Sedemdesiat percent slovenských domácností pociťuje biedu. Sedemdesiat percent, to je viac ako dve z troch slovenských domácností, má problém prežívať z mesiaca na mesiac, platiť šeky, kupovať akciové potraviny (tie bez zliav sú príliš drahé) a všetky tie ostatné veci.

Sedemdesiat percent, to je sedem z desiatich slovenských domácností, horko-ťažko udrží z mesiaca na mesiac finančnú stabilitu, ak ide všetko bez komplikácií. Keď sa však objaví mimoriadny výdavok – a on sa z času na čas nevyhnutne objaví – nastane vážny problém. Oprava, dovolenka, oslava, pohreb, nevyhnutná kúpa nového spotrebiča, keď starý doslúžil… to všetko predstavuje finančnú pohromu, ktorú mnohé domácnosti nemajú ako riešiť inak, než pôžičkou.

Lenže tých pôžičiek máme na Slovensku už toľko, že mnohým prerastajú cez hlavu. V konečnom dôsledku nie sú ničím iným než dlhovým otroctvom, ktoré núti ľudí robiť veci, ktoré by inak nerobili: pracovať až do roztrhania tela, ísť za potupnou otrockou prácou do cudziny, ničiť si kvôli tomu zdravie, rozbiť rodinu a vzťahy.

Prišli s tým, prepytujem, analytici. Bádali, bádali, až prišli na závažný objav: Slováci schudobneli. A nielen Slováci; celá Európa schudobnela a katastrofálny bol najmä minulý rok. Sláva Ukrajine!

Podľa analytikov s chudobou bojujú nielen nižšie vrstvy, ale vraj sa už do kritickej situácie prepadávajú čoraz viac aj ľudia zo strednej vrstvy. Táto čudná myšlienková konštrukcia nie je ničím iným, než pokusom o eufemistické zastretie skutočnosti, že už neexistuje žiadna stredná vrstva, že popri vrstvičke bohatých, ktorých Marx kedysi definoval ako „majiteľov výrobných prostriedkov“, a skupine janičiarov (tých, ktorí udržiavajú systém, od daňovníkov až po ozbrojené zložky) už existuje len chudoba. A treba zdôrazniť: nie sú to len nezamestnaní či bezdomovci, ale väčšinu chudoby tvoria ľudia, ktorí sú chudobní, napriek tomu, že normálne pracujú.

Mnohí z nich, najmä mladí, ani len netušia, že to, čo ich trápi, vlastne nie je nič iné ako prekliata chudoba. Sú opití rožkom a myslia si, že keď majú nové auto, iPhone, zamestnanie v korporácii a nový byt s hypotékou na periférii, že sú bohatí. A pritom si nemôžu dovoliť každý deň uprostred sezóny kúpiť ani čerešne či jahody a strachujú sa, čo bude, ak prídu o zamestnanie a nezaplatia splátku…

Oni nezažili časy, o ktorých sa v škole učia ako o hroznom komunizme, keď tu vraj bol teror, nesmelo sa cestovať a texasky sa dali kúpiť iba v Tuzexe. No nie, neboli sme vtedy bohatí, ale ani chudoba to nebola. A ani ten teror (ktorý robili rovnakí ľudia ako dnes) nebol v 70. či 80. rokoch horší než ten dnešný liberálnofašistický.

Naozaj nebolo jednoduché sa dostať do západnej cudziny, zato si všetci mohli dovoliť cestovať po Československu, užívať si rekreácie v našich horách a občas aj pri mori v „bratských krajinách“. V tom hroznom komunizme si podstate všetci pokojne a bez strachu žili, netrpeli hladom, mali dôstojnú prácu, sociálne istoty, bezplatné (v porovnaní s dnešným neuveriteľne kvalitné!) vzdelanie, relatívne kvalitnú zdravotnú starostlivosť, priestor na koníčky a sabarealizáciu.

Už 34 rokov budujeme rozvinutú kapitalistickú spoločnosť. Obetovali sme všetko, čo vybudovali naši predkovia, na oltár božstva voľnej ruky trhu. Vraj dobrovoľne, ale v skutočnosti sa nás nikto nepýtal – tí, ktorí v našom mene podpísali predaj rodinného striebra za babku cudzincom, to urobili, lebo vraj im tí cudzinci poradili, že to tak bude pre nás najlepšie. Už je márne zisťovať, ktorá v tej reťazi rúk bola tá čierna zlodejská – všetko je to dávno preč.

Schudobneli sme a ten trend stále pokračuje. Máločo vystihuje vec tak dokonale ako anonymná sentencia o modernej histórii v štyroch vetách:

– Za Masaryka bol v našej dedine len nezamestnanosť, kostol a krčma.

– Za Gottwalda pribudla práca pre všetkých, roľnícke družstvo, škola, knižnica, kultúrny dom, kino a verejná doprava do obce.

– Za Husáka pribudla pošta, zdravotné stredisko, materská škola a dom smútku.

– Dnes je tu zase len nezamestnanosť, kostol a krčma.

K tomu je ťažko čokoľvek dodať, azda iba toľko, že tá krčma medzitým skrachovala.

Ako to, že si po toľkých rokoch budovania prosperity v najlepšom zo všetkých možných systémov (tak to tvrdia múdri politológovia) Slováci nevedia sami na seba zarobiť, hoci nepracujú menej než iné národy? Kam zmizli hodnoty, ktoré vyprodukovali predošlé generácie? Kdepak asi udělali soudruzi neokolonialisté chybu? dala by sa parafrázovať sarkastická otázka zo známeho českého filmu.

Neokoloniálna mašinéria z Bruselu a Washingtonu nás už 34 rokov z globalistických mainstreamových médií presviedča, že iba globálna neviditeľná ruka trhu, riadená jedine nimi, Západom, nám zaručí prosperitu, stabilitu a budúcnosť. A tu hľa, ich vlastná propagandistická televízia nám sucho, iba tak medzi rečou, ako keby to bol len nejaký nepodstatný detail, priznáva, že okrem menšiny sme na Slovensku na hranici (a mnohí už aj ďaleko za hranicou) chudoby. Tak teda, kde je tá prosperita, ktorú sme už dávno mali mať?

Bohatstvo národa je výsledkom bilancie mnohých plusov a mínusov, ale tých podstatných vplyvov, ktoré to zapríčinili, je iba niekoľko a ich spoločným menovateľom je neokolonializmus. Dajú sa zhrnúť stručne: ekonomika nám už nepatrí, zisky z nej idú cudzincom a neostávajú doma. Produkuje sa čoraz menej tovaru a skutočných hodnôt, všetko sa už robí v Číne. Ľudia utekajú do cudziny za lepšími zárobkami. Vzdelávací systém upadá. Štátny sektor je zámerne decimovaný. Agropotravinárstvo nemá šancu konkurovať a smeruje k úpadku. A za posledný rok katastroficky dopadá na ekonomiku aj totálna ukrajinizácia: najnovším príkladom je škandalózna likvidácia slovenských poľnohospodárov dumpingovým nákupom ukrajinského obilia a kuraciny (písali sme o tom napríklad tu.)

To všetko sú zlé správy, pretože z nich vyplýva nepríjemná skutočnosť: že sa situácia nezlepší, kým sa principiálne nezmenia pomery. Žiadna vláda, nech by bola akokoľvek schopná a rozumná, nezmení nič podstatné na stave krajiny, ak neodstráni alebo aspoň výrazne neobmedzí jej neokoloniálny status – čo je nevďačná, nebezpečná a veľmi ťažko realizovateľná misia. Nielen kvôli vonkajším okolnostiam, ale tiež preto, že by si to vyžadovalo účasť, hlboké pochopenie a osobnú statočnosť nadkritického množstva občanov.