Môj profil 
Predplatné
„Tieto sviatky budú o nádeji. O dúfaní v dobrý vývoj, v bezpečný svet okolo nás, v ktorom ľudský kontakt opäť zbližuje a neohrozuje. Sme smädní po nádeji a tento smäd potrebujeme uhasiť. Pomôže nám k tomu dôvera v zmysel toho, čo robíme,“ povedala Čaputová v príhovore.
„Potrebujeme veriť, že keď budeme v našom úsilí dôslední, môžeme sa postupne a premyslene vracať do stavu a na miesta, ktoré sme museli v polovici marca opustiť,“ doplnila prezidentka.
Aby sa svet stal takým, akým bol, musí sa prijať a dodržiavať to, čo je nevyhnutné. „Želám nám všetkým, aby boli tieto sviatky bránou. Jednak do našich vnútorných svetov, kde nájdeme veľa dobrého. A aby boli aj bránou, za ktorou sa naša nádej začne premieňať na realitu, po ktorej tak všetci túžime,“ uzavrela svoj príhovor.
Celý príhovor:
Vážené spoluobčianky a spoluobčania,
ako všetci vieme, tieto sviatky budú iné. Pre väčšinu nebudú o stíšení a zastavení sa z pracovného zhonu, lebo k tomu boli mnohí z nás donútení už pred pár týždňami.
Tieto sviatky budú o nádeji. O dúfaní v dobrý vývoj, v bezpečný svet okolo nás, v ktorom ľudský kontakt opäť zbližuje a neohrozuje.
Sme smädní po nádeji a tento smäd potrebujeme uhasiť. Pomôže nám k tomu dôvera v zmysel toho čo robíme. Obmedzujeme svoju slobodu, pre život a zdravie druhých a seba samého. Je to naše spoločné dielo a táto snaha vytvára medzi nami neviditeľné puto. Dôverujme tomu a vytrvajme.
Pred dvoma týždňami sme v televízii videli výjav, na aký sa nedá zabudnúť. Pápež František sa v daždi na úplne prázdnom Námestí Svätého Petra v Ríme modlil za to, aby pandémia koronavírusu vyhasla na celom svete. Svätý Otec nám pripomenul príbeh z Evanjelia, podľa ktorého učeníci prebudili Ježiša, lebo sa zľakli búrky, ktorá ich zastihla na lodi. Vtedy sa ich Učiteľ spýtal: „Prečo sa bojíte, chýba vám viera?“ Pápež František tento príbeh spomenul možno aj preto, lebo aj my sme ako učeníci z Evanjelia – na jednej lodi, vystrašení z búrky, akú sme nečakali. Podobne ako oni potrebujeme vedieť, že to, čo teraz prežívame, je súčasťou cesty, ktorá sa jedného dňa skončí. Nevidíme ešte jej koniec, ale kráčame v nádeji, krok za krokom. Sme ako tí, čo idú v tmavom lese a v ruke držia zapálenú sviecu. V tejto chvíli stačí, že vidíme na pár krokov dopredu a keď ich prejdeme, naša svieca ožiari ďalší úsek cesty.
Potrebujeme veriť, že obeť, ktorú teraz prinášame, má zmysel a že sa vám aj v tejto ťažkej situácii dostane pomoci. A potrebujeme veriť, že keď budeme v našom úsilí dôslední, môžeme sa postupne a premyslene vracať na miesta a do stavu, ktoré sme museli v polovici marca opustiť. Opäť budeme môcť byť s našimi najbližším, objať ich, dotknúť sa ich, môcť sa postarať o naše živobytie.
Milí spoluobčania,
pred nami sú pekné sviatočné dni a pri pohľade cez okná našich bytov nám svet bude pripadať taký, aký sme ho poznali a aký vždy bol. Lenže svet taký, aký bol, ešte nie je. A na to, aby sa takým stal, musíme prijať a dodržiavať, čo je nevyhnutné, aby sme ako spoločenstvo uspeli.
Želám nám všetkým, aby boli tieto sviatky bránou. Jednak do našich vnútorných svetov, kde nájdeme veľa dobrého. A aby boli aj bránou, za ktorou sa naša nádej začne premieňať na realitu, po ktorej tak všetci túžime.
