť ako krajina, ktorá rešpektuje demokraciu a zvrchovanosť národných štátov vo svojej sfére vplyvu, a na druhej strane sa snaží zachovať pozíciu svetovládneho impéria, ktoré má svoju sféru vplyvu, kde má nad svojimi vazalmi efektívnu kontrolu.
Kým v Sýrii či Afganistane to bolo iba trápne, venezuelský problém postavil impérium do ešte oveľa chúlostivejšej situácie: suverénne ruské správanie priamo na domácom dvorčeku USA, vo vzťahu k Venezuele, prinútilo americký režim odkryť karty.
Ak obhajcovia politiky USA doposiaľ tvrdili, že ono to tak celkom nie je, že tá doktrína vlastne už neplatí a iné trápne a hlúpe vykrúcačky, uplynulé týždne všetky tieto tvrdenia pochovali a odkryli pravú tvár americkej zahraničnej politiky nad všetku pochybnosť.
Po nedávnych výrokoch poradcu prezidenta USA pre bezpečnosť Johna Boltona už obhajcovia politiky USA už nemajú žiadnu možnosť ju racionálne obhájiť. Bolton napríklad 4. marca 2019, teda pred niekoľkými týždňami, v súvislosti s dianím vo Venezuele povedal toto: „V tejto administratíve sa nebojíme použiť termín Monroeova doktrína. Toto je krajina (Venezuela) v našej hemisfére, pričom cieľom všetkých prezidentov od čias Ronalda Reagana bolo mať kompletne demokratickú (západnú) pologuľu.” Spojené štáty sa teda rozhodli, aký politický systém budú mať krajiny na „ich” pologuli, bez ohľadu na to, čo si praje tam žijúce obyvateľstvo.
Pred pár dňami sa Bolton ešte otvorenejšie prihlásil k „tvrdému režimu“ uplatňovania Monroeovej doktríny v americkej zahraničnej politike: „Dôrazne varujeme aktérov pochádzajúcich z oblastí mimo západnej pologule proti nasadeniu vojenských prostriedkov do Venezuely alebo inde na (západnej) polokouli, s úmyslom zriadiť alebo rozširovať vojenské operácie. Tieto provokatívne akcie považujeme za priamu hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti v regióne. Budeme pokračovať v obrane a ochrane záujmov Spojených štátov a našich partnerov na západnej pologuli.“ To nie je nejaká konšpiračná teória či hoax, on to naozaj povedal. Citujú ho všetky veľké agentúry, napríklad Tu.
Tým priateľom amerického režimu, ktorým by azda stále nedochádzalo, o čo tu ide, môžeme pomôcť malým prirovnaním. Z hľadiska medzinárodného práva sú výroky pána Boltona rovnaké, ako keby napríklad poradca slovenského prezidenta – povedzme pán Bútora – verejne cez svetové médiá zakázal Spojeným štátom používať vojenské prostriedky napríklad v Japonsku, kde USA vojensky pôsobia na základe dlhodobých zmlúv. Prečo? No pretože predsa Japonsko sa nachádza na východnej pologuli, ktorá je celá výlučnou slovenskou sférou vplyvu, a preto všetky vojenské aktivity tretích strán v tejto sfére považujeme za ohrozenie našich záujmov a budeme ich trestať. Ako? Viackrát bolo zdôraznené, že v hre sú všetky možnosti – od rôznych sankcií až po hrubý, absolútne protiprávny vojenský zásah. Šialené? Pre jednu krajinu sveta nie.
Bolton nie je jediný predstaviteľ amerického režimu, ktorý sa takto vyjadruje, podobné výroky mali v uplynulých dňoch aj ďalší. Napríklad Elliott Abrams, špeciálny vyslanec Trumpovej administratívy pre Venezuelu povedal: „Rusi by urobili chybu, keby si mysleli, že majú vo Venezuele voľné ruky“. Ruskí vojenskí špecialisti sú pritom vo Venezuele na základe dlhodobých zmlúv, teda rovnakým právom, ako napríklad americkí vojaci v Nemecku či Estónsku.
Je naozaj neuveriteľné, že napriek týmto informáciám, ktoré nie sú nijako tajné, ale naopak, americkí predstavitelia ich bez hanby otvorene vytrubujú do sveta, stále u nás (a aj v iných európskych krajinách) existujú ľudia, ktorí Spojené štáty považujú za vzor a záruku demokracie a tešia sa z toho, že sme s nimi v jednom vojenskom pakte, ktorý nás má chrániť pred tým, aby sme sa ocitli v nejakom inom pakte. A dokonca chcú s nimi za sumu v hodnote jedného lietadla podpísať zmluvu, podľa ktorej americké ozbrojené sily budú mať na Slovensku úplnú slobodu prístupu, pohybu, transportu a skladovania takmer čohokoľvek.
Dnes je prvý apríl. Toto však, žiaľ, nie je aprílový žart, ale realita. Zdá sa vám absurdná? Lenže ona naozaj absurdná je…
Ivan Lehotský
