Slovenská a európska politika v OSN. Je už nacizmus a rasizmus v pohode?

Bratislava/New York 27. decembra 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Frank Franklin II)

Je mediálnym a ideologickým paradoxom, že hlavný mediálny prúd, ktorý tak rád bojuje proti fašizmu a nacizmu na slovenskej politickej scéne, si neveľmi všimol postoj SR počas hlasovania na Valnom zhromaždení OSN pri schvaľovaní rezolúcie (A/C.3/69 L.56/Rev.1 Combating glorification of Nazism, neo-nazism and other practices that contribute to fuelling contemporary forms of racism, racial discrimination, xenophobia and related intolerance) odsudzujúcej oslavy nacizmu (národného socializmu). Text rezolúcie OSN je tu:

Druhým paradoxom je, že slovenskí politici, verbálne veľmi často bojujúci proti (neo)nacizmu či fašizmu, vôbec nereagujú na kontroverzný až šialený postoj slovenskej delegácie v OSN, ktorá sa zdržala hlasovania, spolu s mnohými vyspelými krajinami sveta, pričom USA a Ukrajina boli proti prijatiu rezolúcie.

Kde to žijeme? Na jednej strane denníky hlavného mediálneho prúdu na Slovensku naoko bojujú proti hrozným ideológiám fašizmu, nacizmu a marxizmu, ktoré priniesli utrpenie a smrť stovkám miliónov obetí vo svete a na druhej strane všetci analytici, politológovia a hviezdy mimovládneho sveta manipulácie mlčia ako obielené hroby.

Štáty, ktoré sú pre slovenskú politiku dávané za vzor (USA) hlasujú proti rezolúcii, odsudzujúce oslavy nacizmu a neonacizmu, súčasné formy rasizmu a rasovej diskriminácie, xenofóbie a intolerancie. Čo však naša vyspelá Európa a EÚ, ktorá sa s obľubou stavia do čela boja proti nacizmu a rasizmu, či xenofóbii? Tu je hlasovanie veľkých demokratov a nositeľov pokroku z krajín, ktoré dodnes poučujú SR o histórii, o demokracii, o ľudských právach, o tolerancii, o tom čo je správne a čo je progresívne, o politických  cieľoch, ktoré treba vraj dosiahnuť v štátoch EÚ. O postoji Ukrajiny je škoda špekulovať, keďže po vypuknutí tzv. majdanu, v tejto krajine je príšerný prízrak (neo)nacizmu opäť súčasťou politickej reprezentácie a riadenia tohto štátu. Bandera je tam nekriticky považovaný za národného hrdinu.

Aký to paradox, že Izrael hlasoval za rezolúciu a USA proti (už niekoľko rokov USA hlasujú veľmi zvláštne), pričom sa Európa, ktorá si toľko vytrpela pod besnením nacizmu, zbabelo zdržala pri hlasovaní. Ukazuje sa, že ideologická metóda mediálnej manipulácie, ktorou je tzv. omissio – vynechanie nejakej informácie, funguje spoľahlivo ako švajčiarske hodinky.

Treba poznamenať, že ľudia čo na vlastnej koži zažili hrôzy vojny vymierajú a nepredstavujú z hľadiska mediálnej manipulácie významnú časť spoločnosti. Keďže je ich tak málo a ľudí, ktorým by mohli reprodukovať svoje zážitky z vojny, tiež nebude veľa, tak ich už nie je potrebné brať do úvahy pri ideologických mediálnych manipuláciách.

Z hľadiska globálneho riadenia je protikladné hlasovanie USA a Izraela veľmi zaujímavým faktom, ktorí slovenskí analytici a mediálni bojovníci proti nacizmu a fašizmu ideologicky ignorujú.

Paradoxne práve EÚ a európske štáty, okrem Ruska(!) sa zdržali a tým neodmietli oslavovanie zvráteností, ktoré boli sformulované v rezolúcií. Občania, dobre si zapamätajte deň 7. 11. 2019. EÚ a Európa (teda prekvapivo aj SR neodmietli oslavu nacizmu, neonacizmu, či iných praktík, ktoré prispievajú k podnecovaniu súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacej neznášanlivosti.

Znamená to, že tieto odporné zločiny sú už indiferentné? Alebo dokonca akceptovateľné? Ako tento postoj vysvetlí vláda SR a premiér Pellegrini? Prečo mlčí Čaputová, ktorá sa vyjadrovala k odpornej demolácii židovského cintorína? Kde sú Lajčák, Ševčovič, Kiska, Matovič, Truban, Nicholsonová, Blaha, Beblavý, Fico, Bihariová, ombudsmanka a iní demokrati slovenskej politickej scény, ktorí radi bojujú proti nacizmu, rasizmu a intolerancii?  Kde je tretí sektor, židovská obec (napr. Traubner, Rintel), Amnesty international, Ľudia proti rasizmu, sociológovia a politológovia, rôzne ľudskoprávne nadácie a organizácie? Všetci  svorne, doslova ako na povel, mlčia. Akoby sa nič nestalo.

V čom je teda pes zakopaný? Iba v tom, že jedným z prekladateľov bolo Rusko?  Alebo je problém ukrytý v systéme riadenia štátov vyspelého hospodárskeho sveta? Ako je možné dosiahnuť, že okrem Ruska, všetky európske štáty sa zdržia hlasovania, pričom Ukrajina je proti (isteže toto je téma na samostatný článok)? Stáva sa rasizmus a (neo)nacizmus opäť jedným z akceptovateľných systémov riadenia spoločnosti? A pritom všetci unisono bojujú proti rasizmu a neonacizmu, diskriminácii atď.  Prečo európske štáty už nechcú odsudzovať hrozné ideológie, ktoré boli príčinou strašného zla v Európe a vo svete? Slovenskí voliči skúste začať bolestivý proces logického a kritického myslenia, skôr ako pristúpite k volebnej urne 29. 2. 2020.

René Balák