Správa o stave apartheidu na Slovensku

Keď sa bližšie prizrieme na nový COVID automat, vidíme všade znaky apartheidu už len tým, že jednotlivé opatrenia delí podľa toho, či sú ľudia očkovaní alebo neočkovaní. Zakladá tým nerovnoprávny prístup k službám, stravovaniu, vzdelaniu či hromadným podujatiam. „Kto je zaočkovaný, nech si slobodne ide, kam chce, no kto nie je, nech sedí doma“, ako sa vyjadril istý spolumajiteľ firmy vyrábajúcej horalky. Úbohé keksíky, ktoré sa bez vlastnej viny stali symbolom diskriminácie. Ale aj symbolom odporu a bojkotu zo strany tých, ktorí nesúhlasia s takýmto prístupom.

Bojkot jedného výrobku alebo firmy by nestál za pozornosť, keby nešlo o archetyp. Diskriminačné vyjadrenia šéfa firmy, ktorá má stovky či tisíce zamestnancov, totiž už nie sú iba jeho osobným názorom. Jeho postoj priamo ovplyvňuje osudy od neho závislých ľudí a ich rodín. Preto bola aj reakcia verejnosti taká prudká a preto bolo toľko horaliek v koši. Ďalším dôležitým faktom je, že ak chce firma vyrábať pre všetkých, nemôže svojich zákazníkov deliť na hodných a nehodných. Tí nehodní jej výrobky kupovať odmietnu. Rovnako to platí aj pre štát. Ak chce štát vyberať dane od všetkých, nemôže občanov deliť na zvýhodnených a znevýhodnených. Tí znevýhodnení poslušnosť odmietnu.

Tu prichádzame k základnému ale takmer zabudnutému faktu, že prvotnou funkciou štátu je ochrana svojich občanov. Ak sa väčšina občanov necíti byť svojim štátom chránená, ale naopak diskriminovaná, má to pre štát a jeho režim fatálne následky. Práve toto by si mali uvedomiť všetci strojcovia apartheidu na Slovensku.

Maroš Puchovský