Na ceremoniáli sa zúčastnil predseda Národnej rady SR Andrej Danko, predseda vlády Robert Fico, poslanci Národnej rady SR, viacerí ministri a ďalší predstavitelia verejného života.

Prezident podľa jeho slov už štvrtý raz využil začiatok nového roka ako možnosť ukázať, kde možno hľadať skutočné korene úspechu krajiny. Na margo ocenených vysvetlil, že Slovensko si môže vďaka nim pripomenúť, „že aj v najhorších, najsmutnejších časoch našej modernej histórie sa našli hrdinovia s odvahou čeliť zlu, ľudia schopní konať dobro a nezištne pomáhať“.

„Mojím zámerom je zdôrazniť, aké dôležité je zdieľať spoločné občianske hodnoty, podporovať tvorivosť a slobodu ducha, otvorenosť k novým myšlienkam, rešpektovať poctivú diskusiu o našej súčasnosti a pochopiť pravdu o našej minulosti,“ uviedol Kiska.

Výber ocenených, ich osobné a ľudské kvality sú podľa hlavy štátu príležitosťou ukázať, čo naozaj trvalo obohacuje našu spoločnosť. „Čo posilňuje našu súdržnosť, čo spája rôznorodých jednotlivcov do pevných komunít. Čo povzbudzuje zdravý a udržateľný rozvoj našej krajiny. Čo zvyšuje jej odolnosť a kultúrnosť. Vďaka čomu je náš život v Slovenskej republike lepší, krajší a hodnotnejší,“ doplnil.

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy získali za mimoriadne zásluhy na rozvoji demokracie a ochranu ľudských práv a slobôd medzi inými aj Fedor Gál, László Szigeti, Martin M. Šimečka, či hudobník Peter Breiner. Ďalej bol ocenení vysokoškolský pedagóg Alexander Bröstl. Za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry dostali Rad Ľudovíta Štúra I. triedy hudobník Peter Breiner, herečka Zuzana Kronerová a in memoriam hudobný skladateľ Ilja Zeljenka.

Šimečka z Denníka N, ktorý na revanš ocenil Kisku titulom osobnosť roka, sa nedávno priznal, že jeho priateľ George Soros svojimi peniazmi ovplyvňoval voľby na Slovensku a pomohol tak poraziť bývalého premiéra Vladimíra Mečiara.

“George Soros je, trúfam si povedať, môj priateľ, aj keď sme sa už dlho nevideli. Je to jeden z najlepších finančníkov. Časť svojich peňazí dáva na to, aby pomáhal liberálnej demokracii. Možno aj vďaka Sorosovým peniazom, ktorými pomáhal mimovládnym organizáciám, aby chodili po Slovensku a burcovali proti Mečiarovi, dokonca bez jeho peňazí by sme to možno neboli dokázali. Čiže pre mňa je to človek, ktorý nám pomohol poraziť Mečiara.”

Proti vzniku Slovenskej republiky horlivo brojili aj ďalší vyznamenaní. Fedor Gál a Peter Breiner sa zo Slovenska dokonca demonštratívne odsťahovali.

Samotný ocenený český intelektuál a bývalý predseda vlády a senátu Petr Pithart vníma slovenské štátne vyznamenanie ako paradox a podivuje sa nad jeho udelením, keďže sám bol proti rozdeleniu Česko-Slovenska.

Radom Ľudovíta Štúra II. triedy boli vyznamenaní účastník SNP Otto Šimko, prekladateľka Marta Ličková, ochranár Juraj Flamik a spisovateľka Alta Vášová. Rad Bieleho dvojkríža II. triedy prezident udelil opernej speváčke Gabriele Beňačkovej, českej speváčke Marte Kubišovej, kameramanovi Vladimírovi Ješinovi a bývalému predsedovi českej vlády Petrovi Pithartovi.

Pribinov kríž I. triedy získal fyzik Pavel Povinec, lekár Myrón Malý, chemik Robert Mistrík, speváčka Marika Gombitová a in memoriam herec Jozef Kroner a spisovateľ Rudolf Sloboda. Pribinovým krížom II. triedy boli ocenení kresťanský aktivista Marián Čaučík, výkonná riaditeľka Ligy proti rakovine Eva Kováčová a in memoriam folklorista Ján Lazorík.

Po ceremoniáli a recepcii sa uskutoční slávnostný koncert pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky za účasti prezidenta SR Andreja Kisku. Odznejú na ňom diela Ludwiga van Beethovena.

Zoznam ocenených

Martin M. Šimečka, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

Od raného dospievania, v Bratislave, sa ocitol medzi ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť slobodne, zápasiť o ľudskú dôstojnosť v neľudských pomeroch. Aj preto sa nedostal na univerzitu, zmaturoval na učilišti, pracoval ako údržbár, ošetrovateľ, predavač i kurič. A najmä sa venoval svojej vášni – písaniu.

Martin M. Šimečka uverejňoval za normalizácie v českých samizdatoch i v slovenskom Fragmente K. Od prvých dní revolúcie pôsobil vo Verejnosti proti násiliu. Založil a viedol vydavateľstvo Archa, neskôr bol šéfredaktorom denníka Sme a týždenníkov Domino fórum a Respekt. Prózy mu vydali doma i v zahraničí, v Amerike mu za ne udelili literárnu cenu Pegasus.

Dnes patrí k intelektuálnej špičke strednej Európy.

Otvára bolestné témy, píše kriticky a naliehavo, nešetrí mocných, ale ani seba a svojich blízkych. Trápi ho všadeprítomná ľahostajnosť. Neskrýva však, čo ho teší: na Slovensku – hovorí – nikdy predtým „nežilo toľko slobodných, odvážnych, aktívnych, charakterných a vzdelaných ľudí odhodlaných brániť a šíriť hodnoty späté s ľudskými právami a západnou civilizáciou.“

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Martinovi Milanovi Šimečkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj žurnalistiky.

Peter Breiner, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

„Mám dojem, že svet nie je veľmi v poriadku. Keď človek strieda miesta, vidí, že vzorec správania nie je vlastníctvom jednej generácie, jedného územia či jednej kultúry; že je to univerzálne.“
Univerzálny je aj Peter Breiner – rodák z Humenného, brilantný a pohotový glosátor spoločenského diania, vtipný publicista, no predovšetkým znamenitý a všestranný umelec.

Okrem vysokoškolského štúdia navštevoval aj oázu umenia, akou bol dom Jána Albrechta, kde sa prepájala noblesa uplynulých storočí s obrazmi Kandinského a Kokoschku, neformálne stretnutia hudobníkov s filozofickým dialógom. Atmosféra slobody v dome, od ktorého mal kľúče, ho sprevádzala na vlastnej tvorivej dráhe.

Skladateľ, dirigent, klavírny virtuóz, aranžér, jeden z najnahrávanejších hudobníkov na svete. Pre letnú olympiádu v Aténach zaranžoval hymny všetkých štátov sveta. Žije v Spojených štátoch amerických, no býva doma aj na Slovensku. Hráva v Triangu, naštudoval a dirigoval Prokofievov balet Romeo a Júlia v Slovenskom národnom divadle, skomponoval originálne Slovenské tance i vlastnú orchestrálnu úpravu Musorgského monumentálnych Obrázkov z výstavy.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Petrovi Breinerovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, hudobného umenia a o šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Fedor Gál, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

“Skutočným nepriateľom života nie je nedostatok šťastia alebo smrť, ale absencia zmyslu. A skutočným ohrozením civilizácie je nadkritické množstvo ľudí, ktorým to neprekáža.”

Fedor Gál, autor týchto slov, má za sebou pohnutý životný príbeh. Vyrastal bez otca, ktorého zastrelili na pochode smrti; on sám sa narodil v Terezíne. Z robotníka v chemickej fabrike sa vypracoval na vedca. V 80-tych rokoch ako sociológ a zakladateľ slovenskej prognostiky pôsobil v jednom z „ostrovov pozitívnej deviácie“, kde sa rodil odpor proti normalizačnému režimu.

V novembri 1989 patril medzi ľudí zápasiacich o slobodu, ktorí na verejnú scénu vstúpili spolu so študentmi v prvých hodinách, keď ešte nič nebolo rozhodnuté. Bol jednou z kľúčových osobností Nežnej revolúcie a prispel k tomu, aby sa demokratické premeny stali nezvratnými. V čase sporu s Vladimírom Mečiarom stál na čele Verejnosti proti násiliu.

Žije v Prahe, no jeho hlas autora, vydavateľa, tvorcu dokumentárnych filmov a občianskeho aktivistu nestráca na sile ani na Slovensku.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Fedorovi Gálovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o ochranu ľudských práv a slobôd v Slovenskej republike.

Gabriela Beňačková, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy

„Či som mala talent? Asi áno. A či som si to takto predstavovala? Určite nie. Prišlo to náhle a nečakane…“, povedala o svojich snoch a svojej speváckej kariére majiteľka najkrajšieho, vskutku česko-slovenského lyrického spinto sopránu, Gabriela Beňačková.

Narodila sa v Bratislave, kde vyštudovala na konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení; v opere pražského Národného divadla, v ktorom žiarila s krátkymi, zato dramatickými prestávkami bezmála tridsať rokov, debutovala v roku 1970 v postave Nataši Rostovovej v Prokofievovej opere Vojna a mier.

Z nebývalej šírky jej repertoáru vyčnievajú postavy z diel českých, talianskych, ruských a nemeckých skladateľov, a spomedzi nich takmer ikonická postava Jenůfy z Janáčkovej opery Její pastorkyně. Ktorá ju sprevádzala celý život, a ktorú preslávila po celom svete, a aj pri jej premiére v jazyku pôvodného libreta, v češtine, v newyorskej Metropolitnej opere v roku 1992.

Legendárna Libuše, nositeľka titulu „Kammersängerin“ viedenskej a mníchovskej opery, s nomináciou na cenu Grammy. Pravá česko-slovenská hviezda svetového formátu – Gabriela Beňačková.
Prezident Slovenskej republiky udeľuje Gabriele Beňačkovej štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry, divadelného umenia a o šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Pavel Povinec, Pribinov kríž I. triedy

Popredný a uznávaný slovenský fyzik Pavel Povinec, odborník na zriedkavé jadrové procesy a environmentálnu rádioaktivitu, sa narodil v kysuckej Ochodnici. Jeho vyše päťdesiatročné pôsobenie na Univerzite Komenského v Bratislave je späté s Prírodovedeckou fakultou a dnešnou Fakultou matematiky, fyziky a informatiky.

Najcitovanejší autor (z) našej najlepšej univerzity a jeden z piatich najlepších v odbore environmentálnej fyziky na svete, zakladateľ niekoľkých odborov a laboratórií prispel významnou mierou k vybudovaniu unikátneho urýchľovačového centra na Univerzite Komenského, zameraného na výskum jadrových procesov pri nízkych energiách, a na vývoj a aplikácie rádionuklidových a iónových analytických metód. Tie mu umožnili zhodnotiť, napríklad, aj situáciu bezprostredne po havárii jadrovej elektrárne v japonskej Fukušime.

Ohromujúce výsledky, širokú medzinárodnú spoluprácu s významnými svetovými pracoviskami sprevádza v prípade Pavla Povinca aj niekoľko mimoriadnych ocenení; je držiteľom ceny PROSE amerických vydavateľov za vedeckú výnimočnosť, ako člen tímu Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu aj Nobelovej ceny za mier z roku 2005. Vedec roka na Slovensku, ktorý tento rok získal aj prestížnu Hevesyho cenu v oblasti rádioanalytickej a nukleárnej chémie.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Pavlovi Povincovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky a významné vedecké výsledky v oblasti jadrovej a environmentálnej fyziky.

Otto Šimko, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

„Podľa právoplatných predpisov Vám nemôžeme vydať vysvedčenie o Vašom zamestnaní v tunajšom pracovnom tábore Židov, hoci ste sa počas svojho pobytu v ňom veľmi dobre osvedčili v tunajšej brašnárskej dielni.“ Aj s takýmto obludným dôkazom vzťahu jedného štátu k vlastným občanom odchádzal Otto Šimko z pracovného tábora vo Vyhniach.

Ich celú rodinu odviedli 1. septembra 1942 do zberného tábora v Žiline, a neskôr do pracovného tábora, až kým ich otcovi neudelili rezortnú výnimku. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Otto Šimko dobrovoľne, okamžite a aktívne zapojil do boja proti fašizmu. Ako sám vraví, s „pocitom ohromného znovuzrodenia vlastnej osobnosti“.

Účastník povstania v čs. partizánskej brigáde Za slobodu Slovanov; po prechode na partizánsky spôsob boja ho zaistila bezpečnostná hliadka, no z väzenia sa mu podarilo ujsť. A aj keď šlo o život, zapojil sa ako ilegálny pracovník do domáceho odbojového hnutia, kde pôsobil až do marca 1945.

Po vojne vyštudoval právo, no ako nepriateľa robotníckej triedy ho v 50.-tych rokoch z viacerých zamestnaní prepustili. Neskôr vychovávateľ, redaktor Smeny, po okupácii Československa opäť ako nepriateľ prepustený. Od 70.-tych rokov, pod neustálou kontrolou Štátnej bezpečnosti, pracoval ako podnikový právnik v Bratislave. Až novembrové udalosti ho, podľa jeho vlastných slov, konečne vyslobodili vnútorne i navonok.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Ottovi Šimkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.

Marta Kubišová, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy

„Šedesátá léta, to byla nadějná doba, hudba obepínala celou zem, tehdy jsem cítila, zvlášť když přišlo Pražský jaro, že by se mělo něco odehrát,“ spomína dnes umelkyňa pochádzajúca z Českých Budějovíc, ktorá o svojej dobe vypovedala jedinečným, nenapodobniteľným hlasom.

Hlasom, ktorý publikum i kritici milovali, lebo bol zastretý, tajomný, znepokojujúci. Hlasom v jej Songoch a baladách vyjadrujúcim hlbšie, komplikované emócie. Hlasom, ktorý sa stal symbolom nepotlačiteľnej túžby po slobode, výrazom dôstojnosti, vzdoru i nádeje. Hlasom Marty Kubišovej, ktorá miliónom ľudí v Československu priniesla Modlitbu: „Ať mír dál zůstává s touto krajinou…“
Keď jej hlas speváčky pridusili tanky okupantov, premenila ho na hlas hovorkyne Charty 77. A keď sa nádej, o ktorej spievala, v novembri 1989 znovu zdvihla z prachu, zaznela z Václavského námestia jej Modlitba opäť. Tým odštartovala svoju ďalšiu umeleckú dráhu, ktorú len teraz končí. Jej hlas tu však pre mnohé generácie ostáva a posolstvo jej Modlitby je platné dodnes.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Marte Kubišovej štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry a o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Rudolf Sloboda, (in memoriam) Pribinov kríž I. triedy

Svojrázny a rozporuplný; aj takéto prívlastky sa spájajú s fenoménom slovenskej literárnej avantgardy 20. storočia. Rudolf Sloboda, výsadný vlastník významotvornej spoluhlásky „R“ v slovenskej abecede…

Narodil sa v Devínskej Novej Vsi, v čase, keď táto mestská časť bola ešte samostatnou obcou v bratislavskom okrese. Ako píše Ľubomír Feldek – „[čo] ako Kant z Königsbergu/Sloboda sa nevzďaľoval spod Sandbergu”, zostal s ňou „rozumovo“ spätý po celý svoj život. Zanechal štúdiá filozofie, pracoval ako baník v Ostrave a vystriedal viacero iných povolaní; vrátane dramaturga Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave. V roku 1988 sa začal venovať výlučne literárnej tvorbe.

Bol predovšetkým prozaik, na sklonku života aj uznávaný dramatik, ale v najvlastnejšom slova zmysle básnik. Svoj život prežil tak, aby nám ho mohol nielen prerozprávať. Ale aby si ho pre nás mohol, so sebe vlastnou iróniou, vymyslieť. A aj ho z vlastnej vôle ukončiť.

Tento majster autoštylizácie, autor románov ako Narcis či Rozum, divadelných hier Armagedon na Grbe alebo Macocha, tu zostáva so stále vzrušujúcim odkazom ohraničenosti nášho vlastného poznania.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Rudolfovi Slobodovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry a divadla.

Vyznamenanie prevezala pani Eva Havrilová.

Myrón Malý, Pribinov kríž I. triedy

„Lekár by mal pacientom hovoriť za každých okolností pravdu. Aj za cenu, že ju hneď neprijmú a budú sa hnevať.“ Aj takto by sa dali prerozprávať slová rehabilitačného lekára, vysokoškolského pedagóga a dlhoročného riaditeľa Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, Myróna Malého.

Narodil sa v Prešove, lekárske vzdelanie mohol získať, z kádrovo nevyhovujúcich dôvodov, len v Prahe. Po ukončení štúdia a krátkom pôsobení v Leopoldove sa musel presunúť do Uliča, a potom ako pacient, po vážnej automobilovej nehode, do obce Hrabyně na Morave, kde objavil a spoznal krásu odboru fyzioterapie.

V roku 1984 prijal ponuku vo vtedy vznikajúcom Rehabilitačnom liečebnom ústave v Kováčovej; ktorý, napokon, s krátkymi prestávkami, viedol takmer 20 rokov.

Mimoriadne uznávaný odborník na poúrazové a náročné pooperačné stavy, s presvedčením o potrebe komplexnosti fyzioterapie a o celostnom pohľade na človeka, pomohol tisícom ľudí (a stále im pomáha!) vrátiť sa, bez ohľadu na závažnosť ich postihnutia, dôstojne a plnohodnotne do života spoločnosti. Vrátane mnohých našich reprezentantov – paralympionikov.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Myrónovi Malém štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti zdravotníctva a liečebnej rehabilitácie.

Marta Ličková, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

Narodila sa v obci Baďan pri Banskej Štiavnici. Kultúrna verejnosť ju pozná ako významnú prekladateľku z ruštiny, nemčiny, maďarčiny a ukrajinčiny. Láska k literatúre ju spojila s jej manželom, novinárom Pavlom Ličkom. Tomu sa vďaka nej podarilo v roku 1967 urobiť prvý rozhovor so spisovateľom Alexandrom Solženicynom, ktorý odhalil hrôzu sovietskych gulagov.

„Manžel za ním vycestoval do Riazane. Strojopis románu Rakovina od neho dostal na tenkom, preklepovom papieri,“ spomína Marta Ličková. Interview obletelo svet, román prepašovali do Veľkej Británie, kde ho vydali. V roku 1970 dostal Solženicyn Nobelovu cenu za literatúru.

Po okupácii Československa Pavel Ličko skončil vo väzení. Martu Ličkovú čakal zákaz prekladať pod svojím menom a nutnosť postarať sa o deti i o manželovu mamu. Údel typický pre rodiny politických väzňov, ktoré boli pod dozorom Štátnej bezpečnosti, znášala s nadhľadom: “Keď je zle, tak sa nemôžete zosypať.” Od revolúcie už pod prekladmi znovu figuruje jej meno a dnes má na konte spolu vyše dvesto preložených kníh.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Marte Ličkovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie v Slovenskej republike a o rozvoj prekladateľského umenia.

Marián Čaučík, Pribinov kríž II. triedy

Marián Čaučík sa narodil v Bratislave do rodiny, kde rodičia žili a odovzdávali svoju kresťanskú vieru deťom napriek režimu, ktorý za náboženstvo prenasledoval svojich občanov. Počas gymnaziálnych štúdií sa začal angažovať v podzemnej cirkvi a popri vysokej škole viedol stretnutia detí v laickom hnutí apoštolátu pod vedením tajného biskupa Ján Chryzostoma Korca.
V septembri roku 1990 bol jedným zo zakladajúcich členov eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí a vo februári nasledujúceho roku sa stal jeho výkonným tajomníkom a neskôr predsedom.

Bol iniciátorom koledníckej akcie Dobrá novina, ktorá sa pod jeho vedením stala postupne najväčšou pravidelnou dobrovoľníckou akciou na Slovensku, do ktorej sa každoročne zapája viac ako dvadsaťpäť tisíc dobrovoľníkov, ktorí vo vianočnom a novoročnom období navštívia viac ako sedemdesiat tisíc rodín. Zbierkou, ktorá každý rok pomáha dvadsiatim piatim konkrétnym rozvojovým projektom v Keni, Južnom Sudáne, Ugande, Rwande či Etiópii.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Mariánovi Čaučíkovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy, za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky.

Ján Lazorík, (in memoriam) Pribinov kríž II. triedy

„Dakedi každi kraj bul inši običaj, inakša piśeň, inša miśeľ, inša reč i vimiśeľ, inšo spravovaňe, inšo obľikaňe, inša chiška, inša miska i variška, narod bul jak priroda a to bul i pravi zmiśeľ života. Teras še šicko fšadzi na jeden panelak, jednu modu, jeden spisovni jazik […]“.

Aj takto zneli slová Jána Lazoríka, rodáka z Torysy, zberateľa a záchrancu ľudovej kultúry východného Slovenska. Význačný etnograf, folklorista a národopisec, divadelník a pôvodom učiteľ. Prácu v múzeu v Starej Ľubovni prijal s nádejou, že tam urobí pre záchranu odkazu našich predkov viac.

Vydal viac než dvadsiatku kníh v šarišskom nárečí, ktoré dokumentujú ťažký, ale duchovne bohatý život ľudí v minulosti. Zozbieral množstvo artefaktov ľudovej kultúry. Mnohé z nich zachránil pred zničením a nezištne, v desiatkach tisíc kusov venoval slovenským múzeám. Niektoré z jeho scénok a pásiem autentického folklóru sa dostali aj na filmové plátna a divadelné pódiá.

Mikuláš Mušinka, odborník na folklór o ňom raz povedal: „To, čo vykonal Ján Lazorík, sám, bez akéhokoľvek grantu, mohlo byť náplňou celej jednej vedeckovýskumnej inštitúcie“.
Prezident Slovenskej republiky udeľuje Jánovi Lazoríkovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudového umenia a folklóru.

Vyznamenanie prevezme pani Mária Lazoríková.

Juraj Flamík, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

„Krédom ochranárov bola pokora voči prírode a úcta k dielu predchádzajúcich generácií,“ hovorí senický rodák Juraj Flamik.

Angažoval sa v hnutí Strom života, pri obnove čiernohronskej lesnej železnice, pri záchrane prírodnej rezervácie v Jurskom Šúri. Stál na čele základnej organizácie číslo 13 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorej členovia venovali tisíce hodín záchrane technických a ľudových pamiatok. Po novembri 1989 bol predsedom Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, neskôr vedúcim Kancelárie Ústavného súdu ČSFR v Brne, ktorému predsedal Ernest Valko. Dnes sa venuje najmä environmentálne citlivej turistike.

Patril tiež do okruhu autorov a redaktorov dokumentu Bratislava/nahlas z októbra 1987, ktorý kritizoval stav životného prostredia.

Dokument Bratislava/nahlas vyvolal značný ohlas doma i v zahraničí, osobitne po tom, ako režim rozpútal proti autorom propagandistickú a nátlakovú kampaň za asistencie Štátnej bezpečnosti. Jeho vydavateľmi boli práve Mikuláš Huba a Juraj Flamik ako štatutári základných organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny číslo 6 a 13. Juraj Flamik, navyše, aj zodpovedným za jeho tlač a distribúciu.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Jurajovi Flamíkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie v Slovenskej republike

Mikuláš Huba, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

„Nič nie je nemožné, ale nič nepadne len tak z neba – bez nášho pričinenia.“ Tak znie krédo environmentalistu, krajinného ekológa, ochranára, pedagóga, vedeckého pracovníka Geografického ústavu SAV z Bratislavy, Mikuláša Hubu.

V rokoch 1990 až 1992 a 2012 až 2016 bol poslancom slovenského parlamentu, väčšinou predsedal výboru pre životné prostredie. V roku 1991 sa stal prvým predsedom Rady Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia.

Bol tiež jedným z kľúčových tvorcov dokumentu Bratislava/nahlas z októbra 1987, ktorý priniesol kritický pohľad na stav životného prostredia. Dvadsaťtričlenný autorský tím pod vedením redakčného kolektívu, ktorý okrem neho tvorili Ján Budaj, Fedor Gál, Eugen Gindl, Peter Tatár a Juraj Flamik, komplexne analyzoval nepriaznivý stav a pripravil tristo odporúčaní na zlepšenie.

Dokument Bratislava/nahlas vyvolal značný ohlas doma i v zahraničí, osobitne po tom, ako režim rozpútal proti autorom propagandistickú a nátlakovú kampaň za asistencie Štátnej bezpečnosti. Jeho vydavateľmi boli práve Mikuláš Huba a Juraj Flamik ako štatutári základných organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny číslo 6 a 13. Juraj Flamik, navyše, aj zodpovedným za jeho tlač a distribúciu.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Mikulášovi Hubovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a o ochranu ľudských práv a slobôd v Slovenskej republike.

Ilja Zeljenka, (in memoriam) Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

„Starneme ako hviezdy,

rútime sa do seba rýchlosťou času.

Chceme sa predbehnúť.

Obrovská hmota spomienok a skúseností

zahustí sa do ťažkého bodu,

v ktorom mizne túžba byť vypočutý.“

Tieto pochmúrne verše napísal hudobný skladateľ Ilja Zeljenka v čase, keď ho nastupujúca normalizácia v 70. rokoch na dve desaťročia bezohľadne vyradila zo slovenského kultúrneho života a odsunula do vnútornej emigrácie. Málokto vie, že v týchto ťažkých časoch písal aj poéziu.

Rodák z Bratislavy, absolvent kompozičného štúdia na Vysokej škole múzických umení v triede Jána Cikkera, si už v mladom veku získal svojou tvorbou rešpekt rovesníkov. V krátkom čase sa z neho celkom prirodzene stala vedúca osobnosť slovenskej hudobnej avantgardy.

Bol autorom, ktorý v domácich pomeroch neúnavne presadzoval nové kompozičné postupy. Do konca svojich dní si zachoval status hudobného mága a originálneho, neobyčajne plodného tvorcu. Jeho diela Osvienčim, Hry pre 13 spevákov či Musica slovaca sa natrvalo stali pevnou súčasťou slovenského kultúrneho a hudobného dedičstva.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Iljovi Zeljenkovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, umenia a hudobnej tvorby.

Vyznamenanie prevezme pani Mária Zeljenková.

Eva Kováčová, Pribinov kríž II. triedy

Stará múdrosť vraví, že „všetci nešťastní tohto sveta myslia na vlastné šťastie, zatiaľ čo všetci šťastní tohto sveta myslia na šťastie iných“. Eva Kováčová, pôvodom z Lučenca, výkonná riaditeľka Ligy proti rakovine, venovala boju za šťastie iných, uzdravenie a prevenciu zdravia druhých takmer celú svoju profesionálnu kariéru.

Počas jej vedenia bola Liga proti rakovine ocenená niekoľkými národnými aj medzinárodnými oceneniami. Posledných šestnásť rokov viedla charitatívnu zbierku Deň narcisov, ktorá na pomoc onkologickým pacientom každoročne z príspevkov darcov zhromaždí viac ako milión eur.

Stála tiež pri zrode a vybudovaní troch centier pomoci Ligy proti rakovine, zriadení “náhradných domovov” pre rodičov hospitalizovaných detských onkologických pacientov, založení psychologickej poradenskej siete pre trpiacich touto zákernou chorobou a ich blízkych a pri realizácii mnohých ďalších projektov na pomoc onkologickým pacientom i zdravým v oblasti prevencie.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Eve Kováčovej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti a prevencie zdravia.

Vladimír Ješina, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy

Narodil sa v období 1. Československej republiky v obci Čepí pri Pardubiciach. Po štúdiu kamery na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe vstúpil do slovenskej kinematografie; najskôr v bratislavskom Štúdiu dokumentárnych, a neskôr hraných filmov.

Počas svojej profesijnej činnosti spolupracoval s viacerými významnými slovenskými režisérmi rôznych generácií. Stál za kamerou filmovej satiry Petra Solana Čert nespí i prvej slovenskej filmovej detektívky Muž, ktorý sa nevrátil. So Stanislavom Barabášom absolvoval jeho režijný debut v uznávanej Piesni o sivom holubovi. S Paľom Bielikom, ktorý o ňom hovorieval ako svojom „treťom oku“, nakrútil historické filmy Jánošík, Majster kat a Traja svedkovia. A v 80. rokoch s Dušanom Rapošom Fontánu pre Zuzanu či Utekajme, už ide!.

Keď si v roku 2015 preberal od Asociácie slovenských kameramanov cenu za celoživotné dielo, práve o tejto spolupráci povedal: „Mal som to šťastie, že som si s Dušanom Rapošom dokonale porozumel […]. Prácu kamery vedel posunúť natoľko, že ňou dokázal dorozprávať príbeh.“ A za ňou stál Vladimír Ješina.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Vladimírovi Ješinovi štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti filmového umenia a o šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Vyznamenanie prevezme pán Viktor Danielis.

László Szigeti, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

„Cieľom bolo vytvoriť proeurópske maďarské vydavateľstvo. Vo mne však veľmi silne žila aj slovenská kultúra. Aj preto som Kalligram “poslovenčil.

László Szigeti, pôvodom z obce Moča v komárňanskom okrese, spiritus agens Kalligramu, dokázal ako občiansky intelektuál s maďarskou hlavou, slovenským srdcom a stredoeurópskou dušou spájať ľudí snívajúcich o takej strednej Európe, ktorá napriek minulosti zaťaženej konfliktmi je schopná žiť v slobode a tolerancii.

Vyše dvetisíc kníh vydaných v edíciách Ad fontes, Domino, OS, Váhy, Eseje, Exempla iuris a ďalších ponúkalo čitateľom dialogické myslenie, pluralizmus, základné hodnoty liberálnej demokracie. Kalligram vydával aj časopis OS, fórum pre kritickú reflexiu autoritárstva a nacionalizmu, ako aj problémov demokracie po roku 1989.

László Szigeti patril spolu s Károly Tóthom, Eleonórou Sándor, Péterom Hunčíkom, Lajosom Grendelom, Lászlóm Nagyom a ďalšími ku generácii Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktorá bola od prvých chvíľ revolúcie spojencom Verejnosti proti násiliu. Protagonisti MNI kládli menšinovú otázku do kontextu zásadnej demokratickej premeny celého politického systému.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Lászlóovi Szigetimu štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj vydavateľskej činnosti.

Robert Mistrík, Pribinov kríž I. triedy

„Cesta k úspechu býva dlhá a tŕnistá. A vo vede sa dobieha do cieľa aj desaťkrát pomalšie ako v iných oblastiach života…“, hovorí aj o svojej práci chemik Robert Mistrík.

Po štúdiu na dnes Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, a doktoráte na Viedenskej univerzite zbieral banskobystrický rodák ako hosťujúci profesor skúsenosti v Národnom inštitúte štandardov a technológií v Spojených štátoch amerických.

Od roku 1998, odkedy založil a dodnes vedie vlastnú spoločnosť, píše jeden z najsilnejších príbehov slovenskej vedy. Bez akejkoľvek štátnej pomoci či európskych grantov vyvíja, spolu so svojím tímom, softvérové moduly pre hmotnostnú spektrometriu, biochémiu a najnovšie aj pre metabolomiku. Koncom roka 2016 mu na túto tému vyšiel aj článok v špičkovom prírodovednom časopise Nature Biotechnology.

A aj keď on sám „považuje za možné, že človek nikdy nepochopí celú organizáciu života, ktorá v ľudskom tele prebieha a vedou len namáhavo kompenzujeme našu intelektuálnu nedokonalosť“, kombináciou vnútorného odhodlania, získaných zručností a vytrvalosti sa k tomu neustále snaží priblížiť.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Robertovi Mistríkovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj Slovenskej republiky a významné výsledky v oblasti vedy, výskumu a inovácií.

Alta Vášová, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

„V púšti amorality vidí, chápe a neodsudzuje, ale sa oddeľuje: je nemoralizujúcou pozorovateľkou. Oddeľuje sa, aby lepšie videla svojím vnútorným kompasom – svedomím,“ píše sa v jednom z vyznaní venovanom jej tvorbe.

Narodila sa v Sevľuši na zakarpatskej Ukrajine; bola učiteľkou, upratovačkou i sprievodkyňou na hrade Zvíkov, majsterkou Československa v ľahkej váhe v džude, dramaturgičkou i scenáristkou. No predovšetkým je Alta Vášová nevšednou spisovateľkou, ktorej mnohostranný talent žne úspechy v čitateľskej obci i u kritiky. Jemným, krehkým, pôvabne poetickým i fantastickým príbehom nechýba humor, občas prekvapia „nepredvídaným, ohromujúcim záverom!.

Vyslúžila si uznanie ako „kráľovná slovenských muzikálov“, napísala libretá pre kultové muzikály Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú. Je autorkou scenára k filmu Sladké hry minulého leta, ktorý dostal hlavnú cenu na festivale v Monte Carlo.

Jej literatúra je, slovami kritika, „tvrdá a zároveň krehká, krehká a zároveň drsná, netýkavá a zároveň ostýchavá“; jej texty sú „jednoduché a zároveň komplikované, s významami zauzlenými do seba“. Aj preto je pôžitok ju čítať.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Alte Vášovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti literatúry a divadla.

Petr Pithart, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy

„Občanská společnost, spolky, kluby, neziskovky – to je dnes sůl země,“ hovorí Petr Pithart, pôvodom z Kladna; intelektuál, ktorý sa stal politikom a pritom neprestal byť intelektuálom.

Bol signatárom Charty 77 a vzdoroval normalizačnému režimu v čase, keď väčšina mlčala. Keď po novembri 1989 bolo treba pustiť sa popri reflexii aj do peroutkovského budovania štátu, neváhal na seba prevziať zodpovednosť, či už ako predstaviteľ Občianskeho fóra, predseda českej vlády alebo hlava českého Senátu.

Brilantný analytik s výnimočnou schopnosťou vidieť veci v súvislostiach. Stúpenec kultivovanej politiky, slušnosti a úcty k dialógu. Priateľ demokratického Slovenska, ktoré pozná ako málokto v jeho vlasti. A prvý český politik, ktorý oznámil pokus o korupciu.

Svojimi názormi – obhajobou ľudských práv, kritickým pohľadom na nacionalizmus a provincializmus, na hodnotovo vyprázdnený pragmatizmus – sa neraz ocitol v menšine. V takej menšine, ktorá vo verejnom priestore strednej Európy zanecháva jedinečnú a výraznú stopu.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Petrovi Pithartovi štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Zuzana Kronerová, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

„Snažím sa robiť to, čo má zmysel,“ hovorí o svojom živote stála členka umeleckého kolektívu Divadla Astorka Korzo ’90 Zuzana Kronerová.

Narodila sa v Martine do silnej hereckej rodiny Jozefa Kronera a Terézie Hurbanovej – Kronerovej. Jej predstava, že vyštuduje filológiu, sa pod vplyvom umeleckého prostredia, v ktorom vyrastala, zmenila a dokončila štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Prvé divadelné angažmán získala v roku 1974 v Divadle pre deti a mládež v Trnave; a až kým natrvalo nezakotvila v divadle Astorka, vystriedala viacero scén: bratislavskú Novú scénu i Slovenské národné divadlo.

Výrazná charakterová herečka, ktorá pravidelne účinkovala v československých televíznych filmoch, sa po útlme produkcie pôvodnej slovenskej tvorby začala, a najmä po roku 2000 objavovať v českých filmoch. Umelkyňa, ktorá sa prejavuje naplno aj občiansky a s presvedčením, že veci sa dajú meniť. Držiteľka ocenení Dosky i Českého leva za vedľajšiu rolu vo filme Bohdana Slámy

Divoké včely sa o jeho najnovšom filme Baba z ľadu, v ktorom hrá hlavnú postavu, vyjadrila: „Dúfam, že bude odkazom pre ženy a mužov nielen môjho veku a starších, ale pre všetkých; aby sme si všímali jeden druhého, mali sa radi a počúvali sa navzájom.“

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Zuzane Kronerovej štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a v oblasti kultúry, divadelného a filmového umenia a o šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Jozef Kroner, (in memoriam) Pribinov kríž I. triedy

Kubo. Pacho, hybský zbojník. Uhorčík. Kráľovský šašo, Martin Pichanda. A predovšetkým Tóno Brtko. Prirodzený talent a herecké umenie Jozefa Kronera vynikli v mnohých nezabudnuteľných televíznych, filmových a divadelných úlohách.

Dodnes je jediný de facto držiteľ Oscara za hraný československý film v slovenčine, za výkon vo filme Obchod na korze. Narodil sa v kysuckej obci Staškov. Po návrate z 2. svetovej vojny pracoval v Považských strojárňach a s nadšením ochotníčil. Láska k divadlu a hudbe ho priviedla do hereckého súboru Slovenského komorného divadla v Martine. Neskôr účinkoval v Slovenskom národnom divadle, pôsobil v ňom do konca 80. rokov.

Muž, bez ktorého by kultové snímky slovenského filmu, ako napr. Zemianska česť, Jánošík či Rysavá jalovica boli neúplné. Herec, ktorý nám v postave tesára z obdobia slovenského fašistického štátu vo filme Obchod na korze neustále pripomína, čo je to banalita zla; ako sa z bezúhonných môžeme stať poľahky (spolu) vinníkmi a čo je to svedomie človeka a ľudstva. A tiež ako veľmi by sme sa, a najmä dnes, potrebovali s týmto obdobím našich dejín vyrovnať.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Jozefovi Kronerovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy in memoriam, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti divadelného a filmového umenia.

Vyznamenanie prevezme pani Zuzana Kronerová.

Marika Gombitová, Pribinov kríž I. triedy

Bez akýchkoľvek pochýb kráľovná slovenskej populárnej hudby. Speváčka a interpretka, autorka a skladateľka hudby, ktorej meno, talent a umenie vzbudzujú neutíchajúci záujem celých generácií Slovákov a Čechov. Marika Gombitová…

….sa narodila v Turanoch nad Ondavou neďaleko Stropkova. Po štúdiu na strednej škole prijala v roku 1976 ponuku Janka Lehotského a pripojila sa ku kapele Modus; a práve po jej príchode, a návrate Mira Žbirku do nej sa začal prudký vzostup jej popularity. Kapely, ktorá sa presadzovala vlastným, slovenským repertoárom.

Zahrala si hlavnú úlohu v kultovom slovenskom televíznom muzikáli Neberte nám princeznú. Víťazka Bratislavskej lýry, medzinárodného festivalu v poľskom Sopote; držiteľka nespočetného množstva ocenení za prínos pre rozvoj a šírenie slovenskej kultúry v zahraničí. Má na konte desiatky singlov, albumov a výberov najväčších hitov, z ktorých sa dodnes predalo viac než milión kusov.

Posledná veta z jej Vyznania: Vráť láske čas, keď málo vie/vráť, nech aj jeseň májom je./Vráť, nepočítaj týždne strát/vráť, zajtrajšok jej vráť!, zostáva emblematickým obrazom nezlomnosti vôle človeka a spoločnosti. Mariky Gombitovej a Slovenska.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Marike Gombitovej štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby.

Alexander Bröstl, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

Rímsky právnik Celsus definoval právo ako „umenie dobrého a spravodlivého“. Alexander Bröstl nikdy neprestal byť tejto definícii verný a hľadaniu dobra a spravodlivosti v práve zasvätil celý svoj život.

Výnimočný právnik, vysokoškolský pedagóg a intelektuál patrí medzi veľké osobnosti slovenskej právnej vedy. Narodil sa v Košiciach, kde absolvoval aj vysokoškolské štúdium práva a s Právnickou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika následne spojil prevažnú časť svojej profesionálnej kariéry. Bol jej dekanom a na rovnakej fakulte prednáša i v súčasnosti.

Vo svojej bohatej publikačnej činnosti sa venuje najmä otázkam právnej a politickej filozofie, ústavnému právu a teórii práva. Širšej verejnosti je známy aj vďaka zbierkam aforizmov, v ktorých so svojím typickým typickým nadhľadom glosuje tú veselšiu i tú smutnejšiu každodennosť okolitého sveta.

Slovenskú republiku zastupoval vo viacerých medzinárodných organizáciách a krátko pôsobil v jej službách aj ako diplomat. V roku 2000 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval za sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Prezident Slovenskej republiky udeľuje Alexandrovi Bröstlovi štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva.