Môj profil 
Predplatné
Je ťažké vôbec nájsť o tomto telefonáte v slovenských médiách zmienku – a ak, tak ide len o prepis správy, ktorá je na stránke amerického ministerstva zahraničných vecí (v origináli TU), a ktorú prevzala agentúra TASR a následne uverejnilo aj zopár slovenských médií.
Prečo vlastne slovenská tlačová agentúra nemá vlastnú verziu správy a musí ju prevziať z americkej vládnej stránky? Iste, príkazy treba interpretovať čím menej skreslené. Ale prečo také hrobové ticho? O čom takom citlivom sa hovorilo, že sa médiá rozhodli ten telefonát radšej úplne ignorovať?
Správa, pod ktorou je podpísaná hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Morgan Ortagusová, znie: „Minister zahraničných vecí USA Michael Pompeo dnes hovoril s predsedom vlády SR Igorom Matovičom. Zablahoželal mu k víťazstvu v posledných parlamentných voľbách a zdôraznil, že vzťah medzi USA a Slovenskom je založený na zdieľaných hodnotách vrátane právneho štátu. Minister a predseda vlády diskutovali o spoločnom boji proti COVID-19 a o našom partnerstve ako západných spojencov v oblasti obrany, kybernetickej bezpečnosti, energetickej bezpečnosti a rozvoja infraštruktúry.“ Toľko krátka správička preložená z angličtiny do slovenčiny.
Teda náš vzťah je vraj založený na zdieľaných hodnotách, zhodli sa obaja politici. Aké hodnoty zdieľajú USA so Slovenskom? Tie naše, euroatlantické, ktoré reprezentuje jednotná línia Washingtonu vo vzťahu k ostatným častiam sveta?
Čiže malo by ísť o tieto: sankcie voči Rusku, pokračovanie americkej okupácie Nemecka, pribúdanie amerických základní po celej Európe a čím bližšie k ruským hraniciam, okupácia časti sýrskeho územia napriek protestom legitímnej vlády, organizovanie farebných revolúcií vo všetkých častiach sveta, dolárové otroctvo zelených virtuálnych papierikov, schvaľovanie bombardovania Srbska, schvaľovanie rozbitia Iraku, Líbye … to sú tie naše zdieľané hodnoty?
Alebo napríklad Wolfowitzova doktrína, základ americkej zahraničnej politiky? Tá hovorí, že „prvým cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde“. Alebo ďalšia zo základných doktrín USA, ktorá platí už takmer dvesto rokov, Monroeova. Tá zase hovorí, že západná pologuľa (t. j. celý americký kontinent) sa pokladá za výlučnú sféru vplyvu USA a každý pokus o jej ovplyvňovanie európskou alebo inou krajinou budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Toto sú tie hodnoty, ktoré zdieľame?
O týchto „zdieľaných hodnotách“ sa obaja politici rozprávali? Aká je vlastne teraz zahraničnopolitická doktrína Slovenska? Tú doterajšiu zhrnul pred rokom bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák slovami: „nie je v záujme Slovenska odkláňať sa od spoločného postoja zvyšku Visegrádskej štvorky a väčšiny krajín EÚ.“ Inými slovami, naša doktrína bola držať ústa a krok s euroatlantickou, čiže americkou politikou.
Lenže moment… podľa vyjadrenia Igora Matoviča spred roka sa zdá, že nová vláda nebude pokračovať v jednostranne proamerickej zahraničnej politike ministra Lajčáka, nominovaného tým nenávideným Smerom-SD. Igor Matovič totiž vlani zorganizoval špeciálne preto jednu tlačovú konferenciu, aby verejnosti oznámil, že zmenil svoj, dovtedy pozitívny pohľad na americkú zahraničnú politiku.
„Precitol som. Sklamal som. Ľudia rozhodnú,“ povedal Matovič. A vysvetlil svoj nový postoj k politike Spojených štátov: „USA dávno nie sú svetovým mierotvorcom, žijú si svojím životom a celý civilizovaný svet tŕpne, ako sa prezident Donald Trump vyspí a ktorú mierovú dohodu s ktorým štátom zruší. Precitol som z toho. Podľa mňa USA sú dnes chaosom svetovej politiky a nie jej majákom – toto je zásadný rozdiel proti tomu, s čím ma ľudia do parlamentu volili,“ uviedol vtedy Igor Matovič.
Toto mlčanie masmédií, ktoré úplne odignorovali dôležitý Matovičov telefonát s najmocnejším ministrom zahraničných vecí na planéte, prípadne ho iba odbili nemastným-neslaným vyhlásením o spoločných hodnotách, naznačuje, že Pompeo si zrejme nedal za klobúk, ako mu to Matovič „natrel“.
Už najbližšie týždne a mesiace nám ukážu, ako veľmi mu to natrel. Prípadne, kto komu to natrel a kto bude neomylne tancovať ako pán píska a aký aktuálny čardáš to tí dvaja dohodli.
Ivan Lehotský
