Pripomíname si 58. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

Nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Alexandrom Dubčekom okupácia zmarila a nastúpila takzvaná politika normalizácie. Za prvého, neskôr generálneho tajomníka ÚV KSČ, bol na jar 1969 zvolený Gustáv Husák, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom.

Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Podľa odhadov vtedajšieho ministerstva financií bola výška priamych škôd 1,4 miliardy vtedajších korún. Neskôr boli škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie. V súvislosti s pozvaním sovietskych vojsk do krajiny sa pred súdom ocitli viacerí predstavitelia komunistického režimu, nikto však nebol potrestaný.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa odsúdili aj mnohí zahraniční komunisti

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Československa z 21. augusta 1968 síce neotriasla veľmocenským postavením Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), bola však zničujúca pre jeho obraz vo svete. Vpád do Československa totiž odsúdila absolútna väčšina štátov sveta, okrem tých, ktoré od ZSSR úplne záviseli ako Kuba alebo Vietnam, tých, ktoré potrebovali sovietsku vojenskú pomoc ako Sýria alebo Irak, alebo tých, ktoré tvrdo odmietali akékoľvek liberalizačné snahy, ako napríklad Severná Kórea.

Inváziu tvrdo odsúdili aj socialistické krajiny, ktoré dlhodobo odmietali akceptovať sovietske líderstvo v komunistickom bloku. V tomto prípade išlo o Juhosláviu, Rumunsko, Albánsko a najmä Čínu. Vpád do Československa kritizovala aj väčšina komunistických strán v západoeurópskych krajinách, ale aj v Afrike a Ázii.

Okupácia Československa aj u najväčších sympatizantov komunizmu pochovala všetky ilúzie o možnosti reformovať diktatúru sovietskeho typu do podoby „socializmu s ľudskou tvárou“. Sympatie k sovietskemu režimu stratili aj mladí ľavicoví radikáli. Ich nádeje sa však neupínali k československým reformátorom a Alexandrovi Dubčekovi, ale novou nádejou na konečnú zmenu fungovania spoločnosti bol skôr čínsky komunistický líder Mao Ce-tung.