Sv. Honoratus, biskup arelatský.

Slovensko 26. júna 2016 (HSP/Foto: kj)

Svätý Honoratus pochádzal zo šľachtickej rodiny v terajšom Francúzsku. Jeho otec, bohatý a vážený pohan, ho dal dôkladne vyučiť, aby niekedy mohol vysoký úrad zastávať. Avšak Boh naložil s ním ináč.          

Honoratus spoznal v styku s nábožnými kresťanmi ničomnosť modloslužby a dokonalosť Ježišovho učenia, a zaumienil si, že sa oddá službám pravého Boha. K rovnakému úmyslu naklonil aj svojho brata. Presvedčení  o pravde slov písma svätého, “kto miluje svet, v tom nie je lásky k Bohu“,  odhodlali sa obaja odobrať sa na osamelý statok na vidieku a tam v ústraní oddať sa modlitbe a rozjímaniu. Honoratov otec, zatvrdnutý pohan, bol proti úmyslu svojich synov a snažil sa poľovačkami, hrami a inými zábavami a rozkošami donútiť ich k životu svetskému. Bratia sa však nedali od svojho bohabojného života odstrašiť a priviedli to konečne svojou pokorou a trpezlivosťou tak ďaleko, že sami pohanskí rodičia začali si ich vážiť. Povesť ich cností im vydobyla všeobecnej chvály, touto chválou však oni pohŕdali. Keďže pred ňou nemohli doma ujsť, zaumienili si opustiť vlasť aj otcov dom otcovský. S jedným nábožným pustovníkom, ktorého si zvolili za svojho duchovného vodcu, vstúpili v Marseille na loď, s úmyslom preplaviť sa do Grécka, aby tam na nejakej púšti svetu neznámi Bohu žili. Na zdĺhavej ceste však ochorel Venantius, brat Honoratov, a umrel smrťou spravodlivého a aj Honoratus sám zachvátený chorobou, bol nútený vrátiť sa späť do svojej vlasti. Keď prišiel domov, šiel k svätému Leontinovi, biskupovi v meste Frejus, a radil sa s ním, aký spôsob života by si mal zvoliť. Od svätého Leontina sa odobral na ostrov Leriu a tam sa usadil.

Tento ostrov bol doposiaľ celkom opustený, nebolo tam človiečika a ani iného stvorenia okrem jedovatých hadov. Avšak Svätý, plný dôvery v Boha, začal pôdu obrábať, čím jedovaté hady zmizli a skalnatá a neúrodná pôda vydávala obilie ako zrejmý znak božského požehnania. Tu pustilo sa za ním mnoho mužov horlivých za spasenie, ktorí sa zverili jeho vedeniu. S pomocou týchto mužov položil Honorat na tomto ostrove základ kláštoru, ktorý v neskorších dobách bol svetoznámy a vzišlo z neho behom času mnoho učených a svätých biskupov. Svätý Honorat bol všetkým svojim bratom najkrajším príkladom, zvlášť hlbokou pokorou, a preto len nerád a so zdráhaním dal sa za kňaza vysvätiť, pretože sa pokladal za nehodného tejto hodnosti. Vľúdnosťou a láskavosťou svojou, predovšetkým ale otcovskou opaterou o hmotné potreby bratov získal si srdcia všetkých. Čo usilovnosťou svojou vykonať nemohol, toho hľadel dôjsť modlitbou vytrvalou.

Na jeho vrúcnu modlitbu sa pustil pramienok sladkej vody zo skaly, a keď raz pre množstvo bratov chýbalo im potravy a Svätý nevedel, ako si pomôcť, okoloidúcemu žobrákovi dal predsa posledný groš s týmito slovami: „Viem, že je už niekto na ceste, aby nám doniesol nové prostriedky dobročinnosti.“  A vskutku, deň na na to k nim dorazilo veľké množstvo potravín.

Tak svätý život nemohol ostať skrytý, a keď v roku 426 umrel biskup arelatský Patroklus, ľud si za nového biskupa vyvolil svätého Honorata. Márne bolo všetko jeho zdráhanie a namietanie, musel prevziať tento svätý, ale obtiažny úrad. Úrad biskupský nijako však nezmenil jeho živobytie, áno, ešte viac rozmnožil jeho kajúce skutky, lebo láska svätého Honorata k Bohu a blížnemu stala sa ešte vrúcnejšou. Jeho svätý učeník Hilarius o ňom vo svojej chváloreči hovorí: „Keby som musel lásku viditeľne predstaviť, namaľoval by som tvár sv. Honorata.“

Láska strávila jeho sily natoľko, že upadol do ťažkej a smrteľnej nemoci. Kto by bol v stave opísať všetko, čo trpel? V najväčších bolestiach však vždy udržal spokojnosť ducha, trpezlivosť mu bola balzamom na rany, a svatému Hilariovi hovorieval: “Čo je to, čo ja, sluha ničomný, trpieť musím, v porovnaní s tým, čo trpeli mnohí Svätí pred svojou smrťou?“ A keď raz v ťažkej nemoci navštívili ho predstavení mesta a zámožní mešťania, a v tvári im zbadal útrpnosť kvôli jeho chorobe, napomenul ich nasledovne: “Na mne vidíte, jak chatrná je skrýša, v ktorej bývame. Z každého stupňa hodnosti, na ktorý sme sa v živote vyšvihli, zvrhne nás smrť. Tento osud nevládzu ani hodnosti, ani bohatstvá odvrátiť od nás, lebo on sa dotkne tak spravodlivého ako aj nespravodliveho, tak mocného ako slabého. K veľkej vďačnosti sme zaviazaní Ježišovi Kristovi, že nádejou nášho zmŕtvychvstania, ktorú svojím vlastným zmŕtvychvstaním potvrdil, obľahčuje nám smrť. Skrze to, že nám dal život večný, odstránil od nás hrôzu večného zatratenia. Žite teda tak, aby ste sa konca svojho života báť nemuseli.“ Celé tri roky trpel svätý Honorat, po troch rokoch ale odobral sa sladko a pokojne do života večného roku 429.

„Čo je to, čo ja trpím, v porovnaní s tým, čo trpeli mnohí Svätí pred svojou smrťou!“ Týmito slovami sa upokojoval Honorat vo svojej chorobe. Vezmi si to aj ty, drahý kresťan, k srdcu, keď Pán navštívi ťa chorobou, a pováž, čo mnohí Svätí trpeli z lásky k Bohu. “Jedni,”  hovorí sv. Pavel, “boli mučení a prepustenie na slobodu nechceli prijať, aby sa dočkali lepšieho zmŕtvychvstania, druhí znášali potupu a prúty, k tomu okovy a žaláre, boli kameňovaní, na kusy rozsekaní, pokúšaní, mečom usmrtení. Blúdili po púšťach, vrchoch, po jaskyniach a dierach v zemi.”

Toto trpeli Svätí z lásky k Bohu. Vari by si ty tiež nechcel niečo znášať pre Neho? Svätý Honorat hľadel pokojne smrti v ústrety. Neboj sa ani ty smrti, keď by sa k tebe priblížiť mala. Naše sväté náboženstvo zbavilo smrť všetkej jej hrôzy, až zomrieť, ako ono hovorí, je toľko, ako vrátiť sa k Otcovi nebeskému. Otec Pána Ježiša je aj naším Otcom. K tomuto sa vraciame po našej smrti a v čase smrti naša duša len všedné rúcho zoblieka, aby rukami Otca bola ozdobená niekedy skvostnejším. Pomysli si, že smrť je vľúdne dieťa, ktoré ti tvoj Otec posiela, aby ti odkázalo, že si sa už dosť trápil, pracoval a staral sa, a teraz že je už na čase vrátiť sa do stánkov nebeských, aby si prijal odplatu večnú. Budeš sa ešte báť tohto dieťaťa ? Nie! veď vieš, že si stvorený pre večnosť.

Karol Jerguš