1/ Prijatie pojmu je krokom k dosiahnutiu cieľa.

2/ Podmienkou suverenity je zdrojová stabilita.

Podľa prvej poučky je jednoznačne správne, že sa o tejto téme začalo hovoriť. Zrazu majú všetci plné ústa suverenity Slovenskej republiky. Je to dobre, otvorila sa téma, o ktorej v nedávnej minulosti oficiálne nikto ani neškrtol. Prvá poučka má širší obsah ako tzv. Overtonovo okno. Zložitejšia je otázka druhej poučky o zdrojovej stabilite: Dovolil som si ju pre slovenské pomery rozdeliť do niekoľkých podkapitol. Prvá je energetická zdrojová stabilita. Z tohto pohľadu je správne, keď sa premiér snaží o výstavbu ďalšej atómovej elektrárne. Je to krok k upevneniu našej zdrojovej stability v oblasti energií. Jednoznačne však proti nej funguje lipská burza energií, ktorá podkopáva zdrojovú stabilitu prakticky všetkých štátov EÚ. To bol zrejme aj skrytý zámer na jej zriadenie. Druhá v poradí je potravinová zdrojová stabilita. Toto je Achillova päta slovenskej suverenity. Denne ku nám prichádza 1200 kamiónov s potravinami zo západnej Európy. Vytvára to doslova našu existenčnú závislosť. Ak by z nejakého dôvodu tento import skolaboval, napr. pre nedostatok pohonných hmôt, alebo ak by musel byť uprednostnený transport vojenského materiálu, tak u nás bude pomaly  hladomor. Problém s dovozom potravín by mohol byť aj umelo vyvolaný  logistickými a legislatívnymi krokmi zo strany EÚ napríklad ako reakcia na politické kroky Slovenskej vlády.  Treťou v poradí je finančná zdrojová stabilita. V oblasti financií funguje celosvetovo dlhová pasca, keď sú zadlžené prakticky všetky štáty sveta, snáď mimo Severnej Kórey. Druhým problémom v našich financiách sú eurofondy. Systém eurofondov možno pokladať za najväčší korupčný systém v dejinách, navyše organizovaný inštitucionálne. Zdrojová nestabilita v oblasti financií je zdrojom výrazného obmedzovania suverenity celého radu štátov EÚ. Práve táto zdrojová nestabilita je príčinou deficitu suverenity SR vo vzťahu k Bruselu. Tu je potrebné hľadať príčinu častého rozdielu medzi slovami nášho premiéra doma a skutkami v Bruseli. Vždy si na neho nájdu páku, ako ho umravniť. Môže to však byť aj taktika: Robiť doma ramená, znervózňovať tým eurobyrokraciu a vytvárať si tak  lepší manévrovací priestor v Bruseli. Tu sa dostávame k ďalšej poučke zo všeobecnej teórie riadenia, ktorá hovorí o subjektnosti a objektnosti štátu: Čím je štát suverénnejší, tým viac ostatní rešpektujú jeho subjektívne postoje, čím je menej suverénny, tým viac je konfrontovaný s rozhodnutiami iných, ako objekt cudzích záujmov a rozhodnutí. Fakt, že sa premiér stretáva s najvýznamnejšími politickými predstaviteľmi svetových veľmocí, výrazne posilňuje našu subjektnosť. Príkladom nedostatku subjektnosti štátu je Mníchovská dohoda z r. 1938, keď Československo bolo len objektom, ktorému veľmoci oznámili svoje rozhodnutie. Slovný zvrat  „Mníchovská zrada“ používajú dodnes politici, aby hrou na emócie zakryli vtedajšiu fatálnu slabosť československej politiky. Príkladom silnej subjektnosti je súčasný Irán, ktorému Anglosasi nedokážu vnútiť svoje jednostranné podmienky na dosiahnutie mieru.

Popri materiálnej podstate zdrojovej stability je dôležitá vnútroštátna zdrojová stabilita. Myslím teraz na zdrojovú stabilitu na poli ideologickom a politickom. Musíme dosiahnuť subjektnosť vo výklade našej histórie. Nemôžeme neustále akceptovať, opakovať a vyučovať históriu z maďarského, či českého pohľadu! Nemôžeme neustále démonizovať a kriminalizovať svojich zakladateľov štátu, pretože tým spochybňujeme samotný štát! Musíme rehabilitovať prídavné meno „slovenský“, ktoré akoby bolo od vzniku Slovenskej republiky zakázané! Nemáme Slovenskú národnú radu, Slovenskú národnú banku, Slovenské železnice, či slovenskú armádu, atď., atď. Prečo? Podľa televíznych komentátorov na zimnej olympiáde nebol ani jeden slovenský reprezentant, len reprezentanti Slovenska, všimli ste si to? Akoby tí reprezentanti Slovenska boli z Bangladéšu, alebo z Burkini-Fasso. Dokonca neexistuje ani slovenský dlh! Bolo úsmevné, keď televízny komentátor rozprával o štátoch PIGS a spomínal španielsky, taliansky, grécky, francúzsky dlh – a zrazu, keď mal povedať  „slovenský dlh“, tak sa zasekol a povedal „dlh Slovenska“. Je smutné, keď herci Slovenského národného divadla vždy o sebe povedia, že hrajú v národnom divadle. Nikdy nepoužijú aj prídavné meno „Slovenský“. Akoby sa za to hanbili. Pritom je to nepresné, lebo máme aj Národné divadlo v Košice. Keďže v Slovensku nemôže byť nič slovenské, tak v reštauráciách a kaviarňach vo veľkých nákupných centrách nikde nemajú slovenskú minerálku! Máme nepreberné množstvo minerálnych vôd, ale v nákupných centrách majú len českú Mattoni, českú Naturu, alebo rakúsku Romerquelle. Je to smutné, aj úbohé zároveň. Mohol by som uvádzať celý rad podobných príkladov. Preto je potrebné naštartovať zmenu v názvosloví  štátnych inštitúcii s použitím prídavného mena „Slovenský“. Prvý krok urobilo ministerstvo kultúry, keď založilo „Slovenskú televíziu a rozhlas.“ Je to dôležitejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Potrebné sú aj legislatívne kroky: 1/ Do našej ústavy včleniť paragraf z Írskej ústavy: „Základnými povinnosťami všetkých občanov je vernosť národu a oddanosť štátu.“ 2/ Prijať Zákon o mieri, máme ho vypracovaný v paragrafovom znení. 3/ Prijať Zákon na ochranu republiky. 4/ Prijať Zákon o štátnej doktríne. Oba máme v základných tézach. 5/ Nevyhnutné je novelizovať Zákon o štátnom jazyku. Je to najviac a najčastejšie porušovaný zákon z celej našej legislatívy! Z príkladov jeho porušovania by sa dala napísať kniha.

Iba tak sa priblížime k ideálu, ako to povedal Seneca: „ Nikto nemiluje svoju vlasť preto, že je veľká, ale preto, že je jeho.“

Dr. Štefan Paulov