Francúzsko

Historik myšlienok Marcel Gauchet tvrdí, že Francúzsko nemôže nájsť svoje miesto ako národ v globalizovanom svete. Parížske elity sa snažia tento problém riešiť rozpustením francúzskej suverenity v “strategickej autonómii” Európskej únie. Táto túžba sa ďalej prejavuje v liberálnej francúzskej ochote podriadiť sa nemeckej vôli.

Národná suverenita však prestala byť ústredným princípom aj pre francúzsku pravicu a populistov. Nastalo niečo, čo by som nazval “Houellebecqizáciou” pravice: Obavy o francúzsku identitu a strach z islamu nahradili snahu o národnú nezávislosť. Strana Marine Le Penovej sa vďaka dlhoročnému prispôsobovaniu sa hlavnému prúdu vzdala všetkých suverenistických požiadaviek: najprv myšlienky odchodu z EÚ, potom odchodu z eurozóny.

Jediné, čo zostalo, čo Le Penovú odlišuje od hlavného prúdu, je tón, ktorým vyjadruje obavy o identitu. Je pravda, že Rassemblement National dosiahlo svoje najlepšie volebné výsledky v histórii. Nikdy sa však nepriblížila podpore, ktorú získalo “nie” v referende o Zmluve o Ústave pre Európu v roku 2005. To bol vrchol populizmu vo Francúzsku. Krátko nato sa boj za suverenitu vzdal.

Dnes visí na vlásku ďalší základ suverenity: energetická nezávislosť. Po prvom ropnom šoku v 70. rokoch 20. storočia prezident Georges Pompidou, verný vízii Charlesa de Gaulla o vybudovaní Francúzska “nezávislosti a hojnosti”, prijal Messmerov plán – pomenovaný po vtedajšom francúzskom premiérovi – na vybudovanie päťdesiatich ôsmich jadrových reaktorov.

Verejnosť sa domnievala, že ide o nemožný výkon, ktorý presahuje “technické možnosti francúzskeho priemyslu”. Mýlili sa: v roku 1974 sa jadrová energia podieľala na výrobe elektrickej energie v krajine len 9 %, ale v roku 1985 už jadrová energia pokrývala 65 % energetických potrieb Francúzska.

Od stavu energetickej nezávislosti sa Francúzsko v minulom roku dostalo do bodu, keď muselo nakupovať energiu z Nemecka. Energetická kríza vo Francúzsku nie je dôsledkom vojny na Ukrajine, ale skôr dôsledkom likvidácie jadrového sektora.

Francúzska jadrová energia sa stala obeťou politického obchodu. Zničujúci úder tomuto odvetviu zasadil Francois Hollande v koaličnej dohode, v ktorej zeleným sľúbil zníženie podielu jadrovej energie v energetickom mixe zo 75 % na 50 %. V týchto dňoch Macron vyhlasuje, že toto odvetvie oživí, hoci to bol on, kto podpísal dekrét o zatvorení elektrárne Fessenheim v roku 2020. Jeho premiérka Elisabeth Borneová bola autorkou zákona o energetickej transformácii, ktorým sa realizovali sľuby, ktoré dal Hollande zeleným.

Dôsledky týchto katastrofálnych rozhodnutí pociťuje celá krajina. Reaktory, ktoré mali Francúzsko ochrániť pred dôsledkami energetickej krízy, sú zanedbané a v zlom technickom stave. Keďže sa už takmer tri desaťročia nerealizujú žiadne nové projekty, odborná spôsobilosť sa vytratila a upadajúce odvetvie prestalo priťahovať talenty. Nedostatok viery v schopnosti vlastnej krajiny podľa knihy investigatívneho novinára Marca Endewelda L’Emprise viedol niektorých Francúzov k presvedčeniu, že poslednou šancou pre priemysel je odovzdať technológie Číňanom a presvedčiť ich, aby postavili elektrárne vo Francúzsku.

Macron nedávno oznámil “koniec hojnosti”. Dúfajme, že to nebude znamenať aj koniec francúzskej nezávislosti.

Spojené kráľovstvo

Azda žiadna európska krajina nepotvrdzuje potrebu “rozvíjať vyspelý svet” viac ako Spojené kráľovstvo. Správa nadácie Resolution Foundation “Stagnation Nation” (Národ stagnácie) vykresľuje odsudzujúci obraz. Jej autori vypočítali, že reálne mzdy vo Veľkej Británii rástli v rokoch 1970 až 2007 o 33 % za desaťročie, aby na začiatku minulého desaťročia prestali rásť vôbec. Nerovnosť rastie: Najchudobnejšie domácnosti sú o 22 percent chudobnejšie ako ich náprotivky vo Francúzsku. Osem miliónov mladých pracovníkov nezažilo počas svojho života ekonomiku s rastúcimi mzdami.

Spojené kráľovstvo je krajinou, kde ľudia prestali veriť v budúcnosť. V roku 2008 si len 12 percent Britov myslelo, že mladí budú mať horšiu kvalitu života ako predchádzajúca generácia, dnes si to myslí 48 percent verejnosti.

Ponuka bývania je obmedzená, jeho ceny stále vyššie, ako priznávajú autori správy: “tí, ktorí sa narodili začiatkom 80. rokov, mali vo veku 30 rokov takmer o polovicu nižšiu pravdepodobnosť vlastniť dom ako tí, ktorí sa narodili začiatkom 50. rokov”.

Známky krízy sú zjavné v mnohých odvetviach, ale asi nikde nie sú tak očividné ako v zdravotníctve. Spojené kráľovstvo vynakladá na zdravotnú starostlivosť menej ako jeho porovnateľné krajiny a v rokoch 2010 až 2013 klesli výdavky na zdravotnícku infraštruktúru o polovicu. Pokiaľ ide o neslávne známe štatistiky takzvaných úmrtí, ktorým sa dá predísť, Anglicko sa odlišuje: obete infarktu musia čakať na sanitku v priemere hodinu a pol namiesto plánovaných 18 minút.

Tento systém bol upevnený počas posledných dvanástich rokov vlády toryovcov, strany, ktorá “nemá žiadnu víziu pre krajinu, žiadny program okrem zamerania sa na mladých, aby zaplatili starým”. Brexit síce uvoľnil krajinu z korzetu európskych inštitúcií, ale nesplnil sľub, že prinesie revolúciu v sociálno-ekonomickom modeli. Konzervatívci snívali o “Singapure na Temži”. Toryovia chceli premeniť celú krajinu na jedno veľké finančné centrum, pričom zabúdali na skutočnosť, že finančné inžinierstvo nemôže donekonečna kompenzovať stratu výrobných kapacít.

Vízia toryovcov má len málo spoločného so skutočným Singapurom. Singapur vďačí za svoj vzostup z tretieho do prvého sveta šikovnej priemyselnej politike, nie finančnému sektoru. Tento mestský štát chválil Milton Friedman, ale ako ideál ho oslavoval aj J. K. Galbraith. Singapur nielenže poskytoval stimuly a dotácie na rozvoj národného priemyslu, ale aj formoval ponuku a kvalitu pracovnej sily, vychovával technické talenty, rozvíjal infraštruktúru a budoval bývanie pre svojich obyvateľov. Ako zdôraznila Linda Y. C. Lim, “hoci je Singapur úspešným príbehom kapitalistického rozvoja, nie je to to isté ako úspešný príbeh rozvoja voľného trhu”. Prejavil energiu vo všetkých oblastiach, ktorých sa “westminsterská elita” zriekla.

Vládnuce elity Levieho mesta na rozdiel od Konzervatívnej strany “uznali nevýhody modelu rastu založeného na imigrácii,” píše Tian He v knihe The Political Economy of Developmental States in East Asia (Politická ekonómia rozvojových štátov vo východnej Ázii) a “začali presadzovať prechod na model rastu založený na produktivite”. V poslednom čase sa mestskému štátu podarilo zvrátiť úpadok výroby. V roku 2013 podiel výroby na ekonomike klesol na 18 %, aby v roku 2021 opäť dosiahol 22 %. Novovytvorené pracovné miesta vo výrobe predstavujú príležitosti pre vysokokvalifikovaných pracovníkov a pridaná hodnota na pracovníka sa v rokoch 2014 až 2021 zdvojnásobila. Automatizácia zabezpečila rast produktivity a miezd a zároveň prilákala nové zahraničné investície. Medzitým sa miera hustoty robotov v Spojenom kráľovstve – počet používaných robotov na 10 000 pracovníkov – pohybuje okolo 101, čo je menej ako celosvetový priemer (126) a horšie ako v Slovinsku.

Ekonóm Adam Tooze bije na poplach a tvrdí, že Spojené kráľovstvo sa vydalo na cestu dekonvergencie, a ak to bude pretrvávať, vypadne z klubu vyspelých ekonomík. S odvolaním sa na výskum Nicka Craftsa a Terencea Millsa tvrdí, že súčasné spomalenie sa dá prirovnať len k obdobiu pred priemyselnou revolúciou.

Nemecko

V knihe Veľká šachovnica Zbigniew Brzezinski tvrdil, že nemecká politika je definovaná vzorcom “vykúpenie + bezpečnosť = Európa + Amerika”. Tento vzorec už nejaký čas odráža skôr falošnú istotu európskych a amerických elít než skutočný stav vecí.

Európske spoločenstvo uhlia a ocele, zárodok budúcej Eú, bolo vytvorené s cieľom “riešiť potenciálne problémy vyplývajúce z opätovného vytvorenia nemeckej priemyselnej moci”. Samotné nemecké elity boli vždy rozdelené v názore na charakter európskej integrácie. Frakcia, ktorá v nej videla príležitosť na zmierenie a vybudovanie nadnárodných štruktúr, nakoniec ustúpila neomerkantilistom, ktorí sa na ňu pozerali výlučne cez prizmu nemeckých hospodárskych záujmov. Ich cieľom nebolo vytvoriť zjednotenú Európu, ale presadiť riešenia, ktoré by maximalizovali rast krajiny založený na exporte.

Táto stratégia bola úspešná do tej miery, že jej bola podriadená Európska únia, ktorá mala skrotiť nemeckú hospodársku silu. To sa jasne ukázalo po kríze eurozóny v roku 2010, keď Nemecko zaviedlo na kontinente neudržateľné úsporné opatrenia, pričom vytrvalo rozvíjalo svoj “hyperexportný” model, ktorý sa po recesii v roku 2008 preorientoval na Čínu. Ako povedal ekonóm Clyde Prestowitz, Nemecko urobí “všetko, čo je potrebné, aby si zabezpečilo pokračujúce obchodné prebytky”.

Cenu za to platia bežní Nemci. Rastúca produktivita od 90. rokov sa neodrazila v raste miezd. Spotreba sa obmedzuje, rovnako ako dávky a platby sociálneho zabezpečenia od reforiem Hartz IV. Deregulácia trhu práce udržiava nezamestnanosť na nízkej úrovni, ale za cenu šírenia zle platených falošných pracovných miest. Cieľ sa zdá byť jasný: udržať konkurencieschopnosť nemeckého vývozu za každú cenu.

Ekonóm Marcel Fratzscher vo svojej knihe Die Deutschland-Illusion ukazuje, že nemecký model síce akumuluje obrovské obchodné prebytky, ale to sa nepremieta do zlepšenia podmienok pre priemerných Nemcov. Čínski robotníci dostávajú prácu, nemeckí investori bohatnú, zatiaľ čo krajina trpí najvyššou nerovnosťou v eurozóne. Problém podľa neho nespočíva v tom, že bohatí stále bohatnú, ale v tom, že najchudobnejších 40 % obyvateľstva nemá prakticky žiadne úspory. Týchto 40 percent navyše nemôže počítať so sociálnou mobilitou, ktorá sa zastavila.

Miera vlastníctva bytov v Nemecku je najnižšia v celej EÚ a nedosahuje ani 50 %. Fratzscher v knihe Verteilungskampf predpovedá, že Nemecko bude čeliť “boju o prerozdelenie” s cieľom zmierniť nerovnosti, ako je rastúca priepasť medzi severom a juhom krajiny, ktorá by sa mohla prehĺbiť viac ako analogická priepasť v Taliansku. Akékoľvek daňové reformy však budú musieť čeliť “odporu silných lobistických skupín vrátane rodinných podnikov (nemecký Mittelstand)”.

Nemecký model rastu založený na exporte sa vo veľkej miere spolieha na Čínu. Alebo to aspoň platí pre najväčšie nemecké spoločnosti. Z desiatich najväčších deväť získava najmenej 10 % svojich príjmov z ČĽR – v porovnaní s iba dvoma najväčšími americkými spoločnosťami. Zatiaľ čo trend diverzifikácie od čínskych dodávateľských reťazcov je čoraz výraznejší, nemecké firmy naopak v minulom roku investovali do Ríše stredu dvakrát viac ako v roku 2021.

Čínske spoločnosti sú pre nemeckých “skrytých šampiónov”, stredne veľkých, ale dôležitých hráčov vo svojich medzerách, najtvrdšími súpermi. Existuje zjavné riziko, že budú vytlačení z trhu, podobne ako nemeckí výrobcovia solárnych panelov. Tom Hancock vo Financial Times uvádza, že “ak Čína rýchlym tempom pridáva nové, dovozne náročné odvetvia, mohlo by to udržať pomer dovozu na vysokej úrovni niekoľko rokov; ale,” varovali Dan Wang a Arthur Kroeber, “potom by mohol rýchlo klesnúť, keď čínske firmy zvládnu techniky výroby komponentov.”

Krátkozraká snaha o dosiahnutie zisku vytlačila strategické zohľadňovanie záujmov Nemecka. Olaf Scholz bol prvým západným lídrom, ktorý navštívil Čínu po kongrese ČKS, na ktorom Si potvrdil svoju moc. Analytik Wolfgang Münchau otvorene vyhlásil, že Nemecko je jedinou západnou krajinou, kde o zahraničnej politike rozhoduje priemyselná lobby. Ako prezradil jeden z nemeckých priemyselníkov, konanie nemeckej vlády sa neriadi žiadnymi argumentmi: “riadi sa tým, čo chce Čína a hŕstka nemeckých generálnych riaditeľov”.

Záver

Zo stavu Európy vyplývajú tri dôležité ponaučenia pre Spojené štáty. Nemecko dokazuje, že záujmové skupiny môžu mať škodlivý vplyv na zahraničnú a hospodársku politiku krajiny a uprednostňovať vlastný zisk pred strategickými záujmami národa. Veľká Británia ukazuje, že nové zisky v oblasti manévrovacieho priestoru neznamenajú nič bez toho, aby elita zastávala koherentnú víziu rastu, ktorá by ich využila. Napokon Francúzsko ukazuje, že energetická sebestačnosť je základom suverenity a že jadrová energia je najlepším spôsobom, ako ju dosiahnuť.