V ruských médiách sa výročiu venovalo mnoho relácií, z nich mnoho porovnávajúcich situáciu v Európe pred prepadnutím Sovietskeho zväzu a teraz. S wehrmachtom pochodovali do Sovietskeho zväzu takmer všetky európske štáty (žiaľ, aj Slovensko) s výnimkou Veľkej Británie a niektorých nepodstatných. Teraz dodáva Ukrajine (zatiaľ iba) zbrane opäť celá Európa, aj s Britániou, žiaľ, znovu aj Slovensko. Slovensko eufemisticky nazýva svoju účasť „výrobou“ zbraní pre iných, ktorí ich priamo alebo nepriamo dodajú Ukrajine.

Okrem výroby a dodávok zbraní sa vedie mediálna bitka, kto koho ohrozuje a preto musí zbrojiť. Západ tvrdí, že Rusko po porážke Ukrajiny zaútočí na Západ a zbrojí tak, že v roku 2029 už bude pripravený odolávať Rusku. Sem-tam sa niektorý generál utrhne, napr. nemecký generál Holger Neumann a povie, že Nemecko by bolo pripravené bojovať s Ruskom už dnes. Nemecký kancelár Merz chce vybudovať nemeckú armádu ako najsilnejšiu v Európe. V médiách preblesknú aj zmienky, že Nemecko by sa mohlo dostať (s francúzskym súhlasom) aj k obmedzenému použitiu francúzskych atómových zbraní. Na ruskej strane opakovane ubezpečujú, že Rusko neplánuje útok na Európu. K ruskému argumentu skromne dodám, že v 80-tych rokoch minulého storočia okrem tlaku Západu disidenti európskej časti Varšavskej zmluvy spolupracovali a vytvorili (spolu so Západom) tlak, ktorému Gorbačov radšej ustúpil. Také spojenectvo by sa nepochybne obnovilo, ak by chcelo Rusko svojvoľne obnoviť Varšavskú zmluvu, aj keď tentoraz bez komunizmu.

Nazdávam sa, že problém spočíva inde.

Americký štátny tajomník (minister zahraničia) Marko Rubio povedal vo februári t. r. na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, že Západ sa 500 rokov zemepisne rozširoval, ale od 2. svetovej vojny sa zemepisne zmenšuje. Pred ním toto číslo uviedol v roku 2022 ruský minister zahraničia Sergej Lavrov, a dodal, že vojenská operácia na Ukrajine je katalyzátorom zmenšovania vplyvu Západu. Obaja pomenovali len očividný fakt, ktorý trval už dlhšie.

Karibská kríza z roku 1962 sa u nás vydáva ako jednoznačné víťazstvo Západu. Ale kríza sa skončila na základe dohody Nikitu Chruščova a Johna Kennedyho, že Sovietsky zväz síce stiahne jadrové rakety z Kuby, ale USA stiahnu podobné rakety z Turecka a že USA nenapadnú Kubu. Vďaka dohode Kuba si udržiava režim doteraz, kubánski vojaci pomáhali povstalcom proti západným vládam v Afrike aj v Latinskej Amerike, ku Kube sa prikláňali ďalšie latinskoamerické štáty, Nikaragua a do amerického zásahu aj Venezuela. Rusko začalo systematickú politiku dedolarizácie. V roku 2022 vojenský prevrat zvrhol v Nigeri prozápadnú vládu, frankofónne štáty Afriky dali novej vláde ultimátum, aby vrátila do funkcie pôvodného prezidenta.  Nová vláda odmietla, do krajiny pozvala ruskú súkromnú armádu Wagner, ultimátum padlo, nigerskú uránovú rudu ťaží a predáva nie francúzska firma, ale ruská a nigerskej vláde platí nie 5 % z ceny predaja, ale 50 %. Deficit francúzskeho HDP prekročil 100 %. Vo svetových médiách sa občas objavia správy o politickej labilite v ďalšej africkej frankofónnej krajine Mali. Vojenskú a politickú porážku USA vo vojne proti Iránu máme pred očami, Európa pre svoju geopolitickú slabosť do konfliktu ani nemohla zasiahnuť. Na všetkých týchto a ďalších konfliktoch visel aspoň ruský tieň. Čína môže byť ekonomicky silnejšia, ale v konečnom dôsledku konflikty rozhoduje vojenská sila. Rusko má najviac jadrových zbraní a má silnejšie rakety. Budovanie európskej vojenskej sily je tragikomické. Európa nemá prostriedky na obranu svojich miest a svojich vojenských zariadení. Nemecký kancelár Merz, francúzsky prezident Macron, doteraz britský predseda vlády Starmer nehovoria svojim občanom, ako chcú brániť svoju krajinu, ak vyvolajú vojnu s Ruskom. Vojnu s Ruskom vyvolávajú už teraz dodávkami zbraní Ukrajine a navádzaním ukrajinských rakiet na ciele v Rusku.

Rusko predstavuje ohrozenie Západu už svojou existenciou. Každý národ, ktorý sa bude cítiť vykorisťovaný Západom, napríklad ekonomickými pravidlami pod názvom Washingtonský konsenzus – česká ekonómka Šichtařová ich nazvala ekonomickými pravidlami neokolonializmu – bude mať aspoň nádej na silnú oporu zo zahraničia. Ako ilustráciu uvediem, že Juhoslávia/Srbsko počas amerického bombardovania v roku 1999 požiadala o prijatie do Spoločenstva nezávislých krajín na čele s Ruskom. Vtedy to nešlo, Juhoslávia a SNG nemali zemepisné spojenie.  Rusko iniciovalo vznik združenia nezápadných štátov BRICS. Spolok najvyspelejších západných štátov G7 už má menšie HDP než BRICS a obyvateľov má G7 ďaleko menej. Keby medzi Strednou Európou a Ruskom neležala protiruská Ukrajina, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Bulharsko a postupne ďalšie štáty by mohli ďaleko účinnejšie odporovať nerozumnej bruselskej nepolitike. Technologicky je BRICS (Čína) na vyššej úrovni než Západ, najväčším vývozcom obilia vo svete je Rusko, najväčšie energetické zdroje má Rusko.

Tento očividný globálny nepomer v neprospech Západu akoby európska politická elita chcela vyrovnať vojnou proti Rusku a jeho spojencom. To je šialenstvo.

Ak sa Vladimír Zelenský nebude seriózne usilovať o zastavenie vojny, pre Rusko to bude len výhodné. Ruská armáda sa nezastaví na hraniciach Donbasu, o ktorom sa teraz hovorí, ale bude postupovať na juhu k Odese a na severe k Charkovu. Ukrajina zostane vnútrozemským štátom. Ak by Európa chcela zvyšovať stávku, doplatí. Opakujem: Európa nemá ako brániť svoje mestá a vojenské zariadenia proti ruským raketám. Profesor Sergej Karaganov pripravuje ruskú elitu a verejnosť na kultúrne až civilizačné odpútanie sa od Európy. Zničenie niektorých krajín bude potom druhý krok. Publicistika a verejné prejavy na Západe robia to isté zo západnej strany.

Ruský vojenský analytik Konstantin Sivkov hovorí, že prežijeme posledné mierové leto.

Ján Čarnogurský