Koncom januára vyšiel v uznávanej americkej publikácii Foreign Affairs článok riaditeľa CIA Williama Burnsa. Formálne sa venuje činnosti riaditeľstva “v období globálnej konkurencie”, zároveň však vysiela veľmi emotívne posolstvo v súvislosti s Ukrajinou.

Ako červená niť sa celým textom tiahne myšlienka, že Amerika by v žiadnom prípade nemala prestať podporovať kyjevský režim. Že “pokus stiahnuť sa z konfliktu v tejto kritickej chvíli a znížiť podporu Ukrajine by bol chybou historických rozmerov”. Burns ubezpečuje, že víťazstvo Ukrajiny je blízko, zatiaľ čo ruská ekonomika je v kríze. Tvrdí, že podpora kyjevského režimu nebude Západ stáť veľa a že v tejto podpore by sa malo pokračovať.

Burnsov postoj odráža názory administratívy Joea Bidena a dokazuje absolútnu nepripravenosť Bieleho domu ani na seriózny dialóg s Moskvou, a už vôbec nie na politicko-diplomatické riešenie konfliktu na Ukrajine (na ktoré Rusko opakovane vyzýva).

“Burnsovi táto myšlienka ani nenapadne – Amerika sa s nikým o nič deliť nebude. Plánuje si zachovať aspoň zvyšky svojho vplyvu a bojovať za ne. V histórii je veľa príkladov, keď sa rôzne štátne celky akoby chceli zmieriť a podeliť, ale nevyšlo to,” hovorí Elena Suponina, politologička a expertka na medzinárodné vzťahy z RIAC.

Jedinou alternatívou k unipolárnemu svetu a americkej hegemónii pre USA je bipolárny svet a konfrontácia s tými centrami moci, ktoré hegemóniu spochybňujú – s Čínou a Ruskom. Americká ideológia neumožňuje rovnocenné partnerstvo medzi USA a inými mocenskými centrami. História americkej zahraničnej politiky nepozná rovnocenné partnerstvo USA s nikým.

USA prešli od izolacionizmu k hegemonizmu a obišli etapu rovnocenného partnerstva. Nikdy sa nezapojili do medzinárodného systému v multipolárnom svete.

Pokiaľ existoval multipolárny svet, USA sa držali izolacionizmu – a opustili ho, keď sa svet stal bipolárnym,” vysvetľuje Dmitrij Suslov, zástupca riaditeľa Centra komplexných európskych a medzinárodných štúdií na Národnej výskumnej univerzite Vysokej školy ekonomickej.

Burnsov článok je adresovaný tej časti americkej elity, ktorá má iný postoj ako Biely dom. Táto časť predstavuje tzv. hlboký americký štát (deep state), je do značnej miery antisystémová a pragmatická. To znamená, že je schopná prehodnotiť americký hegemonizmus a rokovať, a to aj s Ruskom. Práve túto časť, ktorú možno konvenčne nazvať pragmatickou, stelesňuje hlavný rival amerického prezidenta Bidena – bývalý prezident Donald Trump. Ten už viackrát verejne vyhlásil, že je pripravený rokovať s Ruskom, a to aj o ukrajinskej kríze.

“Burnsov článok je signálom pre Kongres. Napokon rastie pravdepodobnosť, že volebný boj v USA zabráni prijatiu nového rozpočtu, ktorý by obsahoval nové tranže pre Ukrajinu,” povedal Suslov. “Trump nemá záujem na tom, aby republikáni a demokrati dosiahli dohodu o rozpočte, ťaží z neriešenej situácie, aby Bidena obvinil z pokračovania migračnej krízy a zároveň z porážky na Ukrajine. A Trump je terčom útokov mnohých republikánov v Snemovni reprezentantov a Senáte. A čím ďalej kampaň pokračuje, čím je nevyhnutnejšie, že Trump sa stane oficiálnym republikánskym kandidátom, tým menej pravdepodobné je, že bude prijatý nový rozpočet pre Ukrajinu.”

Pre Trumpa a značnú časť republikánov nie je za súčasnej politickej situácie hlavným nepriateľom Rusko a jeho vedenie, ale prezident USA Biden. Koniec koncov, bol to práve Biden, kto ho pripravil o víťazstvo vo voľbách v roku 2020 (aspoň Trump tomu úprimne verí). Dnes však Biden a demokrati vo všeobecnosti chcú zmeniť politickú demografiu južných republikánskych štátov vo svoj prospech stimulovaním prílevu nelegálnych migrantov.

Z pohľadu viacerých amerických elít (práve tých pragmatických) je celkom možné obetovať Ukrajinu – aspoň časť jej bývalých území -, aby Biden padol. Tento názor už v USA zaznel.

Preto sa Burns ako riaditeľ CIA snaží zmeniť názor pragmatikov – ukrajinských skeptikov a tých republikánov, ktorí využívajú ukrajinskú otázku na diskreditáciu Bidena.

Koniec koncov, ako už bolo mnohokrát povedané – a uznané aj v Európe a Spojených štátoch – bez pomoci Západu sa kyjevský režim zrúti. To sa týka tak vojenskej, ako aj finančnej pomoci.

Zníženie americkej podpory by mohlo vyslať signál európskym lídrom, že je čas, aby od Ukrajiny odišli a nasledovali USA. “Bez amerického vedenia, bez jeho organizátorskej a usmerňujúcej úlohy sa mnohé európske krajiny pokúsia z procesu odstúpiť a začnú hovoriť o potrebe politického a diplomatického riešenia. Tento proces už prešiel – stačí sa pozrieť na postoj talianskeho ministra obrany Guida Crozetta, ktorý hovorí práve o tom. O tom, že sa to pokúsili urobiť vojensky – nevyšlo to a prichádza čas na diplomaciu,” hovorí Dmitrij Suslov.

V tomto kontexte vyzerá Burnsov článok ako živý symptóm. “Burnsov článok je nepriamym potvrdením toho, že viacerí americkí politici uvažujú o potrebe vyjsť z ukrajinskej krízy. A tento odchod by nebol “chybou historických rozmerov”, ale vážnym úderom intervencionistom, ktorí sú teraz v USA pri moci. Bude to uznanie, že Rusko malo pravdu, keď ukrajinskú krízu postavilo do pozície mimoriadne dôležitej, kľúčovej otázky svojej národnej bezpečnosti,” vysvetľuje Vadim Truchačev, docent Ruskej štátnej univerzity.

Zatiaľ nie je jasné, ako sa skončí konfrontácia týchto dvoch prúdov v americkej politike. Veľa bude závisieť od toho, ako bude prebiehať volebná kampaň v USA, ako sa bude vyvíjať konflikt medzi republikánmi a Bidenom, čo sa bude diať na Blízkom východe a v Texase. A predovšetkým, ako sa bude vyvíjať línia kontaktov na Ukrajine do inaugurácie novej (ak bude nová) americkej administratívy začiatkom roka 2025.

Už teraz je však jasné, že bez ohľadu na to, ako sa skončí súčasný boj v USA, Rusko už teraz vyhráva. Už len preto, že vo Washingtone došlo k zmene politických nálad – od úplného súhlasu s tézou “Rusko musí na Ukrajine určite prehrať” k diskusii “Moskva neprehrá, je čas vystúpiť z ukrajinskej krízy”. Práve o tom svedčí programový článok riaditeľa CIA.

Prečítajte si tiež

• Spravodajské služby USA odporučili Ukrajine vzdať sa
• “Ukrajina nemá budúcnosť”: Putin definoval hlavný cieľ vojenskej operácie