“Ruský prezident ponúka komplexné hodnotenie druhej svetovej vojny. Prehlasuje, že dnešní európski politici, a hlavne poľskí lídri, sa snažia “zamiesť pod koberec“ fakt Mníchovskej dohody,” píše redakcia magazínu.

Mníchovská dohoda

Putin v článku obvinil rad európskych politikov, konkrétne Poliakov, z pokusov o utajenie informácií o Mníchovskej dohode o rozdelení Československa.

“V prípade Mníchovskej dohody, ktorej sa, okrem Hitlera a Mussoliniho, zúčastnili aj britskí a francúzski lídri, bolo Československo rozdelené za plného súhlasu Spoločnosti národov. V spojení s tým by som chcel spomenúť, že na rozdiel od mnohých iných európskych lídrov tej doby, Stalin sa nezúčastnil stretnutia s Hitlerom, ktorý bol vítaným hosťom v európskych hlavných mestách,” píše Putin v článku pre americký magazín National Interest. Článok je preložený z anglického jazyka.

Informačné útoky

Rad partnerov Ruska nie je pripravený na spoluprácu ohľadom nájdenia pravdy o druhej svetovej vojne, zmienil prezident.

“Všetci potrebujeme pravdu a objektivitu. Zo svojej strany som vždy vyzýval svojich kolegov budovať pokojný, otvorený dialóg založený na vzájomnej dôvere s tým, aby bolo možné pozrieť na spoločnú minulosť sebakritickým, nezaujatým spôsobom,” píše ruský prezident.

“Nehľadiac na to, mnohí z našich partnerov ešte nie sú pripravení na spoločnú prácu. Naopak, v snahe dosiahnuť svoje ciele zväčšujú počet a rozmer informačných útokov proti našej krajine, snažia sa nás donútiť ospravedlňovať sa a cítiť vinu, pritom sami prijímajú úplne pokrytecké a politicky motivované deklarácie,” píše Putin.

Ako príklad uviedol rezolúciu Európskeho parlamentu z 19. septembra 2019, kde zodpovednosť za druhú svetovú vojnu priamo položili na Sovietsky zväz a nacistické Nemecko. Podľa jeho slov bolo jasnou snahou tejto rezolúcie vyvolať škandál. “Aj z nej ale vyplýva reálne nebezpečenstvo,“ konštatuje prezident.

Vladimír Putin tiež označil za nespravodlivý prístup, pri ktorom pakt Molotova–Ribbentropa je označovaný za hlavnú príčinu druhej svetovej vojny.

“Všetky vedúce krajiny sú do istej miery zodpovedné za ten výbuch. Všetky robili fatálne chyby, naduto si mysleli, že môžu oklamať iných, zabezpečiť si jednostranné výhody alebo zostať ďaleko od nastávajúcej svetovej katastrofy. Táto neschopnosť vidieť ďaleko, otočenie sa chrbtom k systému kolektívnej bezpečnosti stálo milióny životov a ohromné straty,” napísal Putin.

“Jadrová päťka“

Samit lídrov “jadrovej päťky“ OSN pomôže nájsť odpovede na súčasné výzvy a hrozby, píše ruský prezident. Vyjadril nádej, že podobné stretnutie sa odohrá čo najskôr.

“Naši kolegovia, pán Si-Ťin Pching, pán Macron, pán Trump, pán Johnson podporili ruskú iniciatívu vykonať stretnutie lídrov päťky jadrových mocností – stálych členov Bezpečnostnej rady OSN,“ stojí v článku Putina.

“Samit Ruska, Číny, Francúzska a Spojených štátov a Veľkej Británie môže hrať dôležitú úlohu v hľadaní spoločných odpovedí na súčasné hrozby a výzvy a ukáže našu spoločnú náklonnosť duchu spojenectva, humanitným ideálom a hodnotám, za ktoré bojovali naši otcovia a dedovia,“ stojí v článku ruského prezidenta.

Podľa názoru ruského prezidenta, krajiny “jadrovej päťky“ musia jedna druhej dôverovať, aby bolo možné vykonať rokovania úspešne a upevniť bezpečnosť vo svete.

“Zvláštny bod na prerokovanie na stretnutí je situácia vo svetovej ekonomike. A hlavne prekonanie ekonomickej krízy, ktorá bola vyvolaná pandémiou koronavírusu,” napísal.

Podľa slov Putina podnikajú krajiny bezprecedentné opatrenia pre ochranu zdravia a životov ľudí.

“Naša schopnosť pracovať spolu a po dohode ako skutoční partneri ukáže, nakoľko budú vážne následky pandémie a ako rýchlo svetová ekonomika môže vyjsť z recesie,“ píše ruský prezident.

Spomenul, že nie je prípustné meniť ekonomiku na nástroj nátlaku a konfrontácie.

Celý text článku

Od skončenia Veľkej vlasteneckej vojny uplynulo 75 rokov. Za tieto roky vyrástlo niekoľko generácií. Politická mapa planéty sa zmenila. Neexistuje Sovietsky zväz, ktorý dosiahol veľkolepé a drvivé víťazstvo nad nacizmom a zachránil celý svet. Ba aj samotné udalosti tejto vojny, dokonca aj pre jej účastníkov, sú ďalekou minulosťou. Prečo však Rusko oslavuje 9. mája ako najdôležitejší sviatok a 22. júna sa život akoby zastavil a spomienky zvierajú hrdlo?

Obvykle sa hovorí: vojna zanechala hlbokú stopu v histórii každej rodiny. Za týmito slovami sú osudy miliónov ľudí, ich utrpenie a bolesť zo straty. Pocit hrdosti, pravda a spomienka.

Pre mojich rodičov znamená vojna hrozné mučenie obliehaného Leningradu, kde zomrel môj dvojročný brat Viktor, kde moja matka zázračne prežila. Otec, hoci nepodliehal brannej povinnosti, odišiel ako dobrovoľník brániť rodné mesto – zachoval sa ako milióny sovietskych občanov. Bojoval na predmostí „Nevský päták“, bol ťažko zranený. A čím sú oné roky vzdialenejšie, tým väčšia je potreba hovoriť s rodičmi, dozvedieť sa viac o vojnovom období ich života. Ale ja sa už nemôžem opýtať sa na nič, preto posvätne zachovávam vo svojom srdci rozhovory s otcom a matkou o tejto téme, ich skromné emócie.

Pre mňa a mojich rovesníkov je dôležité, aby naše deti, vnúčatá, pravnúčatá pochopili, akými skúškami a utrpením prešli ich predkovia. Ako to, že to prežili a zvíťazili? Kde sa v nich vzala tá neskutočne mocná sila ducha, ktorá prekvapovala celý svet a vyvolávala jeho obdiv? Áno, bránili svoj domov, deti, príbuzných, rodinu. Ale všetkých spájala láska k vlasti, k domovine. Tento hlboký osobný pocit sa plne odráža v samotnej podstate nášho národa a stal sa jedným z určujúcich v jeho hrdinskom, obetavom boji proti nacistom.

Ľudia sa často pýtajú: ako sa bude správať súčasná generácia, čo bude robiť v kritickej situácii? Pred očami mám mladých lekárov, zdravotné sestry, občas aj včerajších študentov, ktorí dnes chodia do „červenej zóny“, aby zachránili ľudí. Naši vojaci v boji proti medzinárodnému terorizmu na Severnom Kaukaze, v Sýrii, ktorí sa postavili zoči-voči smrti, sú veľmi mladí chlapci! Mnoho výsadkárov legendárnej nesmrteľnej 6. roty vzdušných síl bolo vo veku 19 – 20 rokov. Všetci však dokázali, že dôstojne nasledovali hrdinstvo vojakov našej krajiny, ktorí ju bránili vo Veľkej vlasteneckej vojne.

Preto som presvedčený, že povahou národov Ruska je plniť si povinností, neprejavovať ľútosť voči sebe, ak si to okolnosti vyžadujú. Nezištnosť, vlastenectvo, láska k domovu, rodine, vlasti – tieto hodnoty sú pre ruskú spoločnosť v súčasnosti stále podstatné, zásadné. O ne sa v mnohom opiera suverenita našej krajiny.

Teraz sa rodia nové tradície, ktoré vytvára národ, ako je napríklad akcia Nesmrteľný pluk. Toto je pochod našej vďačnej pamäti, vitálnej a živej komunikácie medzi generáciami. Milióny ľudí chodia do sprievodov s fotografiami svojich príbuzných, ktorí bránili vlasť a porazili nacizmus. To znamená, že na ich život, utrpenie a obete, na víťazstvo, ktoré nám priniesli, sa nikdy nezabudne.

Našou zodpovednosťou voči minulosti a budúcnosti je urobiť všetko pre to, aby sme zabránili opakovaniu strašných tragédií. Preto som považoval za svoju povinnosť vystúpiť s článkom o druhej svetovej vojne a Veľkej vlasteneckej vojne. O tejto myšlienke som hovoril viackrát so svetovými lídrami a stretol som sa s porozumením. Koncom minulého roka, na samite vedúcich predstaviteľov krajín SNŠ, sme boli zajedno: je dôležité sprostredkovať potomkom spomienku na to, že nad nacizmom zvíťazili predovšetkým sovietski občania, že v tomto hrdinskom boji – na fronte aj tyle, bok po boku – stáli predstavitelia všetkých republík Sovietskeho zväzu. So svojimi kolegami som vtedy hovoril aj o ťažkom predvojnovom období.

Tento rozhovor mal veľkú odozvu v Európe aj vo svete. Siahnutie po ponaučeniach z minulosti je skutočne nevyhnutné a aktuálne. Zároveň však to vyvolalo veľa emócií, zle skrývaných komplexov a hromohlasných obvinení. Niekoľko politikov sa zo zvyku poponáhľalo vyhlásiť, že Rusko chce prepísať históriu. Nemohli však vyvrátiť ani jediný fakt, ani jediný uvedený argument. Samozrejme, je ťažké, ba až nemožné namietať proti originálnym dokumentom, ktoré sú, mimochodom, uložené nielen v ruskom archíve, ale aj v zahraničných archívoch.

Pretoje nevyhnutné pokračovať v analýze príčin, ktoré viedli k svetovej vojne, premýšľať o jej hrozivých udalostiach, tragédiách a víťazstvách, o ponaučeniach z nej ako pre našu krajinu, tak aj pre celý svet. A tu opakujem, že je zásadne dôležité opierať sa iba o archívne materiály, svedectvá súčasníkov, a vylúčiť akékoľvek ideologické a politizované špekulácie.

Ešte raz vám pripomínam jasnú vec: podstatné príčiny druhej svetovej vojny vo veľkej miere pramenia z rozhodnutí prijatých po prvej svetovej vojne. Versaillská zmluva sa stala pre Nemecko symbolom hlbokej nespravodlivosti. V skutočnosti šlo o olúpenie krajiny, ktorá bola povinná zaplatiť obrovské odškodné západným spojencom, čo vyčerpalo jej hospodárstvo. Hlavný veliteľ spojeneckých síl, francúzsky maršál F. Foch sa o Versailles prorocky vyjadril, že : „Toto nie je mier, toto je prímerie na dvadsať rokov.“

Bolo to národné poníženie, ktoré vytvorilo živnú pôdu pre radikálne a revanšistické pocity v Nemecku. Nacisti šikovne využívali na tieto pocity, budovali svoju propagandu, sľubujúc zbaviť Nemecko „dedičstva Versaillesu“, obnoviť jeho bývalú moc, ale v skutočnosti dotlačili nemecký národ do novej vojny. Západné štáty, predovšetkým Veľká Británia a USA, k tomu paradoxne prispeli priamo alebo nepriamo. Ich finančné a priemyselné kruhy boli veľmi aktívne pri investovaní do nemeckých fabrík a tovární na výrobu vojenskej produkcie. Medzi aristokraciou a politickým eštablišmentom bolo mnoho priaznivcov radikálnych, krajne pravicových, nacionalistických hnutí, ktoré v Nemecku a Európe naberali na sile.

Versaillský „svetový poriadok“ vyvolal množstvo skrytých rozporov a zjavných konfliktov. Ich podstatou sú hranice nových európskych štátov, ktoré svojvoľne stanovili víťazi prvej svetovej vojny. Takmer bezprostredne potom, ako sa zjavili na mape, začali sa územné spory a vzájomné nároky, ktoré sa zmenili na časované bomby.

Jedným z najdôležitejších výsledkov prvej svetovej vojny bolo vytvorenie Spoločnosti národov (zriedkavo Liga národov). Táto medzinárodná organizácia mala veľké nádeje na zabezpečenie dlhodobého mieru a kolektívnej bezpečnosti. Bol to progresívny nápad, ktorého dôsledné plnenie by bez preháňania mohlo zabrániť opakovaniu hrôz svetovej vojny.

Spoločnosť národov, ktorej dominovali víťazné mocnosti Veľká Británia a Francúzsko, však ukázala svoju neefektívnosť a jednoducho uviazla v prázdnych rečiach. V Spoločnosti národov, a vôbec na európskom kontinente, nepočúvali opakované výzvy Sovietskeho zväzu na vytvorenie rovnakého systému kolektívnej bezpečnosti. Najmä na uzavretie východoeurópskeho a tichomorského paktu, ktoré by mohli byť prekážkou agresie. Tieto návrhy boli ignorované.

Spoločnosť národov nemohla zabrániť konfliktom v rôznych častiach sveta, ako napríklad taliansky útok na Etiópiu, španielska občianska vojna, japonská agresia proti Číne a rakúsky Anschluss. A v prípade Mníchovskej dohody, na ktorej sa okrem Hitlera a Mussoliniho podieľali vedúci predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, bolo s úplným súhlasom Rady Spoločnosti národov rozdelené Československo. V tejto súvislosti poznamenávam, že na rozdiel od mnohých vtedajších vodcov Európy, Stalin sa neznížil na osobné stretnutie s Hitlerom, ktorý bol v tom čase v západných kruhoch pokladaný za slušného politika a bol vítaným hosťom v európskych hlavných mestách.

Na rozbití Československa sa podieľalo spolu s Nemeckom aj Poľsko. Rozhodli sa vopred a spoločne, kto získa ktoré československé územia. 20. septembra 1938 poľský veľvyslanec v Nemecku J.Lipski informoval ministra zahraničných vecí Poľska J. Becka o ubezpečení Hitlera: „… V prípade, že medzi Poľskom a Československom dôjde ku konfliktu na základe poľských záujmov v Tešíne, Ríša (Reich) sa postaví na našu (poľskú) stranu.“ Vodca nacistov dokonca podnecoval, radil, aby začiatok poľských akcií „nasledoval … až potom, keď Nemci obsadia Sudety“.

V Poľsku si uvedomovali, že bez Hitlerovej podpory by ich agresívne plány boli odsúdené na neúspech. Tu zacitujem záznam rozhovoru medzi nemeckým veľvyslancom vo Varšave, G. A. Moltkem a J. Beckom z 1. októbra 1938 o poľsko-českých vzťahoch a pozícii ZSSR v tejto otázke. Tu sa píše: „… pán Beck … vyjadrujem veľkú vďaku za lojálnu interpretáciu poľských záujmov na Mníchovskej konferencii, ako aj za úprimné vzťahy počas českého konfliktu. Vláda a verejnosť [Poľska] plne vzdávajú hold pozícii führera a ríšskeho kancelára. “

Rozbitie Československa bolo kruté a cynické. Mníchov zlikvidoval dokonca aj tie formálne krehké záruky, ktoré zostali na kontinente, a ukázalo, že vzájomné dohody nemajú nijakú hodnotu. Bolo to mníchovské sprisahanie, ktoré slúžilo ako spúšť, po ktorej sa veľkej vojne v Európe nedalo vyhnúť.

Európski politici, najmä poľskí čelní predstavitelia, by dnes chceli „umlčať“ zmienky o Mníchove. Prečo? Nielen preto, že ich krajiny vtedy zradili svoje záväzky, podporili Mníchovskú dohodu a niektoré sa dokonca zúčastnili na rozdelení koristi, ale tiež preto, že je akosi trápne spomínať, že v tých dramatických dňoch roku 1938 sa za Československo postavil iba Sovietsky zväz.

Sovietsky zväz sa na základe svojich medzinárodných záväzkov, vrátane dohôd s Francúzskom a Československom, pokúsil zabrániť tragédii. Poľsko, sledujúce svoje záujmy, urobilo maximum, aby prekazilo vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe. 19. septembra 1938 poľský minister zahraničia J. Beck o tom priamo napísal už zmienenému veľvyslancovi J. Lipskému pred jeho stretnutím s Hitlerom: „… Poľská vláda v minulom roku štyrikrát zamietla návrh, aby sa pripojila k medzinárodnej intervencii na obranu Československa.“

Británia, ako aj Francúzsko, ktoré boli vtedy hlavným spojencom Čechov a Slovákov, sa rozhodli vzdať sa záruk a túto východoeurópsku krajinu nechali rozbiť. Nielen že nechali rozbiť, ale nechali nasmerovať ašpirácie nacistov na východ s cieľom, aby sa Nemecko a Sovietsky zväz nevyhnutne dostali do vojenského konfliktu a navzájom sa zničili.

Práve v tomto spočívala západná politika „upokojenia“. A to nielen vo vzťahu k Tretej ríši, ale aj k ďalším členom tzv. Antikominternovského paktu – fašistickému Taliansku a militaristickému Japonsku. Jeho vyvrcholením na Ďalekom východe bola anglo-japonská dohoda z leta 1939, ktorá Tokiu poskytla voľnú ruku v Číne. Vedúce európske mocnosti nechceli uznať smrteľné nebezpečenstvo pre celý svet pochádzajúci z Nemecka a jeho spojencov, dúfali, že ich vojna obíde.

Mníchovská dohoda ukázala Sovietskemu zväzu, že západné krajiny budú riešiť bezpečnostné otázky bez toho, aby vzali do úvahy jeho záujmy, a pri vhodnej príležitosti, že by mohli sformovať protisovietsky front.

No Sovietsky zväz usiloval až do poslednej chvíle využiť každú šancu na vytvorenie protihitlerovskej koalície, opakujem, napriek dvojtvárnej pozícii západných krajín. A tak, prostredníctvom spravodajských služieb dostávalo sovietske vedenie v lete 1939 podrobné informácie o zákulisných anglo-nemeckých kontaktoch. Upozorňujem na skutočnosť, že boli veľmi intenzívne a takmer súčasne s trojstrannými rokovaniami predstaviteľov Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR, ktoré naopak západní partneri úmyselne preťahovali. V tejto súvislosti citujem dokument z britských archívov – toto je pokyn od britskej vojenskej misie, ktorá prišla do Moskvy v auguste 1939. Výslovne sa v ňom uvádza, že delegácia by mala „rokovať veľmi pomaly“; že „vláda Spojeného kráľovstva nie je pripravená prijať podrobné záväzky, ktoré by mohli za určitých okoloností obmedziť našu slobodu konania.“ Poznamenávam tiež: na rozdiel od Britov a Francúzov na čele sovietskej delegácie boli vedúci predstavitelia Červenej armády, ktorí mali všetky potrebné právomoci na „podpísanie vojenského dohovoru o organizácii vojenskej obrany Anglicka, Francúzska a ZSSR proti agresii v Európe“.

Svoju úlohu v neúspechu rokovaní zohralo Poľsko, ktoré nechcelo mať voči sovietskej strane žiadne záväzky. Dokonca aj pod tlakom západných spojencov poľské vedenie odmietlo spolupracovať s Červenou armádou pri konfrontácii s Wehrmachtom. A až keď sa dozvedeli o príchode Ribbentropa do Moskvy, Beck neochotne, nie priamo, ale prostredníctvom francúzskych diplomatov, upovedomil sovietsku stranu: „… V prípade spoločného postupu proti nemeckej agresii, spolupráca medzi Poľskom a ZSSR, za technických podmienok, ktoré sa majú určiť, nie je nevylúčená. “ Zároveň svojim kolegom vysvetlil: „… Nenamietam proti tejto formulácii s cieľom uľahčiť taktiku, ale náš principiálny postoj ohľadom ZSSR je konečný a zostáva nezmenený.“

V tejto situácii Sovietsky zväz podpísal s Nemeckom Zmluvu o neútočení, v skutočnosti sa urobil ako posledný z európskych krajín. Navyše, na pozadí reálnej hrozby vojny na dvoch frontoch – s Nemeckom na západe a Japonskom na východe, kde už prebiehali intenzívne bitky na rieke Chalchyn-Gol.

Stalin a ľudia, ktorí ho obklopovali, si zaslúžia veľa spravodlivých obvinení. Pamätáme si zločiny režimu proti našim vlastným ľuďom a na hrôzy masových represálií. Opakujem, že sovietskym vodcom možno všeličo vyčítať, ale nie to, že by nechápali, čo im hrozí zvonka.  Títo ľudia videli, že Sovietsky zväz chcú  ponechať zoči-voči s Nemeckom a jeho spojencami, a konali tak, hoci si uvedomovali toto skutočné nebezpečenstvo, len aby získali drahocenný čas na posilnenie obrany krajiny.

Pokiaľ ide o vtedy uzavretú Zmluvu o neútočení, v súčasnosti sa o tom veľa hovorí a vyslovuje veľa výčitiek konkrétne proti súčasnému Rusku. Áno, Rusko je nástupníckym štátom ZSSR a sovietske obdobie so všetkými jeho triumfmi a tragédiami je neoddeliteľnou súčasťou našej tisícročnej histórie. Pripomínam vám však aj to, že Sovietsky zväz vyjadril právne a morálne hodnotenie takzvaného Paktu Molotov – Ribbentrop. V uznesení Najvyššej rady z 24. decembra 1989 boli tajné protokoly oficiálne odsúdené ako „akt osobnej moci“, ktorý nijak nevyjadruje „vôľu sovietskeho národa, ktorý za toto sprisahanie nenesie zodpovednosť“.

Ostatné štát by však najradšej zabudi na zmluvy, na ktorých sú podpísaní nacistickí a západní politci. Nehovoriac už o právnom alebo politickom posúdení takejto spolupráce, vrátane tichého súhlasu niektorých európskych vodcov s barbarskými plánmi nacistov, až po ich priame povzbudenie. Aká cynická je veta poľského veľvyslanca v Nemecku, J. Lipského, ktorý povedal v rozhovore s Hitlerom 20. septembra 1938: „… Za vyriešenie židovskej otázky mu [my Poliaci] … postavíme mu vo Varšave krásny pomník.“

Nevieme tiež, či existovali nejaké „tajné protokoly“ a prílohy k dohodám mnohých krajín s nacistami. Zostáva nám iba slepo „veriť na slovo“. Materiály o tajných anglo-nemeckých rokovaniach zatiaľ neboli odtajnené. Preto vyzývame všetky štáty, aby zaktivizovali proces otvárania svojich archívov, zverejňovania predtým neznámych dokumentov predvojnového a vojnového obdobia – ako to v posledných rokoch urobilo Rusko. Sme pripravení na širokú spoluprácu, na spoločné výskumné projekty vedcov-historikov.

Ale späť k udalostiam bezprostredne predchádzajúcim druhej svetovej vojne. Bolo by naivné veriť, že po zákroku proti Československu, by Hitler nepredložil ďalšie územné požiadavky. Tentoraz voči svojmu nedávnemu komplicovi v delení Československa, voči Poľsku. Mimochodom, ako zámienka tu poslúžilo dedičstvo Versaillesa – osud tzv. Danzingského koridoru. Následnú tragédiu Poľska – má plne na svedomí vtedajšie poľské vedenie, ktoré zabránilo uzavretiu anglo-francúzsko-sovietskej vojenskej aliancie a spoliehalo sa na pomoc západných partnerov, čím vystavili svojich obyvateľov nebezpečenstvu hitlerovskej deštrukčnej mašinérii.

Nemecká ofenzíva sa rozvinula v plnom súlade s doktrínou Blitzkrieg. Napriek silnému hrdinskému odporu poľskej armády, boli týždeň po začiatku vojny 8. septembra 1939 nemecké jednotky na okraji Varšavy. A vojenská a politická elita Poľska 17. septembra utiekla na územie Rumunska a zradila svoj ľud, ktorý pokračoval v boji proti útočníkom.

Západní spojenci nesplnili poľské nádeje. Po vyhlásení vojny proti Nemecku postúpili francúzske jednotky na nemecké územie iba niekoľko desiatok kilometrov. Vyzeralo to ako demonštrácia aktívnych krokov. Okrem toho sa anglo-francúzska najvyššia vojenská rada, ktorá sa prvýkrát stretla 12. septembra 1939 vo francúzskom Abbeville, rozhodla úplne zastaviť ofenzívu vzhľadom na rýchly vývoj udalostí v Poľsku. Začala sa smutne známa „podivná vojna“. Bola to očividná zrada Francúzska a Anglicka svojich záväzkov voči Poľsku.

Neskôr, počas Norimberského tribunálu, nemeckí generáli vysvetľovali svoj rýchly úspech na východe, bývalý náčelník Operačného štábu Najvyššieho velenia nemeckých ozbrojených síl, generál A. Jodl pripustil, že : „… Ak sme ešte v roku 1939 neutrpeli porážku, je to len preto, že približne 110 francúzskych a anglických divízií, ktoré stáli na Západe proti našim 23 nemeckým divíziám počas našej vojny s Poľskom na Západe, zostalo úplne nečinné. “

Požiadal som, aby som z archívov vyzdvihli početné materiály týkajúce sa kontaktov medzi ZSSR a Nemeckom v dramatických dňoch augusta a septembra 1939. Podľa týchto dokumentov sa v doložke 2 Tajného protokolu k Zmluve o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR z 23. augusta 1939 stanovilo, že v prípade územnej politickej reorganizácie oblastí patriacich poľskému štátu, by hranica sfér záujmov oboch krajín mala „ísť približne pozdĺž rieky Narva, Visla a San. “ Inými slovami, sovietska sféra vplyvu zahŕňala nielen územia, na ktorých žilo ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo, ale aj historické poľské zeme medzi riekami Bug a Visla. Nie každý však vie o tejto skutočnosti.

Rovnako ako o tom, že okamžite po útoku na Poľsko, v prvých septembrových dňoch roku 1939, Berlín nástojčivo a opakovane vyzýval Moskvu, aby sa pripojila k vojenským akciám. Sovietske vedenie však takéto výzvy ignorovalo a až do poslednej chvíle sa nechystalo zapojiť do dramaticky sa rozvíjajúcich udalostí.

Až keď bolo definitívne jasné, že Veľká Británia a Francúzsko sa nezberajú pomôcť svojmu spojencovi a Wehrmacht je schopný rýchlo obsadiť celé Poľsko a fakticky sa tak dostať k Minsku, bolo rozhodnuté, že vojská Červenej armády ráno 17. septembra vstúpia do takzvaných východných oblastí Poľska (poľsky : Kresy Wschodnie) – teraz sú časti územia Bieloruska, Ukrajiny a Litvy.

Zrejme, žiadne iné varianty už neboli. Inak by sa riziká pre ZSSR mnohonásobne zvýšili, pretože, opakujem, stará sovietsko-poľská hranica viedla len pár desiatok kilometrov od Minska a neodvrátiteľná vojna s nacistami by sa rozpútala pre krajinu na mimoriadne nepriaznivých strategických pozíciách. A milióny ľudí rôznych národností, vrátane Židov z okolia Brestu a Grodna, Przemysla, Ľvova a Viľna, by boli obetovaní do záhuby nacistom a ich miestnym prisluhovačom – antisemitom, aj radikálnym nacionalistom.

Najmä skutočnosť, že Sovietsky zväz sa až do poslednej chvíle snažil vyhnúť spoluúčasti na roznecovanom konflikte a nechcel vstúpiť do hry na strane Nemecka, spôsobila, že reálny stret sovietskych a nemeckých vojsk prepukol omnoho východnejšie od hranice, dohodnutej v tajnom protokole. Neviedla pozdĺž Visly, ale približne po tzv. Curzonovej línii, ktorá bola vytýčená ako východná hranica Poľska podľa uznesenia Rady Dohody v roku 1919.

Ako viete, podmieňovací pád sa ťažko uplatňuje pre udalosti, ktoré sa už prihodili. Poviem len, že v septembri 1939 malo sovietske vedenie príležitosť odsunúť západné hranice ZSSR ešte ďalej na západ, až k Varšave, ale rozhodlo sa to neurobiť.

Nemci navrhli zafixovať nový status quo. Dňa 28.9.1939 v Moskve I.Ribbentrop a V. Molotov podpísali Zmluvu o priateľstve a hranici medzi ZSSR a Nemeckom, ako aj tajný protokol o zmene trasy štátnej hranice, ktorý uznával demarkačnú líniu, na ktorej sa de facto nachádzali dve armády.

Na jeseň roku 1939 Sovietsky zväz pri riešení svojich vojensky-strategických a obranných cieľov začal proces inkorporácie Lotyšska, Litvy a Estónska. Ich vstup do ZSSR sa realizoval na zmluvnom princípe so súhlasom zvolených orgánov moci. Zodpovedalo to medzinárodnému a štátnemu právu tej doby. Okrem toho, v októbri 1939 mesto Viľno a okolité územie, predtým začlenené do Poľska, vrátili do Litvy. Pobaltské republiky po vstupe do ZSSR si zachovali svoje mocenské orgány, jazyk a mali zastúpenie vo vyšších sovietskych štátnych štruktúrach.

Po všetky tieto mesiace nekončil neviditeľný pre zvedavé oči diplomatický a vojensko-politický zápas, spravodajská činnosť. Moskva si uvedomila, že voči nej stojí nezmieriteľný a krutý nepriateľ, že skrytá vojna s nacizmom už je tu. A nie sú žiadne pádne dôvody aby sa oficiálne vyhlásenia, formálne protokoly týchto rokov rozumeli ako dôkaz „priateľstva“ medzi ZSSR a Nemeckom. ZSSR mal činorodé obchodné a technické kontakty nielen s Nemeckom, ale aj s inými štátmi. Zároveň sa Hitler opakovane snažil zatiahnuť ZSSR do konfrontácie s Veľkou Britániou, ale sovietske vedenie týmto presviedčaniam nepodľahlo.

Hitler sa naposledy pokúsil získať Sovietsky zväz pre spoločné kroky počas oficiálnej návštevy Molotova Berlína v novembri 1940. Molotov však dôsledne splnil Stalinove pokyny a obmedzil sa na všeobecné diskusie o myšlienke Nemecka na pristúpenie ZSSR k Paktu troch – spojenectvu Nemecka, Talianska a Japonska – podpísaného v septembri 1940, a nacieleného proti Veľkej Británii a USA. Nie je náhodou, že už 17. novembra Molotov dal tieto pokyny sovietskemu vyslancovi v Londýne I.Majskemu: „Pre Vašu informáciu … Žiadna dohoda v Berlíne nebola podpísaná a ani sa nepredpokladal taký krok. Záležitosť v Berlíne sa obmedzila na … výmenu názorov … Nemci a Japonci zrejme by nás veľmi chceli postrčiť smerom k Perzskému zálivu a Indii. Odmietli sme diskusiu o tejto otázke, pretože takéto rady zo strany Nemecka považujeme za nevhodné“. A 25. novembra sovietske vedenie definitívne vyjadrilo svoju pozíciu: oficiálne predložilo Berlínu neprijateľné pre nacistov podmienky, vrátane stiahnutia nemeckých vojsk z Fínska, dohody o vzájomnej pomoci medzi ZSSR a Bulharskom a niekoľkých ďalších, čím sa zámerne vylúčila akákoľvek možnosť pripojenia k Paktu. Táto pozícia definitívne posilnila zámer Führera začať vojnu proti ZSSR. A už v decembri Hitler schválil plán „Barbarossa“ napriek všetkým varovaniam svojich stratégov o katastrofickom nebezpečenstve vojny na dvoch frontoch. Urobil tak, uvedomujúc si, že Sovietsky zväz je tou hlavnou silou, ktorá mu čelí v Európe, a nadchádzajúci konflikt na východe rozhodne o výsledku svetovej vojny. A bol si istý, že ťaženie na Moskvu bude krátkodobé a úspešné.

Čo by som chcel obzvlášť zdôrazniť: západné krajiny vtedy súhlasili so sovietskymi akciami, akceptovali snahy Sovietskeho zväzu zaistiť vlastnú bezpečnosť. Napríklad, ešte 1. októbra 1939 vtedajší hlava britskej Admirality W. Churchill v rozhlasovom vystúpení povedal: „Rusko presadzuje chladnú politiku svojich vlastných záujmov … Na ochranu Ruska pred nacistickou hrozbou bolo bezpodmienečne nutné, aby ruské armády zostali stáť na tejto línii [novej západnej hranici]“. 4. októbra 1939 britský minister zahraničných vecí E. Halifax v Snemovni lordov vyhlásil: „… Je potrebné pripomenúť, že kroky sovietskej vlády spočívali v prenose hranice v podstate na trasu, vytýčenú podľa odporúčania lorda Curzona na Versailleskej konferencii … Citujem iba historické fakty a verím, že sú nepopierateľné.“ Známy britský politik a štátnik D. Lloyd George zdôrazňoval: „Ruské vojská obsadili územia, ktoré neboli poľské a ktoré boli po Prvej svetovej vojne násilne zabraté Poľskom … Bolo by činom zločineckého šialenstva postaviť ruský posun na rovnakú úroveň ako posuny Nemcov.“

A v neformálnych besedách so sovietskym veľvyslancom I. Majskym boli anglickí vysokopostavení politici a diplomati ešte otvorenejší. Britský námestník ministra zahraničných vecí R. Butler 17. októbra 1939 zdieľal: „… V anglických vládnych kruhoch veria, že žiadne otázky o návrate západnej Ukrajiny a Bieloruska do Poľska sú nemožné. Ak by sa podarilo zriadiť etnografické Poľsko striedmej veľkosti so zárukami nielen pre ZSSR a Nemecko, ale aj pre Anglicko a Francúzsko, tak by sa britská vláda cítila plne uspokojená“. 27. októbra 1939 hlavný poradca N. Chamberlaina G. Wilson povedal: „Poľsko musí byť … obnovené ako nezávislý štát na jeho etnografickom základe, ale bez západnej Ukrajiny a Bieloruska.“

Je treba poznamenať, že počas týchto debát sa sondovala aj pôda pre možné zlepšenie sovietsko-britských vzťahov. Tieto kontakty do značnej miery utvorili základy budúcej aliancie a proti-hitlerovskej koalície. Spomedzi zodpovedných prezieravých politikov vynikal W. Churchill, ktorý napriek známej antipatii k ZSSR už predtým obhajoval spoluprácu s ním. Už v máji 1939 vyhlásil v Dolnej snemovni: „Ocitneme sa v smrteľnom nebezpečenstve, ak nedokážeme založiť silnú alianciu proti agresii. Bola by to najväčšia hlúposť, keby sme odmietli prirodzenú spoluprácu so Sovietskym Ruskom. “ A už po vypuknutí bojov v Európe – na stretnutí s I. Majskym 6. októbra 1939 – dôverne povedal: „… Medzi Veľkou Britániou a ZSSR neexistujú vážne rozpory, a preto neexistujú dôvody na napäté a neuspokojivé vzťahy. Britská vláda … by chcela rozvíjať … obchodné vzťahy. Bola by tiež pripravená prediskutovať všetky ďalšie opatrenia, ktoré by prispeli k zlepšeniu vzájomných vzťahov. “

Druhá svetová vojna nevznikla za noc, nezačala náhle, znenazdania. A útok Nemecka na Poľsko nebol nečakaný. Je výsledkom mnohých tendencií a faktorov vo svetovej politike toho obdobia. Všetky predvojnové udalosti sa zoradili do jedného fatálneho reťazca. Avšak, samozrejme, hlavným faktorom, ​​ktorý predurčil vzplanutie najväčšej tragédie v dejinách ľudstva, bol štátny egoizmus, zbabelosť, zhovievavosť voči silnejúcemu agresorovi, nepripravenosť politických elít na kompromis.

Preto nie je čestné tvrdiť, že dvojdňová návšteva nacistického ministra zahraničných vecí Ribbentropa v Moskve je hlavnou príčinou ktorá zrodila Druhú svetovú vojnu. Všetky vedúce štáty v tej či onej miere sú vinné za jej začiatok. Každý z nich robil nenapraviteľné chyby, domnievajúc sa sebaisto, že je možné prejsť ostatným cez rozum, zabezpečiť si jednostranné výhody alebo sa držať ďalej od hroziacej svetovej pohromy. A za takú krátkozrakosť, za odmietnutie vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti sa muselo zaplatiť miliónmi životov, obrovskými stratami.

Píšem o tom bez najmenšieho úmyslu prevziať úlohu sudcu, obviňovať alebo obhajovať niekoho, tým skôr iniciovať nové kolo medzinárodnej informačnej konfrontácie na historickom poli, ktorá by mohla vyvolať konflikt medzi štátmi a národmi. Som presvedčený, že hľadaniu vyváženého hodnotenia minulých udalostí sa musia venovať akademické vedy zastúpené širokým spektrom autoritatívnych vedcov z rôznych krajín. Všetci potrebujeme pravdu a objektivitu. Pokiaľ ide o mňa, vždy som vyzýval a požadujem od svojich kolegov pokojný, otvorený a dôveryhodný dialóg, sebakritický a nestranný pohľad na spoločnú minulosť. Takýto prístup umožní neopakovať tie chyby, ktoré sa vtedy urobili a zabezpečiť pokojný a úspešný rozvoj na mnohé ďalšie roky.

Žiaľ, mnohí z našich partnerov ešte nie sú pripravení na spoločnú prácu. Naopak, sledujúc svoje ciele, zvyšujú počet a rozsah informačných útokov proti našej krajine, chcú nás prinútiť aby sme sa ospravedlňovali, cítili sa vinní, používajúc naskrz pokrytecké politizované vyhlásenia. Napríklad, schválená 19. septembra 2019 rezolúcia Európskeho parlamentu „O dôležitosti zachovania historickej pamäti pre budúcnosť Európy“ priamočiare obvinila ZSSR – zároveň s nacistickým Nemeckom – z rozpútania Druhej svetovej vojny. Samozrejme, žiadna pripomienka na Mníchov nie je.

Domnievam sa, že takéto „papiere“, rezolúciu ani nemôžem nazvať dokumentom, spolu so zjavným zámerom vyvolať škandál, sú nebezpečnými skutočnými hrozbami. Koniec koncov, schvaľoval to rešpektovaný orgán. A čo názorne predviedol? Hoci je to smutné – vedomú politiku so zámerom na zničenie povojnového svetového usporiadania, vybudovanie ktorého bolo záležitosťou cti a zodpovednosti štátov, mnohí predstavitelia ktorých dnes hlasovali za túto lživú deklaráciu. A takto pozdvihli ruku na závery Norimberského tribunálu, na úsilie svetového spoločenstva, ktoré po víťazstve v roku 1945 založilo univerzálne medzinárodné inštitúcie. Pripomeniem v tejto súvislosti, že samotný proces európskej integrácie, kedy sa vytvárali náležité štruktúry, vrátane Európskeho parlamentu, bol možný iba vďaka skúsenostiam, ktoré sme prevzali z minulosti, jasných právnych a politických hodnotení. A tí, ktorí vedome spochybňujú tento konsenzus, ničia základy povojnovej Európy.

Okrem ohrozenia základných princípov svetového poriadku existuje aj morálna, mravná stránka. Vysmievanie, posmechovanie sa pamiatke – to je podlosť. Podlosť môže byť zámerná, pokrytecká, vedomá, keď sa vo vyhláseniach pri príležitosti 75. výročia skončenia Druhej svetovej vojny uvádza zoznam všetkých členov protihitlerovskej koalície s vynechaním ZSSR. Podlosť môže byť zbabelá, ktorá strháva pomníky bojovníkom proti nacizmu, a ospravedlňuje hanebné skutky falošnými sloganmi boja proti nežiaducej ideológii a údajnej okupácii. Podlosť môže byť krvavá, keď tých, ktorí sa postavia proti neonacistom a banderovcom zabíjajú a upaľujú. Opakujem, podlosť má rôzne prejavy, ale preto neprestáva byť ohavnou.

Opomenutie historických ponaučení sa nevyhnutne obracia na ťažkú ​​odplatu. Budeme dôsledne hájiť pravdu založenú na zdokumentovaných historických faktoch, budeme naďalej čestne a nestranne hovoriť o udalostiach Druhej svetovej vojny. Týmto smerom je zameraný rozsiahly projekt na vytvorenie v Rusku najväčšej zbierky archívnych dokumentov, filmov a fotografických materiálov z dejín Druhej svetovej vojny, predvojnového obdobia.

Takáto práca už prebieha. Pri príprave tohto článku som použil aj viacero nových, nedávno objavených, odtajnených materiálov. V tejto súvislosti môžem zodpovedne vyhlásiť, že neexistujú žiadne archívne dokumenty, ktoré by potvrdili verziu o zámere ZSSR začať preventívnu vojnu proti Nemecku. Áno, sovietske vojenské vedenie sa pridŕžalo doktríny, že v prípade agresie sa Červená armáda rýchlo postaví na odpor nepriateľovi, bude pokračovať v útoku a viesť boje na nepriateľskom území. Takéto strategické plány však vôbec neznamenali úmysel zaútočiť na Nemecko ako prví.

Samozrejme, dnes majú historici k dispozícii dokumenty o vojenskom plánovaní, smernice sovietskeho a nemeckého veliteľstva. Napokon vieme, ako sa udalosti vyvíjali v skutočnosti. Tieto vedomosti nám z diaľky umožňujú vnímať a diskutovať o konaniach, omyloch, chybách vojenského a politického vedenia štátu. V tejto súvislosti poviem jednu vec: spolu s obrovským množstvom dezinformácií rôzneho druhu dostávali sovietski vodcovia reálne informácie o pripravovanej nacistickej agresii. A v predvojnových mesiacoch podnikli kroky nacielené na zvýšenie bojovej pripravenosti krajiny, vrátane skrytej mobilizácie časti povolancov, presunu vojenských jednotiek a rezerv z vnútroštátnych vojenských okresov na západné hranice.

Vojna nebola neočakávanou, čakali ju, pripravovali sa na ňu. Ale útok nacistov mal skutočne ničivú silu v histórii nevídanú. 22. júna 1941 sa Sovietsky zväz zrazil s najsilnejšou, najmobilnejšou a najvycvičenejšou armádou sveta, na ktorú pracoval priemyselný, hospodársky, vojenský potenciál prakticky celej Európy. Tejto smrtonosnej invázie sa zúčastnil nielen wehrmacht, ale aj satelity Nemecka, vojenské kontingenty mnohých iných štátov európskeho kontinentu.

Mimoriadne ťažké porážky v roku 1941 dostali krajinu na hranicu katastrofy. Na obnovu bojaschopnosti, ovládateľnosti boli potrebné mimoriadne metódy, všeobecná mobilizácia, vypätie všetkých síl štátu a národa. Už v lete v roku 1941 sa pod paľbou nepriateľa začala evakuácia miliónov občanov, stoviek závodov a výroby na východ krajiny. V tých najkratších termínoch bola v tyle zorganizovaná výroba zbraní a munície, ktorých dodávky na front začali hneď v prvú vojnovú zimu a do roku 1943 boli prekročené ukazovatele vojenskej výroby Nemecka a jeho spojencov. Za poldruha roka sovietski ľudia vykonali na fronte, aj v tyle to, čo sa zdalo nemožným. Doteraz je ťažké uvedomiť si, pochopiť, predstaviť si aké neuveriteľné úsilie, odvahu, sebaobetovanie si vyžadali tieto obrovské úspechy.

Proti silnej, po zuby ozbrojenej, chladnokrvnej, dobyvateľskej nacistickej mašinérii sa zdvihla gigantská sila sovietskej spoločnosti, spojenej snahou ochrániť rodnú zem, pomstiť sa nepriateľovi, ktorý rozdrvil, rozdupal mierový život, jeho plány a nádeje.

Samozrejme, že počas tejto strašnej, krvavej vojny niektorých ľudí ovládol strach, bezradnosť, zúfalstvo. Vyskytovala sa zrada a dezertérstvo. Prejavovali sa kruté zlomy vyvolané revolúciou a občianskou vojnou, nihilizmus, znevažujúci postoj k národnej histórii, tradíciám, viere, ktoré sa pokúšali zavádzať boľševici, obzvlášť v prvých rokoch po uchopení moci. Ale celkové nálady sovietskych občanov a našich krajanov, ktorí sa ocitli v zahraničí, boli iné – uchovať, zachrániť Vlasť. Bol to skutočný, nespútaný nápor. Ľudia hľadali oporu v skutočných vlasteneckých hodnotách.

Nacistickí „stratégovia“ boli presvedčení, že obrovský, mnohonárodnostný štát sa dá ľahko podrobiť. Počítali s tým, že nečakaná vojna, jej nemilosrdnosť a neznesiteľná ťarcha nevyhnutne vyostria medzinárodné vzťahy a krajina sa bude dať rozdeliť na časti. Hitler priamo vyhlásil: „Naša politika vo vzťahu k národom obývajúcim široké priestory Ruska musí spočívať v tom, že bude podnecovať akékoľvek formy nezhôd a rozkolov“.

Ale od prvých dni bolo jasné, že tento plán nacistov stroskotal. Brestskú pevnosť do poslednej kvapky krvi bránili vojaci viac ako trinástich národností. Počas trvania celej vojny – aj vo veľkých, rozhodujúcich bitkách, aj v obrane každého predmostia, každého metra rodnej zeme – vidíme príklady takejto jednoty.

Pre milióny evakuovaných ľudí sa rodným domom stalo Povolžie a Ural, Sibír a Ďaleký východ, republiky Strednej Ázie a Zakaukazska. Ich obyvatelia sa delili o posledné, pomáhali všetkým, čím mohli. Priateľstvo národov, ich vzájomná pomoc sa stali pre nepriateľa skutočnou, nezničiteľnou pevnosťou.

K porážke nacizmu – nech by sa teraz pokúšali čokoľvek dokazovať – zásadne a rozhodujúco prispel Sovietsky zväz, Červená armáda, hrdinovia, ktorí do konca bojovali v obkľúčení pri Belostoku a Mogiľove, Umani a Kyjeve, Viazme a Charkove. Išli do útoku v bitke za Moskvu a Stalingrad, Sevastopoľ a Odesu, pri Kursku a Smolensku. Oslobodzovali Varšavu, Belehrad, Viedeň a Prahu. Brali útokom Königsberg a Berlín.

My obhajujeme skutočnú, neprikrášlenú alebo neskreslenú pravdu o vojne. Túto národnú, ľudskú pravdu – surovú, horkú a nemilosrdnú – nám do značnej miery odovzdali spisovatelia a básnici, ktorí prešli ohňom a peklom frontových útrap. Pre moje, ako aj pre iné generácie, ich čestné, hlboké poviedky, romány, prenikavá „poručícka próza“ a básne navždy zanechali stopu v duši, stali sa závetom – ctiť si veteránov, ktorí urobili pre Víťazstvo všetko, čo mohli, pamätať si tých, ktorí zostali na bojiskách.

Aj dnes nás ohromujú jednoduché a v svojej podstate veľké verše Alexandra Tvardovského: Padol som pod Rževom … venované účastníkom krvavej, krutej bitky Veľkej vlasteneckej vojny na strednom úseku sovietsko-nemeckého frontu. Len počas bojov o mesto Ržev a Rževský výbežok od októbra 1941 do marca 1943 Červená armáda stratila, vrátane ranených a nezvestných, 1 milión 342 tisíc 888 osôb. Uvádzam tieto strašné, tragické a ešte ani zďaleka nie úplné údaje získané z archívnych zdrojov prvýkrát, čím vzdávam hold hrdinstvu známych aj bezmenných hrdinov, o ktorých sa v posledných rokoch z rôznych dôvodov hovorilo nezaslúžene, nespravodlivo málo alebo sa celkom o nich mlčalo.

Uvediem ešte jeden dokument. Je to správa Medzinárodnej komisie pre repatriáciu z Nemecka na čele s Majským, vyhotovená vo februári 1945. Úlohou komisie bolo vytvoriť vzorec, v súlade s ktorým porazené Nemecko muselo nahradiť škody spôsobené víťazným mocnostiam. Komisia prišla k nasledujúcemu záveru: „Počet „vojakodní“, ktoré Nemecko vynaložilo na sovietskom fronte prevyšuje to isté množstvo na iných spojeneckých frontoch minimálne desaťnásobne. Sovietsky front viazal na seba aj štyri pätiny nemeckých tankov a približne dve tretiny nemeckých lietadiel“. Celkovo na ZSSR pripadlo okolo 75 percent všetkého vojenského snaženia protihitlerovskej koalície. V rokoch vojny Červená armáda „zomlela“ 626 divízií krajín „osi“, z ktorých 508 bolo nemeckých.

28. apríla 1942 Roosevelt vo svojom prejave k americkému národu vyhlásil: „Ruské vojská zničili a naďalej ničia viac živej sily, lietadiel, tankov a diel nášho spoločného nepriateľa, než všetky ostatné zjednotené národy spolu“. Churchill v posolstve Stalinovi zo dňa 27. septembra 1944 písal, že „práve ruská armáda vytrhla črevá nemeckej vojenskej mašinérii…“.

Takéto hodnotenie malo odozvu v celom svete. Lebo v týchto slovách je tá samotná, veľká pravda, o ktorej vtedy nikto nepochyboval. Takmer 27 miliónov sovietskych občanov zahynulo na frontoch, v nemeckom zajatí, zomrelo od hladu a bombardovania, v getách a peciach nacistických táborov smrti. ZSSR stratil každého siedmeho svojho občana. Veľká Británia – jedného zo 127 a USA – jedného z 320. Žiaľ, tento počet ťažkých, nenahraditeľných strát Sovietskeho zväzu nie je konečný. Bude nutné pokračovať v mravčej práci v oblasti odhaľovania mien a osudov všetkých padlých: vojakov Červene armády, partizánov, ilegálnych pracovníkov, vojnových zajatcov a väzňov koncentračných táborov, civilného obyvateľstva zlikvidovaného trestnými oddielmi. To je naša povinnosť. Tu mimoriadnu rolu zohrávajú účastníci vyhľadávacieho hnutia, vojensko-patriotických a dobrovoľníckych združení, také projekty ako elektronická databáza Pamäť národa vychádzajúca z archívnych dokumentov. A, samozrejme, pri riešení takej všeobecnej humanitárnej úlohy je potrebná tesná medzinárodná spolupráca.

K víťazstvu nás priviedli úsilia všetkých strán a národov, ktoré bojovali so spoločným nepriateľom. Britská armáda ubránila svoju vlasť pred vpádom, bojovala s nacistami a ich satelitmi v Stredozemnom mori a v severnej Afrike. Americké a britské vojská oslobodzovali Taliansko, otvárali druhý front. USA zasadili obrovské, drvivé údery agresorovi v Tichom oceáne. Pamätáme si kolosálne obete čínskeho ľudu a jeho obrovskú úlohu pri porážke japonských militaristov. Nezabudneme bojovníkov „Bojujúceho Francúzska“, ktorí neuznali potupnú kapituláciu a pokračovali v boji s nacistami.

Navždy budeme vďační aj za pomoc, ktorú nám poskytli spojenci pri zabezpečovaní munície, surovín, potravín a techniky pre Červenú armádu. Táto pomoc bola významná – okolo sedem percent z celkového objemu vojenskej výroby Sovietskeho zväzu.

Jadro protihitlerovskej koalície sa začalo vytvárať hneď po napadnutí Sovietskeho zväzu, keď ho USA a Veľká Británia bezvýhradne podporili v boji s hitlerovským Nemeckom. Počas Teheránskej konferencie v roku 1943 Stalin, Roosevelt a Churchill vytvorili alianciu veľkých mocností, dohodli sa na vypracovaní koaličnej diplomacie, na spoločnej stratégii v boji proti spoločnej smrteľnej hrozbe. Lídri Veľkej štvorky jasne chápali, že spojenie priemyselných, zdrojových a vojenských potenciálov ZSSR, USA, Veľkej Británie vytvorí nepopierateľnú prevahu nad protivníkom.

Sovietsky zväz si v plnom rozsahu plnil svoje záväzky voči spojencom, vždy podával pomocnú ruku. Rozsiahlou operáciou Bagration v Bielorusku Červená armáda podporila vysadenie anglo-amerických výsadkárov v Normandii. V januári 1945 sa naši vojaci prebili k Odre a skoncovali s posledným, mohutným útokom wehrmachtu na Západnom fronte, v Ardenách. A tri mesiace po víťazstve nad Nemeckom ZSSR plne v súlade s Jaltskými dohodami vyhlásil vojnu Japonsku a a zvíťazil nad miliónovou Kvantungskou armádou.

Ešte v júli 1941 sovietske vedenie vyhlásilo, že „cieľom vojny proti fašistickým utlačovateľom je nielen likvidácia hrozby visiacej nad našou krajinou, ale aj pomoc všetkým národom Európy, ktoré stonajú pod jarmom nemeckého fašizmu“. V polovici roku 1944 bol nepriateľ vyhnaný prakticky z celého sovietskeho územia. Ale bolo ho treba definitívne dobiť v jeho dúpäti. A Červená armáda začala osloboditeľskú misiu v Európe, zachránila pred zničením a zotročením, pred hrôzami Holokausta celé národy. Zachránila za cenu stoviek tisíc životov sovietskych vojakov.

Je tiež dôležité nezabudnúť na obrovskú materiálnu pomoc, ktorú Sovietsky zväz poskytoval oslobodeným krajinám pri odstraňovaní hrozby hladu, pri obnove hospodárstva a infraštruktúry. Robil to v čase, keď sa na tisíckach kilometrov od Brestu až po Moskvu a Volgu rozprestierali len zhoreniská. Napríklad v máji 1945 rakúska vláda požiadala ZSSR o potravinovú pomoc, pretože „nevedela v nasledujúcich siedmich týždňoch, až do novej úrody, poskytnúť svojmu obyvateľstvu jedlo“. Sovietske vedenie súhlasilo so zaslaním potravín, čo štátny kancelár dočasnej vlády Rakúskej republiky K. Renner označil za „záchranu …“, na ktorú „Rakúšania nikdy nezabudnú“.

Spojenci spoločne vytvorili Medzinárodný vojenský tribunál, ktorého úlohou bolo potrestanie nacistických politických a vojnových zločincov. Jeho rozhodnutia poskytujú jasnú právnu kvalifikáciu takých zločinov proti ľudskosti, ako sú genocída, etnické a náboženské čistky, antisemitizmus a xenofóbia. Norimberský súd priamo a jednoznačne odsúdil prisluhovačov nacistov, kolaborantov rozličného druhu.

Tento hanebný fenomén sa vyskytol vo všetkých európskych krajinách. Takí „potentáti“, ako boli Pétain, Quisling, Vlasov, Bandera, ich stúpenci a nasledovníci, aj keď sa tvárili ako bojovníci za národnú nezávislosť alebo oslobodenie od komunizmu, sú zradcovia a kati. V krutosti často predčili aj svojich pánov. V snahe zalíškať sa im sa zúčastňovali aktivít špeciálnych trestných skupín a veľmi ochotne realizovali tie najneľudskejšie úlohy. Dielom ich krvavých rúk je krviprelievanie v Babom Jare, Volynská masakra, vypálená Chatyň, vyhladzovacie akcie proti Židom v Litve a Lotyšsku.

Náš postoj je aj dnes rovnaký: zločiny nacistických prisluhovačov nemôžu byť ospravedlnené, nemajú žiadnu premlčaciu lehotu. Preto je nepochopiteľné, že v mnohých krajinách sa tí, ktorí sa poškvrnili spoluprácou s nacistami, naraz považujú za veteránov druhej svetovej vojny. Klásť znamienko rovnosti medzi osloboditeľov a okupantov považujem za neprípustné. A heroizáciu nacistických prisluhovačov môžem vnímať iba ako spreneveru pamiatke našich otcov a starých otcov. Je to zrada tých ideálov, ktoré spojili národy v boji proti nacizmu.

Nepreháňam, keď poviem, že vedúci predstavitelia ZSSR, USA a Veľkej Británie vtedy stáli pred historickou úlohou. Stalin, Roosevelt a Churchill zastupovali krajiny s rôznymi ideológiami, štátnymi záujmami, cieľmi, kultúrami, ale prejavili obrovskú politickú vôľu, povzniesli sa nad rozpory a predpojatosti a do popredia postavili skutočné záujmy sveta. Výsledkom bolo, že sa dokázali dohodnúť a dosiahnuť riešenie, z ktorého profitovalo celé ľudstvo.

Víťazné mocnosti nám zanechali systém, ktorý bol riešením intelektuálnych a politických snáh niekoľkých storočí. Séria konferencií – Teherán, Jalta, San Francisco, Postupim – položila základy toho, že napriek veľkým rozporom svet existuje bez globálnej vojny už 75 rokov.

Historický revizionizmus, ktorého prejavy teraz pozorujeme na Západe, a to najmä vo vzťahu k téme druhej svetovej vojny a jej výsledkom, je nebezpečný, pretože hrubo skresľuje chápanie zásad mierového spolunažívania stanovených v roku 1945 na konferenciách v Jalte a San Franciscu. Hlavným historickým úspechom Jalty a ďalších rozhodnutí tej doby bola dohoda o vytvorení mechanizmu, ktorý by umožnil vedúcim mocnostiam, aby vznikajúce rozpory riešili diplomatickou cestou.

Dvadsiate storočie prinieslo hlboké a všeobsiahle svetové konflikty, pričom v roku 1945 do arény vstúpili aj jadrové zbrane schopné fyzicky zničiť Zem. Inými slovami, urovnávanie sporov násilnými metódami sa stalo mimoriadne nebezpečným. A víťazi druhej svetovej vojny to pochopili. Pochopili a uvedomili si vlastnú zodpovednosť voči ľudstvu.

V roku 1945 bola zohľadnená smutná skúsenosť s Ligou národov. Štruktúra Bezpečnostnej rady OSN bola navrhnutá tak, aby mierové záruky boli čo najkonkrétnejšie a najúčinnejšie. Tak vznikla inštitúcia stálych členov Bezpečnostnej rady, ktorým bolo udelené privilégium a zodpovednosť v podobe práva veta.

Čo znamená právo veta v Bezpečnostnej rade OSN? Inými slovami, je to jediná rozumná alternatíva k priamemu stretu najväčších krajín. Ide o vyhlásenie jednej z piatich mocností, že riešenie je pre ňu neprijateľné, je v rozpore s jej záujmami a predstavami o správnom prístupe. A ďalšie krajiny, aj keď s tým nesúhlasia, musia prijať tento postoj ako danosť, z čoho vyplýva, že sa vzdajú pokusov o uskutočnenie svojich jednostranných ambícií a treba hľadať nejaké kompromisné riešenie.

Nová globálna konfrontácia sa začala takmer okamžite po skončení druhej svetovej vojny a občas bola veľmi prudká. A skutočnosť, že studená vojna neprerástla do druhej svetovej vojny, presvedčivo potvrdila účinnosť dohôd uzavretých Veľkou trojkou. Pravidlá správania dohodnuté pri založení Organizácie Spojených národov umožnili ďalšie minimalizovanie budúcich rizík a udržanie konfrontácie pod kontrolou.

Vidíme samozrejme, že systém OSN v súčasnosti pracuje s vypätím a nie tak efektívne, ako by mohol. Organizácia Spojených národov však stále plní svoju hlavnú funkciu. Princípy Bezpečnostnej rady OSN sú jedinečným mechanizmom na odvrátenie veľkej vojny alebo globálneho konfliktu.

V posledných rokoch často počúvame výzvy na zrušenie veta a odňatie osobitných privilégií stálych členov Bezpečnostnej rady, tieto výzvy sú však v skutočnosti nezodpovedné. Veď ak k tomu dôjde, Organizácia Spojených národov sa v podstate zmení na Ligu národov, na miesto pre jalové reči, zbavené akýchkoľvek pák vplyvu na svetové procesy. Je veľmi dobre známe, aký to malo koniec. Práv z tohto dôvodu víťazné mocnosti pristupovali k vytvoreniu nového systému svetového poriadku s najväčšou vážnosťou, aby sa neopakovali chyby ich predchodcov

Vytvorenie súčasného systému medzinárodných vzťahov je jedným z najdôležitejších výsledkov druhej svetovej vojny. Ani tie najnezmieriteľnejšie rozpory, či už geopolitické, ideologické, alebo ekonomické, nebránia hľadaniu spôsobov mierového spolužitia a vzájomnej spolupráce, ak na to existuje túžba a vôľa. Svet dnes nezažíva veľmi pokojné časy. Všetko sa mení: od globálneho rozloženia moci a vplyvu až po sociálne, ekonomické a technologické základy života komunít, štátov, celých kontinentov. V minulosti zmeny tohto rozsahu takmer nikdy neboli bez veľkých vojenských konfliktov, bez mocenského zápasu o vybudovanie novej globálnej hierarchie. Vďaka múdrosti a predvídavosti politických vodcov spojeneckých mocností sa podarilo vytvoriť systém, ktorý zabraňuje extrémnym prejavom takého súperenia, ktoré je historicky neodmysliteľnou objektívnou súčasťou svetového rozvoja.

Svätou povinnosťou všetkých nás, čo berieme na seba politickú zodpovednosť, a to predovšetkým povinnosťou predstaviteľov víťazných mocností druhej svetovej vojny, je zaručiť zachovanie a zdokonalenie tohto systému. Dnes, rovnako ako v roku 1945, je dôležité prejaviť politickú vôľu a spoločne diskutovať o budúcnosti. Naši kolegovia – páni Si Ťin-pching, Macron, Trump, Johnson – podporili ruský návrh na usporiadanie stretnutia vodcov piatich jadrových mocností, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady. Sme im za to vďační a očakávame, že takéto osobné stretnutie sa môže uskutočniť pri najbližšej príležitosti.

Čím by sa mal zaoberať takýto samit? Podľa nášho názoru je predovšetkým potrebné prediskutovať kroky na rozvoj kolektívnych zásad pri rozhodovaní o svetových záležitostiach, otvorene hovoriť o zachovaní mieru, o posilňovaní globálnej a regionálnej bezpečnosti, o kontrole strategických zbraní, o spoločnom úsilí v boji proti terorizmu, extrémizmu a iným naliehavým výzvam a hrozbám.

Osobitnou témou samitu by mala byť situácia v globálnej ekonomike, predovšetkým prekonanie hospodárskej krízy spôsobenej pandémiou koronavírusu. Naše krajiny prijímajú bezprecedentné opatrenia na ochranu zdravia a života ľudí, na podporu občanov, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách. Ale aké závažné budú následky pandémie, ako rýchlo sa globálne hospodárstvo dostane z recesie, to závisí od našej schopnosti spolu a zosúladene pracovať ako skutoční partneri. Tým väčšmi je neprijateľné, aby sa hospodárstvo stávalo nástrojom nátlaku a konfrontácie. Medzi naliehavé témy patrí ochrana životného prostredia a boj proti klimatickým zmenám, ako aj zaručenie bezpečnosti globálneho informačného priestoru.

Program nadchádzajúceho samitu „Pätorky“, ktorý navrhuje na prerokovanie Rusko, je nesmierne dôležitý a relevantný nielen pre naše krajiny, ale aj pre celý svet. Ku všetkým bodom programu máme konkrétne nápady a iniciatívy.

Niet pochýb o tom, že samit Ruska, Číny, Francúzska, USA a Veľkej Británie bude hrať dôležitú úlohu pri hľadaní spoločných odpovedí na súčasné výzvy a hrozby a ukáže, že všetci sme prívržencami ducha spojenectva, tých vysokých humanistických ideálov a hodnôt, za ktoré bojovali bok po boku naši otcovia a starí otcovia.

Vychádzajúc zo spoločnej historickej pamäti si môžeme a musíme navzájom dôverovať. Toto bude pevným základom pre úspešné rokovania a zosúladené aktivity v záujme posilnenia stability a bezpečnosti na planéte, v záujme prosperity a blahobytu všetkých štátov. Bez preháňania je to naša spoločná povinnosť a zodpovednosť voči celému svetu, voči súčasným aj budúcim generáciám.