Rod Dreher začína poukázaním na článok Allistera Heatha v denníku Telegraph:
Británii teraz vážne hrozí, že sa dostane do pasce Vladimira Putina. Ekonomická vojna proti Západu ho nakoniec zlikviduje, ale zatiaľ začína spôsobovať obrovské a trvalé škody na západnom spôsobe života.
Hrozí nám, že do budúceho roka skončíme s katastrofálnou chudobou, občianskou neposlušnosťou, novou socialistickou vládou, rozpadom Spojeného kráľovstva, znárodňovaním, cenovou a príjmovou politikou, trestnými daňami z bohatstva a nakoniec s úplným hospodárskym a finančným krachom a záchranou MMF. Situácia v EÚ je ešte horšia.
Ďalej pokračuje, že Británia mala pravdu, keď do posledného dychu podporila Ukrajinu, a nesmie od tohto záväzku ustúpiť. Bude to však niečo stáť:
Lacná a hojná energia je pre našu konzumnú spoločnosť nevyhnutná. Nemôžeme si robiť ilúzie o rozsahu rozvíjajúcej sa katastrofy. Náklady domácností na energiu a pohonné hmoty do vozidiel sa podľa Carbon Brief vyšplhajú zo 4,5 % výdavkov domácností na začiatku roka 2021 na približne 13,4 % do apríla budúceho roka, čo je oveľa viac ako kedykoľvek za posledných 50 rokov vrátane 70. rokov 20. storočia. Domácnosti môžu čeliť nárastu nákladov na energie o 167 miliárd GBP, čo predstavuje 7 % HDP, čím sa celkové výdavky zvýšia na 231 miliárd GBP, čo je viac ako vládne výdavky na zdravotníctvo, a to ešte pred započítaním vplyvu na podniky. Samotný nárast pre spotrebiteľov je vyšší ako kombinovaný rozpočet na obranu a vzdelávanie.
Na záver dodáva:
Prečo, ach, prečo sa Británia a Európa stali Putinovými rukojemníkmi?
Počkajte… čo?! Ako hovorí Gavin Ashenden:
Až na to, že to nebola Putinova pasca, ale pasca NATO a EÚ, ktoré sa samy chytili do globalizačnej expanzie. Ale oveľa ľahšie je obviniť Putina.
Ak ste tak ešte neurobili, teraz je čas prečítať si vynikajúcu esej Christophera Caldwella „Prečo sme na Ukrajine?“ Úryvok:
Rusko nikdy nemalo zámienku na zasahovanie na Ukrajine. Ukrajinci sú starobylý národ. Ale skôr ako Kurdi obývajú nebezpečné susedstvo a väčšinu svojej modernej histórie neboli schopní založiť skutočný národný štát. Za komunizmu sa Ukrajina stala jednou zo sovietskych socialistických republík. Išlo o administratívnu štátnosť, nie o skutočnú suverenitu. Stále to však bolo lepšie ako to, čo dostali v desaťročí po páde komunizmu. Životná úroveň sa prepadla o 60 %. Korupcia vzrástla na úroveň, ktorá nemá v Európe obdobu.
Kultúrne hranice medzi Ruskom a Ukrajinou boli vždy nejasné. Sú to bratské národy a úhlavní nepriatelia. Zdá sa, že sú to entity, pre ktoré vzniklo slovo „nepriateľ“. V mnohých častiach krajiny – najmä na Krymskom polostrove s jeho prístavmi a stáročnými ruskými námornými základňami a vo východnej baníckej a výrobnej oblasti nazývanej Donbas – sa ľudia cítia byť podstatne viac Rusmi ako Ukrajincami. V roku 1944 Stalin situáciu skomplikoval (alebo, podľa jeho slov, zjednodušil), keď deportoval moslimských Tatárov, ktorí tu, predovšetkým na Kryme, žili po stáročia. Ruština bola po celé generácie lingua franca obchodu a kultúry na Ukrajine – hoci jej verejné používanie je od roku 2014 potláčané.
To bol zlomový rok. Ukrajinskí diplomati rokovali o „asociačnej dohode“ s Európskou úniou, ktorá by vytvorila užšie obchodné vzťahy. Rusko predbehlo EÚ svojou vlastnou dohodou, ktorá zahŕňala stimuly pre Ukrajinu vo výške 15 miliárd dolárov. Prezident Viktor Janukovyč ju podpísal. Na hlavnom kyjevskom námestí Majdan a v mestách po celej krajine vypukli protesty podporované Spojenými štátmi. Podľa prejavu predstaviteľky ministerstva zahraničných vecí Victorie Nulandovej z roku 2013 USA dovtedy vynaložili 5 miliárd dolárov na ovplyvňovanie ukrajinskej politiky. Rusko túto činnosť považovalo za financovanie podvratnej činnosti a vzbury. Ako každá ukrajinská vláda od konca studenej vojny, aj Janukovyčova vláda bola skorumpovaná. Na rozdiel od mnohých z nich bola legitímne zvolená. Keď pri streľbe v blízkosti kyjevského Majdanu zahynuli desiatky demonštrantov, Janukovyč utiekol z krajiny a Spojené štáty zohrali hlavnú úlohu pri zostavovaní nástupníckej vlády.
Zasahovanie do životne dôležitých ruských záujmov na prahu Ruska sa ukázalo byť nebezpečnejšie ako reči o demokracii. Namiesto toho, aby sa rusofónny a proruský región Krym zmenil z ruskej námornej bašty na americkú, Rusko ho napadlo. „Ovládlo“ by možno bolo lepšie sloveso, pretože v dôsledku vojenskej operácie nedošlo k žiadnym stratám na životoch. Bez ohľadu na to, či bolo ruské prevzatie reakciou na americkú tlačenicu alebo nevyprovokovanou inváziou, jedno bolo jasné: podľa Ruska bolo potenciálne odovzdanie Krymu Ukrajine NATO vážnejšou hrozbou pre jeho prežitie v roku 2014, než – aby sme uviedli príklad – bol islamský terorizmus pre Ameriku v roku 2001 alebo 2003. Európski a čiernomorskí susedia Ruska pochopili, že Rusko bude primerane reagovať na akýkoľvek pokus o jeho získanie späť, a preto mali odteraz tendenciu považovať Krym za faktickú súčasť Ruska. Tak to väčšinou robili aj Spojené štáty. Minské dohody, ktoré podpísali Rusko a Ukrajina, mali zaručiť určitú jazykovú a politickú autonómiu v kultúrne ruskom Donbase (Rusko tvrdí, že porušenie týchto dohôd je casus belli).
Každý, kto v roku 2019 sledoval prvý Trumpov impeachment, vie, že politika USA na Ukrajine – a personál, ktorý ju vykonáva – sa medzi Obamovou a Trumpovou administratívou vo svojej podstate nezmenila. Prostredníctvom stabilných dodávok zbraní a vojenského know-how sa rozpadnutý štát z roku 2014, ktorý bránila chátrajúca zbierka chuligánov a oligarchami sponzorovaných milícií, do roku 2021 zmenil na tretiu najväčšiu armádu v Európe, plne interoperabilnú s armádou Spojených štátov. Ukrajinu so štvrť miliónom mužov pod paľbou zbraní prevyšovalo len Turecko a Rusko. Skutočná cézura neprišla s Trumpovým príchodom, ale s jeho odchodom. V prvých týždňoch roku 2021 sa Joe Biden zaviazal, že jeho administratíva bude viesť podstatne agresívnejšiu politiku. Blinken 10. novembra minulého roka podpísal „strategické partnerstvo“, ktoré nielen potvrdilo záväzok Bushovej administratívy prijať Ukrajinu do NATO, ale aj znovu otvorilo sporné otázky suverenity vrátane strategicky dôležitého, kultúrne ruského Krymu.
Mearsheimerova správa vrcholí implicitnou otázkou: Čo ste si mysleli, že Rusko urobí?
Čo si mysleli, že Rusko urobí? Je neuveriteľné, že zdanlivo inteligentní ľudia na Západe žijú v ilúzii, že keďže ruská invázia na Ukrajinu je nezákonná a nemorálna, Rusko by malo sedieť bokom a dovoliť Západu zničiť jeho hospodárstvo bez toho, aby podniklo odvetné kroky.
Viktor Orbán od začiatku tohto konfliktu hovoril, že Západ by sa mal radšej usilovať o mier, pretože si nemôže dovoliť náklady na energetickú vojnu. „Putinov sympatizant!“ kričali všetci. Ale Viktor Orbán mal pravdu.
Neviem, ako to vyzeralo v Spojených štátoch na jar a v lete tohto roku; ja som bol v Európe takmer počas celej rusko-ukrajinskej vojny. Ale dobre si pamätám, že aspoň tu v Európe sa všeobecne odsudzovalo všetko ruské. Keď som začiatkom júna prišiel do Viedne, po meste ste mohli vidieť letáky, na ktorých stálo, že nemožno milovať Dostojevského alebo Čajkovského bez toho, aby ste zároveň nemilovali Putina – to znamená, že vyzývali na úplný bojkot všetkého ruského, dokonca aj ruskej kultúry. Takéto šialenstvo sme nezažili ani počas studenej vojny, keď v Rusku vládol imperialistický totalitný režim oveľa horší ako Putinova vláda (čo je dosť zlé). Všetko ruské bolo hystericky démonizované a s Rusmi, ktorí možno ani nepodporovali vojnu, sa zaobchádzalo ako s odpadom.
Ako sa teda môžeme čudovať, že Rusko používa svoju energetickú zbraň proti Západu? Opäť: my na Západe vedieme proti Rusku ekonomickú vojnu od invázie (a tiež posielame Ukrajine zbrane a spravodajské informácie). Možno si myslíte, že viesť hospodársku vojnu bolo a je z morálneho hľadiska správne, ale určite nemôžete byť taký pokrytec, aby ste tvrdili, že Rusko nemá právo robiť to, čo teraz robí Západu – a určite nemôžete byť taký hlupák, aby ste verili, že to nebolo nevyhnutné.
Ak to Viktor Orbán mohol predvídať už vo februári, keď sa začala vojna, prečo to nemohol predvídať každý iný európsky líder? Prečo to nemohol vidieť Washington?
Aby bolo jasné: nič z toho neospravedlňuje Putinovu inváziu na Ukrajinu. Odpor voči Putinovi a Rusku v súvislosti s touto inváziou však znemožnil mnohým ľuďom na vedúcich pozíciách jasne uvažovať o tom, čo je v tomto konflikte v stávke. Spôsobilo to, že akosi uverili, že Západ je nezraniteľný a môže si s Ruskom beztrestne robiť, čo chce.
Dobre.
A teraz Briti a Európania, ktorí nechápu, prečo musia byť na mizine a v tme a prežívať ničenie svojich ekonomík a živobytia kvôli Ukrajine, asi nebudú mať náladu na to, aby im niekto povedal, že namietať proti idiotskému vedeniu, ktoré ich krajiny dostalo do tejto šlamastiky, znamená, že nie sú ničím iným ako bandou Putinových sympatizantov, ktorí milujú diktatúru.
Prial by som si, aby Allister Heath navštívil tento coffeeshop v Írsku a vysvetlil jeho majiteľovi, prečo je to potrebné, aby sa postavil za Ukrajinu:
Tu je prostredníctvom írskych novín fotografia kaviarne Poppyfields.
Dobre si ju prezrite – určite sa čoskoro zatvorí. Možno Geraldine Dolanová bude môcť túto zimu tweetovať „Slava Ukraini“ z radu nezamestnaných.
Môj profil 
Predplatné
