S Pekárom sa nerozpadol len príbeh „transparentnej kampane“ PS

– PS dnes nepadá len na jednom sponzorovi. Padá aj na príbehu, že jeho financovanie bolo vzorom politickej čistoty.

– Pečiatka „transparentná kampaň“ udelená PS sa láme na hodnotení preverovania veľkých darcov a veriteľov. A zle spätne vyznievajú aj ďalšie hodnotenia.

– Ak sa rozsype metodika, nepadá len hodnotenie PS. Padá aj autorita toho, kto tieto pečiatky rozdával.

Nerozpadá sa len Pekár, ale aj pečiatka, z ktorej PS ťažilo

Kauza Martina Pekára je pre Progresívne Slovensko problémom nielen preto, že ide o vplyvného člena a veľkého veriteľa. Horšie je, že rozbíja príbeh, na ktorom PS roky stavalo svoju morálnu prevahu. Príbeh o čistejšom a dôveryhodnejšom financovaní než u konkurencie.

Tento obraz nevznikol sám od seba. Pomáhala ho budovať aj Transparency International Slovensko (TIS), ktorá v roku 2023 označila PS za lídra transparentnosti kampaní. Dnes však samotné PS priznáva, že pri Pekárových peniazoch nevedelo hodnoverne vysvetliť ich pôvod. Reč je o stovkách  tisíc eur.

Kauza neborí len mýtus o čistote financovania PS. Rúca aj význam pečiatky „transparentná kampaň“.

Nejde teda len o to, že PS malo problémového veriteľa. Ide aj o to, čo mala verejnosť rozumieť pod slovami „transparentná kampaň“. Známka TIS sa vo verejnom priestore zmenila na takmer certifikát politickej čistoty. Preto je dnešný pád oveľa väčší.

Kľúčový problém nie je len výsledok, ale aj cesta k nemu

Transparency si v metodike pre parlamentné voľby 2023 nastavila blok „Financovanie kampane“ s váhou 30 percent. V ňom mala aj položku B3: „Preverovanie pozadia veľkých darcov/veriteľov“. Jej popis znel, že strana si preveruje väčších darcov alebo veriteľov a je ochotná na požiadanie poskytnúť detaily o príklade takéhoto preverovania.

Práve pri tejto položke vzniká najväčší otáznik nad dôveryhodnosťou celého merania. Ako mohlo PS pri tomto indikátore dostať kladné hodnotenie a na akom dôkaznom základe stálo? Z metodiky totiž nevidno, či stačilo tvrdenie samotnej strany, či TIS žiadala konkrétny príklad preverenia, či ho dostala, či ho nejako overovala a či rovnaký meter uplatňovala porovnateľne pri všetkých stranách. Inými slovami, z metodiky nie je jasné, akou cestou sa mimovládka dopracovala od získanej informácie ku konečnému verdiktu.

Toto nie je detail, nad ktorým sa dá mávnuť rukou. Ak pri tak citlivej položke nie je viditeľná dôkazná cesta od informácie ku známke, verejnosť nevie posúdiť, či ide o pevné zistenie, alebo len o hodnotenie postavené na dobrej viere v posudzovaný politický subjekt. Veď ktorá strana by na otázku, či si preveruje veľkých darcov a veriteľov, odpovedala, že nie? A práve preto dnes ešte viac púta pozornosť, ako rozdielne TIS tento ukazovateľ rozdelilo medzi jednotlivé subjekty.

Pri PS opakovane „áno“, pri iných „nie“

Práve porovnanie s inými stranami robí problém metodiky ešte viditeľnejším. TIS vedela pri hodnotení preverovania veľkých darcov a veriteľov používať viacero verdiktov: „áno“, „nie“, „čiastočne“ aj „nezistené/netýka sa“. Vedela teda vyjadriť aj neistotu. O to viac dnes bije do očí, že pri PS pri tomto citlivom indikátore opakovane dala „áno“, hoci práve pri veľkom veriteľovi sa ukazuje zásadná trhlina v tom, čo malo byť podľa metodiky predmetom preverovania. A tým sa otázka neposúva len k PS, ale aj k samotnej dôveryhodnosti hodnotenia TIS.

A ako TIS hodnotila ostatné politické subjekty? Všetky subjekty dnešnej vládnej koalície dostali pri tomto ukazovateli v oboch hodnoteniach „nie“. Rovnako tvrdo dopadla aj väčšina strán z národno-konzervatívnej časti spektra. Naopak, opakované „áno“ dostali PS a ďalšie subjekty z proeurópskeho a liberálno-centristického okruhu, teda z tábora, ktorý mal ambíciu po voľbách skladať mocenskú alternatívu k dnešnej koalícii.

To samo osebe ešte nemusí byť dôkaz vedomého straníctva. Je to však dôkaz, že TIS svojím hodnotením nerozdávalo len technické známky. Rozdeľovalo aj reputačné body v citlivej téme dôveryhodnosti financovania. A tie politicky pomáhali jednému táboru a zaťažovali druhý.

TIS nie je finančná polícia. Lenže sama si preverovanie veľkých darcov a veriteľov zaradila medzi hodnotiace ukazovatele. Ak pri jednom subjekte vedela povedať „nie“, pri inom „čiastočne“ alebo „nezistené/netýka sa“ a pri PS opakovane „áno“, musí vedieť ukázať, z čoho vychádzala a čo tieto známky presne znamenali. Z metodiky to nevidno. Ak nie je jasná ani cesta k verdiktu, ani význam samotného verdiktu, slabne dôveryhodnosť celého merania.

Zo skóre zverejňovania sa stal politický certifikát čistoty

Keď Transparency označila PS za lídra transparentnosti kampane, v praxi tým nevznikla len poznámka do tabuľky. Vznikla reputačná pečiatka a obraz strany, ktorá sa môže stavať do pózy morálne čistejšieho hráča než konkurencia.

A nešlo o jednorazový efekt posledných volieb. Už pri kampani 2020 patrilo PS/Spolu podľa Transparency medzi lídrov transparentnosti. Obraz čistejšieho financovania sa okolo tohto politického okruhu nebudoval pár mesiacov, ale celé roky. Dnešný problém s Pekárom preto nerozbíja jednu aktuálnu známku. Rozbíja dlhšie pestovaný reputačný príbeh, že práve pri PS sú veľké peniaze pod lepšou kontrolou než inde.

O to závažnejšie to pôsobí aj preto, že Pekár nie je človek, ktorý sa v okolí PS objavil pred ostatnými voľbami. Už pred voľbami 2020 kandidoval na kandidátke PS/Spolu a tento projekt aj finančne podporoval.

Ani samotná TIS nepracovala s touto témou ako s účtovníckym detailom. Spájala transparentnosť financovania s dôverou voličov a upozorňovala, že podľa prieskumu IPSOS by bol netransparentný alebo nehodnoverný spôsob financovania vážnou prekážkou pri voľbe strany pre významnú časť respondentov. Teda išlo presne o to, čo dnes padá: o reputáciu a dôveryhodnosť.

Práve preto je dnešný problém vážny pre PS, ale ešte vážnejší pre TIS. Ak sa ukazuje, že veľké peniaze s nehodnoverne vysvetleným pôvodom mohli prejsť cez kampaň strany, ktorá pri indikátore preverovania veľkých darcov a veriteľov dostala „áno“, potom sa nerozpadá len imidž PS. Nejde o jednu pokazenú známku. Ide o rozpad dlhšie pestovanej legendy, že pri PS sú peniaze pod lepšou kontrolou než inde. A rozpadá sa aj dôveryhodnosť samotného arbitra transparentnosti.

Nezlyhala len strana. Zlyhal aj význam známky

Je zrejmé, že celkové hodnotenie TIS vytváralo vo verejnom priestore väčší dojem istoty, než aký ich metodika vedela uniesť.

Práve preto sa dnes verejnosť nemá dôvod pýtať len na Pekára. Má dôvod pýtať sa aj na samotnú „transparentnú kampaň“. Na základe čoho presne pri položke preverovania veľkých darcov a veriteľov udeľovala svoje „áno“. Čo toto „áno“ znamenalo v praxi. A či malo naozaj takú výpovednú hodnotu, akú mu verejný priestor pripísal.

Ak totiž zlyhá takto citlivý indikátor práve pri strane, ktorú TIS dlhodobo vyzdvihovalo ako vzor transparentnej kampane, nepadá len jedna známka. Padá dôvera v to, že takéto známkovanie vôbec vedelo stáť nad politikou a nie v nej.

Slovensko nepotrebuje pred voľbami arbitrov, ktorí rozdávajú politicky výbušné známky bez toho, aby vedeli presvedčivo ukázať, z čoho presne vychádzali.