Väčšina cicavcov sa spolieha na účinky zvýšeného oxidu. U ľudí vedie zvýšenie obiehajúceho oxidu uhličitého, monitorované prostredníctvom zmyslových orgánov v krčných tepnách, k dýchavičnosti, nutkaní po vzduchu a panike. Človek nakoniec omdlie.

Ale morské cicavce, ktoré trávia väčšinu svojho života ponorené, si nemôžu dovoliť, aby hladina kyslíka klesla natoľko, že stratia vedomie, hovorí ekológ Chris McKnight z Univerzity Svätého Andreja v Škótsku.

McKnight a kolegovia zhromaždili šesť mladých tuleňov sivých z neďalekej voľne žijúcej populácie. Zvieratá jedno po druhom plávali v bazéne a prešli 60 metrov tam a späť medzi podvodnou kŕmnou stanicou a dýchacou komorou s kontrolovanými koncentráciami plynov. Boli použité štyri kombinácie plynov. Jedna napodobňujúca okolitý vzduch (okrem iných štandardných plynov 21 percent kyslíka a 0,04 percenta oxidu uhličitého), jedna s koncentráciou kyslíka približne dvojnásobnou v porovnaní s okolitým vzduchom, jedna s koncentráciou kyslíka približne polovičnou ako v okolitom vzduchu a zmes so štandardným množstvom kyslíka, ale koncentráciou oxidu uhličitého 200-krát vyššou ako v okolitom vzduchu. Vedci zaznamenali 510 individuálnych ponorov naprieč všetkými zvieratami.

Tulene strávili pod vodou v priemere asi štyri minúty po vdýchnutí okolitého vzduchu. Čím viac kyslíka bolo k dispozícii, tým dlhšie zostali zvieratá pod vodou pri každom ponore a naopak. Zvýšenie oxidu uhličitého však nemalo žiadny vplyv na čas ponoru v porovnaní s okolitým vzduchom.

Keďže tulene robili vlastné rozhodnutia, pravdepodobne si uvedomovali hladinu kyslíka v krvi a podľa toho menili svoj čas pod vodou, hovorí McKnight. Tulene sa pravdepodobne vyvinuli tak, aby mali otupenú reakciu na oxid uhličitý, pretože sa v ich telách hromadí počas následných ponorov. McKnight má podozrenie, že rovnaký systém, ktorý sleduje oxid uhličitý u ľudí a iných cicavcov umožňuje šedým tuleňom zistiť hladinu kyslíka. Rozdiel môže spočívať v tom, ako ich mozog spracováva informácie o obsahu krvi.