Môj profil 
Predplatné
Pred vypuknutím násilia v roku 2011 pritom prevládali názory, že vláda sýrskeho prezidenta Bašára Asada je “odolná” voči revolúcii. Aj v čase stupňujúcich sa protivládnych protestov v Tunisku či Egypte sa vtedy na jar všeobecne predpokladalo, že takéto povstania nemôžu nastať v Sýrii, uviedla tento týždeň analytická a konzultačná firma Stratfor.
Dňa 15. marca 2011 protivládni protestujúci zaplnili ulice Damasku. Demonštrácie prerástli do násilností, a tie do občianskej vojny. Prezident si však počas krvavého konfliktu s pozoruhodnou húževnatosťou udržal kontrolu nad veľkým územím a predĺžil vládu svojej rodiny v krajine, aj keď čelil odporu v medzinárodnom spoločenstve. Hoci má Asad podporu Ruska, Iránu či Hizballáhu, dôvody jeho zotrvania pri moci natoľko nesúvisia so zahraničím: rozsiahly spravodajský a bezpečnostný aparát pomohol jeho vláde, vedenej členmi alavitskej menšiny, udržať si kontrolu nad rôznorodým obyvateľstvom.
Početné náboženské a etnické skupiny žijúce v Sýrii stavali v histórii krajiny jej vládcov pred ťažké výzvy. Rozmanitosť bola lepšie zachovaná počas osmanskej vlády než za neskoršieho francúzskeho mandátu, ktorý vytvoril nešťastný precedens v tom, že uprednostňoval niektoré skupiny pred inými, napísal v analýze Stratfor. Keď zo sýrskeho územia v roku 1946 odišli poslední francúzski vojaci, nová Sýrska republika posilňovala svoj vojenský a spravodajský potenciál. Arabská socialistická strana Baas naberala v krajine na sile a pri prevratoch v rokoch 1963 a 1966 sa k moci dostali jej jednotlivé frakcie.
Po nekrvavom prevrate v roku 1970 prevzal funkciu prezidenta dovtedajší minister obrany a líder strany Baas Háfiz Asad, otec súčasného prezidenta. Kľúčové posty odovzdal blízkym spojencom a vytvoril si kruh lojálnych stúpencov, aby si zaistil kontrolu aj v pomerne decentralizovanom systéme. Nový prezident budoval vzťahy s členmi Baas i obchodnej elity, ktorých urobil dostatočne závislými od seba na to, aby sa prezidentský úrad stal nevyhnutným pre prežitie celého systému.
Najzásadnejšou zložkou prísneho držania sa Asadovej vlády pri moci bola zrejme vplyvná spravodajská služba známa ako muchábarát – pozostatok francúzskeho koloniálneho dedičstva. Do roku 1969 známy ako Deuxieme Bureau (Druhé oddelenie), sýrsky spravodajský sektor do veľkej miery vychádzal z modelu z obdobia francúzskej vlády. Rázne trestal opozičné skupiny v Libanone, budoval si podporu v radoch sympatizujúcich náboženských a etnických skupín v zahraničí a financoval organizácie ako Hizballáh. Za Háfiza Asada sa tajné služby stali ešte silnejšími. Ich rozsiahle siete prekračujúce hranice umožnili vláde sledovať rozmanité skupiny a potláčať disent. Postihy hrozili každému, kto sa vyjadroval zle o vláde či dokonca žartoval na adresu prezidenta. Sýrske spravodajské štruktúry sa medzitým stali skutočnými politickými organizáciami, keď ovládli domácu a zahraničnú politiku.
Vďaka vojenskej a policajnej kontrole sa voči Asadovej vláde sotva zdvihol odpor. A aj keď sa nejaká hrozba objavila, armáda ju takmer okamžite potlačila. V roku 1982 Moslimské bratstvo organizovalo protesty proti alavitmi vedenej vláde v meste Hamá. Sýrska armáda v reakcii zabila desaťtisíce ľudí, čo upevnilo pohľad verejnosti na prezidenta ako na krutého vodcu. Za policajného štátu všetci netrpeli. Sýrčania, ktorí si dávali pozor na dodržiavanie zákona a vyhýbali sa protivládnym prejavom, sa jeho krutosti mohli vyhnúť. A prísne tresty bezpečnostných služieb odrádzali “všednú” kriminalitu rovnako ako politický disent. Miera zločinnosti v krajine tak bola počas celého pôsobenia Asada vo funkcii nízka. Mnohí Sýrčania však napriek tomu zápasili s ťažkosťami pri snahe dosiahnuť slušnú životnú úroveň.
Bašár Asad prevzal úrad prezidenta po svojom otcovi v roku 2000. Vyštudovaný očný lekár mal len malé politické skúsenosti a nemal tento post zdediť – jeho starší brat však zahynul pri dopravnej nehode v roku 1994.
Nový prezident zdedil policajný štát a siete podpory, ktoré vytvoril jeho otec. Od vypuknutia vojny v roku 2011 mu takýto systém dobre poslúžil. Dnes si sýrsky líder zachováva zdráhavú podporu alavitov, ako aj rôznych náboženských skupín, ktoré považujú za nebezpečnejšiu Sýriu bez Asada než s ním. Blízke vzťahy lídra s obchodnými a vojenskými prominentmi mu poskytli dostatočnú podporu, aby si mohol udržať a brániť svoje územie na pobreží a juhu krajiny. Keď Asad nastúpil k moci, urobil skromné liberalizujúce reformy. Do malej miery prijal potrebu toho, aby ľudia vyjadrovali svoje názory a nespokojnosť tak “neprekypela”. Počas tejto tzv. damaskej jari, ako bolo nazvané krátke obdobie po jeho nástupe, vláda tolerovala väčšiu slobodu prejavu. Hoci zjavné protivládne odkazy boli naďalej kruto trestané, režim predbežne umožnil začatie celoštátnej politickej diskusie.
Sýrska znervóznená elita čoskoro väčšinu z týchto reforiem zvrátila. Tvrdá reakcia vlády na protestujúcich počas tzv. arabskej jari potvrdila, že predstavy otvorenejšej sýrskej občianskej spoločnosti boli veľmi vzdialené realite. Toto krátke obdobie väčšej slobody však zostalo zakorenené v mysli mnohých Sýrčanov.
Občianska vojna medzičasom zatienila požiadavky na reformy. Asad nedávno povedal, že chce, aby si naňho pamätali za záchranu krajiny. Pre väčšinu medzinárodného spoločenstva bude dedičstvo jeho vlády úplne iné: kríza, pri ktorej zahynuli státisíce ľudí a milióny ďalších boli vyhnané z domovov, uzatvára Stratfor. V najlepšom prípade môže Asad podľa analýzy dúfať v prežitie systému, siete stúpencov, ktorých vernosť sa mu podarilo udržať si štvrť storočia a ktorých moc v novej Sýrii bude záležať, ako vždy, na sile ich prezidenta.
.JPG)
