Z podnetov podľa Stavrovskej vyplývajú obavy, že pri rozhodovaní nie sú vždy dostatočne zohľadňované individuálne funkčné dôsledky poruchy autistického spektra ani skutočný rozsah pomoci, dohľadu a podpory, ktoré dieťa v každodennom živote potrebuje.

Komisárka v stanovisku zdôrazňuje, že posudzovanie odkázanosti musí vychádzať z individuálnej situácie každého dieťaťa, z reálnych dôsledkov zdravotného postihnutia a zo skutočného rozsahu potrebnej pomoci. Ozrejmuje, že samotná porucha autistického spektra automaticky nezakladá nárok na peňažný príspevok na opatrovanie, rovnako však nemožno zvýšenú potrebu pomoci vyvolanú zdravotným postihnutím bez ďalšieho považovať za súčasť bežných rodičovských povinností.

„Dieťa s poruchou autistického spektra nemožno posudzovať len podľa diagnózy. Rozhodujúce je, akú pomoc, dohľad a podporu skutočne potrebuje v každodennom živote. Zvýšenú starostlivosť vyvolanú zdravotným postihnutím nemožno automaticky považovať za bežnú rodičovskú povinnosť,“ vysvetľuje komisárka.

Zároveň pripomína, že účelom systému peňažných príspevkov na kompenzáciu je zmierňovať sociálne dôsledky zdravotného postihnutia a podporovať zotrvanie osoby so zdravotným postihnutím v prirodzenom rodinnom prostredí. Rozhodovanie preto musí byť podľa komisárky v súlade s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a rešpektovať princípy rovnosti, zákazu diskriminácie, individuálneho posudzovania a podpory nezávislého života.

Stavrovská tiež upozorňuje, že pri deťoch s poruchou autistického spektra sa odkázanosť často neprejavuje neschopnosťou vykonávať jednotlivé fyzické úkony, ale najmä potrebou nepretržitého dohľadu, usmerňovania a podpory pri ich vykonávaní. Práve tieto funkčné dôsledky zdravotného postihnutia musia byť predmetom individuálneho posúdenia.