Roman Michelko: Komunálne voľby 2014 alebo debakel straníckej pravice

Bratislava 17. novembra 2014 (HSP/Foto:TASR)

Základným posolstvom súčasných komunálnych volieb je, že pravicové straníctvo utrpelo debakel. Je to jasné posolstvo pre stranícke sekretariáty pravicových trpaslíkov, že časy sa menia.  Za tých takmer dvadsaťpäť rokov bezostyšného drancovania veľkých miest si zvykli na bohorovnosť. Kým v starom Ríme dokázal cisár aj z koňa urobiť senátora, tak donedávna platilo, že  v Bratislave si za poslanca či primátora modrí mohli presadiť aj vrece zemiakov, ak malo tú správnu stranícku podporu. To už dnes neplatí. Ukázalo sa, že stratégia pravice vytvárať široké pravicové bloky, len aby „zastavili Smer“, ak zároveň neponúknu dôveryhodnú a kompetentnú osobu, už neúčinkuje. Ak teda komunálky mali byť referendom o Smere, tak pre pravicu dopadli veľmi zle. Ale poďme ku konkrétnym výsledkom.

Politika vie byť veľmi nespravodlivá. Milan Ftáčnik urobil pre sanáciu Bratislavy po dvadsaťročnom bašovaní pravice obrovskú prácu. Mesto stabilizoval a svojmu nástupcovi ho odovzdáva v podstatne lepšej kondícii. Len mierne potešiteľná je skutočnosť, že ho odovzdáva osobe, ktorá je menším zlom. Ak už Bratislavčania volili, ako volili, je lepšie, že post primátora získal síce Ftáčnikov tvrdý kritik, ale predsa len človek, ktorý sa v komunálnej problematike orientuje.  Nakoniec, bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa Nesrovnal vyrovná s problémami, ktoré mu  za vyše  dvadsať rokov pripravili jeho pravicoví súkmeňovci. Čoho som sa skutočne obával, bolo, že nekritická bratislavská masa zvolí za primátora Kňažka. Som rád, že väčšina voličov si nakoniec uvedomila, že poslať do extrémne náročnej funkcie takmer sedemdesiatnika, ktorý nemá žiadnu skúsenosť s vedením samosprávy a ktorý dokáže zaujať akurát tak svojou aroganciou, je viac než nebezpečné. Nakoniec, jeho predstava, že gro svojej funkcie strávi na golfe či tenise, a vedenie mesta bude len taká „bokovka navrch“, by sa mu možno prepiekla pri funkcii prezidenta, ale ako primátor by iste narazil. Hádam si z toho zobral ponaučenie a po dvoch prefackaniach za polrok (prezidentské a primátorské voľby) si už dá, podobne ako iné politické fosílie, (Čarnogurský či Hrušovský) s volenými funkciami pokoj.

V súvislosti s Nesrovnalom a Sieťou si však neodpustím jedno – možno trocha škodoradostné konštatovanie. Ak po niečom Procházka skutočne extrémne túžil, tak to bol skalp primátora v hlavnom meste. Ako vieme, Nesrovnal bol jeho prvou voľbou, dokonca kvôli ponuke, že ho na primátora Sieť podporí, vystúpil zo svojej rodnej SDKÚ. Ak by vtedy Procházka plano nešpekuloval, ale podporil by Nesrovnala, dnes by sa naparoval ako moriak a samozrejme víťazstvo v Bratislave by si prisvojil. Takže nakoniec to asi dopadlo tak, ako malo.

O tom, že SDKÚ je v absolútnej agónii, svedčí aj debakel asi najznámejšej komunálnej tváre tejto strany Tatiany Rosovej v Starom Meste. Pohorieť v epicentre epicentra svojej bašty, to je priam výkon, navyše, ak nemala ani nijaké veľké kauzy. Ak sme pri Starom Meste, tak Števčíkova výhra nad  Lipšicovým koňom Grendelom o dvadsaťpäť hlasov musela veľmi bolieť. Podobe poriadne po čumáku  (Sulíkov obľúbený výraz) dostal aj Richard Sulík. Jeho bývalí súkmeňovci Greksa či Augustinič (-ová) sa síce do zastupiteľstva dostali, ale už ako nezávislí. Čo ešte prekvapilo je, že prepadla súčasná viceprimátorka Petra Džerengová – Nagyová.

Poďme však aj k ostatnému Slovensku. Besné mobilizovanie proti Smeru v podstate nikde  neuspelo. Aj  v Prešove  zvíťazila kandidátka širokej pravicovej koalície Turčanová ani nie tak kvôli straníckej podpore, ako vďaka arogancii primátora Hagyariho, ktorý  je mimochodom všetko iné len nie ľavičiar. Kto má trochu pamäť vie, že je to expredseda extrémne pravicovej Strany konzervatívnych demokratov –  jeden čas to bola nástupnícka strana po Miklošovej Demokratickej strane.

Čo treba obzvlášť oceniť, je triumf Richarda Rašiho. Takmer  päťdesiatpäť percent hlasov v čase extrémne vybičovanej protismeráckej hystérie, či teatrálnom sa zbavovaní kandidatúry (Bašistová – Sieť) v priamom  televíznom prenose pre iného pravicového kandidáta  (Bauera), len aby zachránili Košice pre pravicu, je výkon, ktorý si zaslúži obdiv. Zároveň je to podnet na zamyslenia sa pre jeho protivníkov.  Zjavne ignorovali osobnostný rozmer voľby. Ich stratégia vychádzala len z  mechanického prekreslenia volebných výsledkov, ktoré získal Trebuľa a Bauer v regionálnych voľbách v košických obvodoch. Ak nepochopia, že ich voliči do istej miery vyspeli a stranícka príslušnosť je len jedno, ale nie jediné kritérium pri rozhodovaní sa, nemajú veľa šancí na úspech.

Prekvapil aj debakel KDH v jeho bašte Trnave, kde ich straníckeho kandidáta Žitňanského doslova deklasoval nonkomforný hipster  Bročka. Dvonč v Nitre potvrdil očakávaný výsledok, rovnako ako Choma v Žiline. Tam zaujalo, že totálne prepadol podpredseda KDH Belinský, možno okrem iného aj preto, že sa k rodnej strane v kampani nijako zvlášť nehlásil. Každopádne, svoju kandidatúru si mal rozmyslieť, takýto debakel mu, ako straníckej špičke, pri presadzovaní sa v strane rozhodne nepomôže.

Komunálne voľby potvrdili tri trendy. Ľudia sú znechutení straníckou politikou, a preto v nebývalej miere bodovali nezávislí, Smer potvrdil svoju dominanciu medzi politickými stranami a odpisovať ho je veľmi predčasné a nakoniec, rozdrobená a slabá pravica len ďalej a míľovými krokmi pokračuje vo svojom úpadku.

Roman Michelko, politológ