Christianov otec prišiel do Rakúska počiatkom 50. rokov po maturite a vojenskej službe v Sýrii. Rýchlo sa naučil nemecky a vyštudoval medicínu a dostal miesto v nemocnici v Steiermarku. Počas dovolenky v Sýrii stretol napoly Sýrčanku a napoly Líbyjčanku a zamiloval sa. Keď ho navštívila v Rakúsku obaja moslimovia sa zosobášili a zostali v Rakúsku.

Christian sa im narodil ako tretie dieťa. S matkou hovoril po arabsky, s otcom nemecky. Rodičia boli sotva veriaci:

„Môj otec, chirurg, žil ako každý iný a ľudia ani nevedeli, že je moslim,“ vysvetľuje Christian. Matka sa obliekala západne, bola vždy moderne učesaná s tónovanými blond vlasmi. Doma sa málo hovorilo o islame.“

Rodina býva v dedine v Burgenlande, kde má malé gazdovstvo s ovcami, sliepkami a pestuje veľa zeleniny: „Mali sme aj slaninu a klobásky a otec pil aj pivo.“

Dlhý čas si chlapec myslí, že suseda, ktorú nazýva „babka“, – vdova, ktorej deti zomreli a ktorá s dojímavo stará o rodinu s piatimi deťmi – je jeho pravá babka. Christian veľmi ľúbi svoju „babku“, hlboko veriacu katolíčku. Jej kuchyňa bola plná kresťanských symbolov. „Ona vyžarovala pokoj a radosť. Tam bol môj druhý domov. Tam bol obraz Ježiša, o ktorom som mal dojem, že ku mne hovorí,“ spomína s potešením.

Susedka sa nikdy nepokúša deti obrátiť, ale svoju vieru žije celkom samozrejme. Keď sa babka modlí ruženec, sú deti celkom ticho a pozorujú ju. „Bolo to fascinujúce, hľadieť na ňu ako sa modlí. Vyžarovala toľko lásky,“ spomienka Christiana ešte dnes dojíma.

Keď deti išli na gymnázium, rodičia sa presťahovali do Steiermarku. Christianovi padne veľmi zaťažko rozlúčiť sa s babkou. A ešte k tomu priateľ – silne veriaci moslim – prehovorí otca, aby deti poslal na islamské náboženstvo, čo im príde ako záťaž a nezanechá v nich pozitívny dojem.  „Nemohol som uveriť, čo som tam počúval. Ale otázky sa kláť nesmeli!“ hovorí Christian.

Keď mal 15 rokov, zomrel otec na porážku. Veľký zásah do života matky a detí. Christian nechápe, ako môže Boh nechať zomrieť otca piatich detí. „Vyvinul som si vtedy skutočnú nenávisť voči Alahovi, ktorý sa mi aj tak nepáčil,“  ako rozpráva.

Matka si nevie rady a odcestuje s deťmi do Sýrie. Tam staršia veľmi zbožná matkina sestra vôbec nesúhlasí s odevom a štýlom života mladšej sestry. Smrť manžela je trestom Alaha, vyhlási zúfalej vdove a masívne na ňu tlačí, aby zmenila štýl života. Tak stojí v istý deň matka pred Christianom so závojom. Je šokovaný: „To bolo pravé vymytie mozgu,“ myslel si vtedy.

Ďalších 15 rokov zostáva zahalená aj v Rakúsku, kam sa vrátia na začiatku školského roka 1999. Vtedy bola – na rozdiel od dneška – jedinou ženou so závojom v obci. Vieme si predstaviť úžas obyvateľov obce nad premenou pani doktorovej. „Hanbil som sa,“ spomína syn. Matka teraz deťom neustále robí aj predpisy a výčitky, hovorí o zákazoch a už nie je veselou ženou z minulosti.

Roky plynú, Christian zmaturuje a absolvuje v r. 2002 vojenskú službu ako sanitár. Keď má voľno, cestuje k babke. Doma to nevie vydržať. V r. 2003 začína štúdium práva vo Viedni. Babka utrpí v 73. rokoch porážku a mladík znova obviňuje Alaha – ak vôbec existuje – ako spomína. „Táto úbohá žena, ktorá nikomu neurobila nič zlé, bola vždy taká vďačná – prečo musí také niečo utrpieť?“ myslí si zúfalý chlapec.

Dva roky žije babka ešte v domove seniorov na vozíčku, kým nezomrie na následky porážky v r. 2005. „To boli najhoršie roky môjho života. Každý víkend som ju chodil z Viedne navštíviť. Niekedy ma spoznala, inokedy bola mimo. Hovoriť už nemohla. Sotva som to dokázal znášať. Ale keby som ju nenavštívil, bola by moja bolesť ešte väčšia. Vyvinul som si naozaj znova nenávisť voči Alahovi – ktorý nám tak bez srdca, ako sa mu zapáči, pošle nešťastie a tresty.“

Domov cestuje Christian čo najmenej, aby sa vyhol otázkam matky: „Teraz je ramadán, postíš sa, hm?“ a aby unikol jej náboženským zákazom a výčitkám. „Žil som bez viery. Nedržal som sa nijakých predpisov. Po večierkoch som sa niekedy zobudil v cudzej vani a nevedel som, ako som tam došiel.“

Potom sa angažuje medzi študentami. Rok je predsedom študentského zväzu za celé Rakúsko, v r. 2008 ukončí štúdium a po roku praxe na súde pracuje v advokátskej kancelárii do r. 2012.

Keď v r. 2011 vypukne vojna v Sýrii, je prísna teta práve na návšteve v Rakúsku a bez rizika už nemôže naspäť. Keď jej skončí vízum, synovec s ňou cestuje do Traiskirchenu, aby pre ňu požiadal o azyl. „Čo som tam videl, nikdy nezabudnem: Masy ľudí! A nikto, kto hovorí ich  jazykom! Toľkí utečenci, ktorí nevedia, komu položiť mnohé otázky.“ Rýchlo si všimnú mladíka, ktorý hovorí arabsky. Obklopia ho a naliehajú na neho. „Tu som si pomyslel – tí sú naozaj úbohí, potrebujú pomoc.“ Keď ponúkne služby organizácii v Grazi ako právny poradca pre utečencov – prijmú ho s otvoreným náručím.

Teraz znova žije u matky, ale nálada je kvôli tete zlá. Stále znova sú hádky súrodencov s tetou, ktorá kritizuje západný štýl života mládeže. Christian je rád, že celý deň pracuje a po práci sa môže stretnúť s priateľmi.

Istého dňa musí prevziať za kolegyňu utečencov z Iránu. Perzsky nevie, tak príde tlmočník. Ide o konverziu iránskeho utečenca na kresťanstvo. „Dovtedy som nevedel, že moslimovia u nás sa obracajú na kresťanstvo,“ opisuje svoje prekvapenie. Tlmočník H. na Christiana urobí veľký dojem. „Ten žiaril, pôsobil taký šťastný, vyžaroval vnútornú spokojnosť, pokoj a radosť. Bol som síce so svojím životom spokojný, ale šťastný som vlastne nebol,“ uvažoval. Keď sa ho tlmočník opýta, či bude mať neskôr čas na kávu, Christian okamžite súhlasí.

Je z toho dlhé posedenie pri káve:

„Asi 4,5 hodín sme sedeli a H. mi rozprával o svojom živote, ako sa z moslima stal v Iráne kresťan. Veľa záujmu o vieru nemal, zúčastňoval sa na protestoch proti režimu.

Raz v noci mal sen: Objavila sa mu svetelná postava a dala mu knihu so slovami: ´Zober, syn môj, a čítaj, čo som pre teba urobil.´ A na knihe bol kríž! H. videl, že postava mala rany na rukách a na nohách. Bez predbežných znalostí zrazu s istotou vie, že Ježiš existuje a že on sám mu dal Bibliu. Ježiš mu ešte povedal: ´Dám ti znamenie. Ak ho jedného dňa znova uvidíš, bude tvoja viera vo mňa dokonalá. Neskôr to pochopíš.´ V ukázanom symbolickom obraze spoznal mladý muž aj pantera.“

„Aj jeho sestra mala v tú noc ten istý sen, dostáva však iný symbol. Aké potvrdenie pravosti posolstva!“

Obaja sa potom tajne vzdelávajú v kresťanskej viere a stanú sa kresťanmi. Potom musí H. z Iránu ujsť. Len rýchlo preč, jedno kam. Prevádzač ho nakoniec dopraví do rakúskeho Grazu. H. sa hneď prihlási na polícii a požiada o azyl. Zatiaľ čo čaká na istom úrade, zbadá zrazu nad dverami symbol s panterom, ktorý mu Ježiš ukázal vo sne. Čo je to? Pýta sa. „Štýrsky erb,“ dostáva odpoveď! A H. pochopí: Ježiš ho sem zaviedol, tu môže žiť svoju vieru a potom sa rozplače.

Tento životný príbeh Christiana úplne rozruší. Môže to byť pravda? Bola to náhoda, že spoznal tlmočníka H.? V ďalších dňoch ho to neopúšťa. Spomienky na babku, na to, čo hovorievala, obrázky Ježiša a Márie sa mu zjavujú pred očami. S matkou či tetou o tom hovoriť nemôže. Tak začne hľadať na internete – zadá pojmy islam a kresťanstvo. Narazí na diskusie moslimov a kresťanov a zistí, že kresťania pôsobia presvedčivejšie, majú vždy lepšie argumenty. Tak sa rozhodne prečítať si Bibliu aj Korán a porovnávať. Keď prvý raz otvorí Bibliu, číta: „Ja som cesta, pravda a život, nikto nepríde k Otcovi iba ak skrze mňa.“ Pôsobivé!

V ďalších dvoch rokoch veľa číta a rešeršuje. To ho zmení: Má stále viac radosti zo života, pretože Boh je úplne iný ako Alah: „Boh nás vedie, je stále pri nás. Smrť aj najmilších patrí k tomu. Neskôr budeme poznať dôvod všetkého. Potom uvidíme, že Boh je skrz naskrz dobrý.“ Jeho chápanie kresťanstva rastie. Čo má teraz robiť? Ešte sa Christian neodvažuje stáť pri svojich poznatkoch.

Príbuzná babky, Marianne, s ktorou sa stále stretáva, sa stáva jeho jedinou dôverníčkou, s ktorou môže hovoriť o všetkom. Počiatkom r. 2014 ho pozve na púť v apríli do Medžugoria. Okamžite súhlasí. Doma vyhlási, že ide na dovolenku do Chorvátska. Keď sa po dlhej ceste objaví kostol v Medžugorí, spomenie si na obrázky u babky, ktorá tam viackrát cestovala. Cíti okamžite hlboké spojenie. V nasledujúcich dňoch sa zúčastňuje na všetkom: putovaní na Krížovú horu, na ruženci, na poklone. Ide aj na svätú omšu a nechá si od Marianny všetko presne vysvetliť: „Bolo to ako intenzívny kurz katolíckej viery.“ Cíti hlboký pokoj. Iba na spoveď a na prijímanie ísť nemôže. Veď nie je katolík.

Stále viac si uvedomuje: Boh kresťanov je milujúci Boh, ktorý má pre každého nádherný plán. A tak sa Christian jednoducho začne s ním rozprávať. Keď potom kňaz – ktorý má na krku krížik darovaný pátrom Piom – Marianne a Christiana požehná, nevie síce, čo sa s ním deje, ale automaticky padá na kolená a cíti po celom tele celé minúty mrazenie – akoby ho zachvátila zosobnená láska a ochrana.

Naspäť doma objíme matku, ktorej už v telefóne priznal pravý dôvod svojej cesty a rozpráva bez zábran – teta už dávno odcestovala – o svojich rešeršiach, poznatkoch a skúsenostiach.
V máji dostáva miesto asistenta na univerzite, ale až od júla. Tak sa rozhodne znova ísť do Medžugoria na tri týždne: „Bol to najkrajší čas môjho života, ako nebo na zemi. Modlil som sa tam bez prestávky. Hoci boli majstrovstvá sveta vo futbale a ja by som bol normálne nadšený, nič z toho som nevidel. Aký pokoj! Nijaký hnev, nijaké spory, nijaké problémy. Bol som celkom slobodný a šťastný. Najradšej by som tam bol zostal navždy.“ Túto radosť vyžaruje ešte aj dnes: „Cítim, že Katolícka cirkev je môj domov.“

Niet divu, že jeho matka pociťuje jeho stav viac ako s úžasom. Keďže však syn pôsobí tak šťastne a rozpráva o svojej radosti z novej viery, stáva sa pri počúvaní stále zamyslenejšou. Čo sa stalo? Aj súrodenci to chcú vedieť celkom presne: „Stal si sa kresťanom?“ On odpovedá „áno“, pretože v srdci je už presvedčený kresťan, hoci páter, s ktorým sa skontaktoval, aby ho pokrstil – mu vysvetlil, že tento krok potrebuje prípravu a katechézu.

Vyhodí ho teraz jeho rodina? Ani z toho by si nič nerobil. No súrodenci ani matka na to nepomýšľajú. „Dával som matke niečo na zamyslenie, každý deň troška.“ Jedného dňa mu vyhlásila: „Keďže si taký nadšený Svätým písmom, zožeň mi jedno v arabčine.“ A to okamžite urobí. Prečítala štyri evanjeliá – čo jej syn odporúčal ako prvé – za štyri dni.  Čoskoro sa zmení aj matka: jej bývalá radosť je znova viditeľná. A čoskoro ide nakupovať – bez šatky! „Nezabudla si niečo?“, pýta sa syn užasnuto. „Nie, šatku už nechcem,“ znie jej radostná odpoveď.

Stále častejšie kladie otázky o kresťanskej viere. Matka cíti, že zo Svätého písma vychádza toľko lásky a pokoja. Teraz chápe mnohé oveľa lepšie, cíti sa prijatá a raz so slzami v očiach povie:  „Ak je toto všetko pravda, tak ma 61 rokov klamali!“ Christian je prešťastný, že Ježiš jeho matku – ako sa modlil – priviedol k pravde ani nie za dva mesiace. „Bolo pre mňa také dôležité, aby moja matka mala takúto slobodu a už nemusela žiť v tých reťaziach.“ Vidím na ňom, ako sa z toho nekonečne teší: „Bolo to takééé pekné,“ smeje sa Christian.

V septembri 2014 vyjadrí matka želanie cestovať do Medžugoria. Aj najstarší brat ide s nimi. Tri nádherné dni pre matku a brata. V kostole stojí socha Lurdskej Panny Márie. Christian si pred ňu kľakne a ďakuje z celého srdca. Po niekoľkých minútach sa obráti k matke. Ona hľadí so slzami v očiach na sochu a pôsobí úplne otrasene. Bratia matku vyvedú von. Čo sa deje, pýtajú sa jej.

A matka na to: „Ona sa na mňa usmiala“! „Socha?“, pýta sa Christian neveriacky. „To nie je socha,“ vyhlasuje matka s veľkou samozrejmosťou. „Ona sa na mňa usmiala s takým láskavým pohľadom, že som v srdci pocítila nekonečne veľa lásky. Akoby mi ten pohľad hovoril: ,Ďakujem, že si prišla’. Ona na mňa čakala!“  Celú hodinu cíti matka mrazenie po celom tele, akoby ju niekto objímal. Je jednoducho šťastná. A Christian hovorí: „Matka tie tri dni tam – s úsmevom na tvári – preplakala! Celá bytosť mojej matky, jej tvár, sa v tých dňoch totálne zmenila. A aj môjho brata.“

Ďalším príbehom by bolo rozprávanie, ako sa matka potom v Rakúsku nádherným zázračným  spôsobom zbavila zdravotných problémov.

Farár je šťastný, keď sa dozvie, že matka a syn sa chcú dať pokrstiť. Navštevujú katechézu. Na Turíce 2015 ich oboch vo Fürstenfelde pokrstili, prijali prvé sväté prijímanie a birmovku – obaja v jeden deň. Nádherná slávnosť pre celú farnosť. Kostol bol natrieskaný. „Aj súrodenci – až na jedného, ktorý ešte potrebuje čas, boli neskôr pokrstení.“

Do rodiny sa vráti radosť a pokoj. Matka sa cíti oslobodená a s vďakou a bez problémov oznámi rodine v Sýrii svoje obrátenie!

Christian hľadá prácu v kresťanskej oblasti. Skrze irackú rodinu, ktorá sa chce obrátiť, sa dostáva do kontaktu s Hermannom Klettlerom (dnes biskupom v Innsbrucku) – vtedy farárom, ktorý pripravoval moslimských konvertitov na krst. Keď sa dozvie o Christianových znalostiach arabčiny, opýta sa ho, či by mu nechcel pomáhať. Áno, to rád urobím, znie odpoveď, veď to som si práve želal. Čoskoro mu táto práca zaberie veľa času, lebo musí aj vyučovať katechumenov.

Keďže sa chce sústrediť na túto prácu, dá na univerzite výpoveď a stáva sa už len katechétom pre moslimov. Urobí si teologický diaľkový kurz a radí biskupom v právnych otázkach. Na tomto mieste ho chce Boh mať, v tom si je istý.

Spoznal najrôznejších ľudí z arabskej oblasti najmä zo Sýrie a Iraku – ako katechumenov – väčšinou celé rodiny. „Pre mňa je to veľké obohatenie spoznávať ľudí, ktorí túžia po krste, počúvať ich príbehy. Niektorí mali už doma kresťanských priateľov. Chceli konvertovať, ale bolo to príliš nebezpečné. Niektorí objavili kresťanstvo až v Rakúsku cez stretnutia. Hovoria: „Ľudia sú k nám takí dobrí, pomáhajú nám, hoci nám hovorili, že kresťania sú zlí a že nás nenávidia!“

Rodiny, ktoré chcú byť prijaté do Cirkvi, chodia pravidelne do kostola, ako hovorí Christian, pretože pochopili, že katolícka viera a kostol patria nerozlučne spolu. „Oni sú často dobrým príkladom vo farnostiach, chceli by sa integrovať, pomáhajú na fare …“

Medžugorie, pravdepodobne najväčšia spovednica sveta, zostala pre Christiana čerpacou stanicou – nie pre zjavenia – ale ako miesto modlitby: „Pretože tam možno veľa duchovne načerpať.“ Tam to pocítil už prvý raz: Ježiš, jeho posolstvo – to je pravda! Tam chodil do školy viery. Do školy, do ktorej bol nevedomky uvedený už ako dieťa skrze babku – skrze jej modlitbu, jej obrázky Ježiša, Božej Matky, jej ruženec a skrze mnoho iného. To je mu dnes jasné.

Či to nie je upokojujúce pre všetkých rodičov a starých rodičov, ktorí si možno myslia, že ich deti, vnuci si nezobrali nič z ich viery, z toho všetkého, čo im dosvedčovali životom? „Všetko potrebuje svoj čas,“ zdôrazňuje Christian.

ZG