Boli to hneď dve udalosti, ktoré neprepočuteľne ohlasovali, že Sýrsko-pravoslávna cirkev sa udomácnila v spoločnosti a v srdciach Nemecka. Od r. 1848 sa v Nemecku konajú „cirkevné dni“ sprvu katolícke, potom aj evanjelické. Od r. 2003 existujú dokonca „ekumenické cirkevné dni“ – doteraz dva. No v r. 2015 sa vo východovestfálskom mestečku Warburg konal prvý sýrsko-pravoslávny cirkevný deň. To svedčí o zdravom sebavedomí asi 100 000 veriacich v tejto staro-orientálnej cirkvi, ktorých počet sa pre občiansku vojnu v Sýrii, teror IS a diskrimináciu kresťanov v Turecku neustále zvyšuje. …

Vrcholom tohto historického cirkevného dňa bola nemenej historická udalosť: prvá návšteva sýrsko-pravoslávneho patriarchu v Nemecku. Jeho Svätosť Moran Mor Ignatius Aphrem II., bol predtým búrlivo privítaný veriacimi aj vo Frankfurte v Gießene.

Obe udalosti si vyžadujú pohľad do histórie Cirkvi, pretože Sýrsko-pravoslávna cirkev je najstaršou v kresťanstve. Keď sa Ježišovi učeníci rozhodli z poverenia Pána hlásať Evanjelium celému svetu, založil sv. Peter na každom z vtedy známych kontinentov „misijné centrum“. Spoločenstvo v Antiochii, najvýznamnejšieho mesta Ázie, bolo založené už v prvom storočí po prvých Turícach. Tu Ježišových učeníkov „po prvý raz nazvali kresťanmi“ (Sk 11,26). Po návrate do Ríma založil Peter v Antiochii druhý apoštolský stolec, než vyslal Marka do tretieho misijného centra – do Alexandrie. Pretože knieža apoštolov ako dokladajú Skutky apoštolov a List sv. Pavla Galaťanom, sám roky predsedal spoločenstvu Antiochie, prisvojuje si dnešný patriarcha (ktorý už dávno sídli v Damasku) pre seba (úplne legitímny) nárok popri rímskom pápežovi sa tiež nazývať „nástupcom sv. Petra“ a to na „Svätom stolci Antiochie a celej Ázie“. Rozkoly v Cirkvi v r. 451 (Chalcedon) a v r. 1054 viedli k tomu, že už je päť patriarchov Antiochie a síce sýrsko-pravoslávny, grécko-pravoslávny, maronitský, melkitský (gréckokatolícky) a sýrsko-katolícky so sídlami v Damasku a Bejrúte. Najdlhšiu líniu nástupníctva má však sýrsko-pravoslávny patriarcha, Moran Mor Ignatius Aphem II., zvolený 31. marca 2014 za „123. patriarchu na apoštolskom Petrovom stolci“.

Tento 50-ročný patriarcha je šťastím pre svoju cirkev. Nielenže je statnou a dobrotivou postavou, je aj mužom ekumenizmu a pravý kozmopolita. Narodil sa 3. mája 1965 v sýrskom Qamishli, študoval v Libanone a Egypte a slúžil ako sekretár zomrelému patriarchovi Morovi Ignatiusovi Zakkovi. V r. 1995 študoval v St. Patrick’s College v írskom  Maynoothe, kde promoval. Vo veku iba 30 rokov sa stal arcibiskupom a patriarchálnym vikárom v novej Arcidiecéze USA so sídlom v  Teanecku/New Jersey. Založil veľa farností aj vo Washingtone D.C. Bol aj poverencom pre ekumenizmus a čoskoro aj členom Ekumenickej rady cirkví a Národnej rady cirkví v USA. Nedávno sa stretol v arménskom Ečmiadzine s predstaviteľmi svetovej cirkvi, kde si pripomenul nielen 1,5 milióna arménskych obetí z genocídy r. 1915/16. Vtedy Turci totiž zavraždili aj 300 000 sýrsko-pravoslávnych kresťanov, Aramejcov a Asýrčanov.

Tisícročný Warburg je popri Güterslohu, Paderbornu a Delmenhorstu najdôležitejším centrom tejto cirkvi v Nemecku odkedy jej v r. 1997 odovzdali novogotický kláštor, ktorý sa týči nad mestom a stal sa jej biskupským sídlom zasväteným sv. Jakubovi zo Sarugu. Tu sa slávi liturgia aramejsky, v Ježišovom jazyku. Tu sa konal aj cirkevný deň slávnostne otvorený 15. mája. Jeho cieľom bol program: „Urobiť cirkev živú a hodnú prežívania“.

Už slávnosť otvorenia ukázala ako dobre môže ekumenizmus fungovať.  … Predseda Ekumenickej komisie pri BKN biskup Dr. Gerhard Feige (Magdeburg), pripomenul spoločné vyhlásenie z 23. júna 1984, v ktorom Ján Pavol II. a sýrsko-pravoslávny patriarcha Antiochie, Ignatius Zakka I. Iwas, vyhlásili zhodu v chápaní kristológie a vzájomnú pastoračnú pomoc. … Vzhľadom na napätú situáciu na Blízkom a Strednom Východe  poukázal biskup na prenasledovanie a vyháňanie kresťanov  v Sýrii a ďalších krajinách. V cirkevnom dni vidí šancu v Nemecku ešte viac na túto situáciu upozorňovať. …

Situácia kresťanov na Blízkom Východe bola aj v centre druhého dňa. Patriarcha Moran Mor Ignatius Aphrem II. diskutoval s Prof. Thomasom Schirrmacherom zo Svetovej evanjelickej aliancie a Prof. Heribertom Hirtem (CDU).

„Vieme, že pre politiku nie sme dôležití. Naša krv je vám nemej hodná ako ropa,“ konštatoval patriarcha rezignujúco. Pochopenie pre to, že Západ podporuje sýrsku opozíciu patriarcha nemá.

„Mali sme väčšinu slobôd, ale predovšetkým sme mali pokoj. Sýria bola bezpečným miestom pre každého predtým, než vypukla „arabská jar“. A verte mi, to nebolo spontánne hnutie nespokojných občanov. To bolo riadené zvonka. Stáli za tým mocnosti: Saudská Arábia, Katar a Turecko!“

Ani Schirrmacher si nerobí ilúzie: „Ak takto budeme pokračovať, je problém za tri roky vyriešený. Potom budú kresťania mŕtvi a krajiny Blízkeho Východu zničené. Aby sme tomu zabránili má politika dve možnosti: Mohla by doširoka pootvárať dvere a prijať státisíce utečencov, alebo by musela v Sýrii a Iraku vojensky zasiahnuť. Som za to, aby sme kresťanov chránili v ich domovine!“

No pre toto nemožno získať v Európskom parlamente a ani v nemeckom väčšinu, namietol patriarcha: „V Nemecku chýba porozumenie pre takýto zásah. Musí teda najprv všetko ´krachnúť´, musí najprv v Nemecku samotnom dôjsť k terorizmu, aby si Nemci uvedomili vážnosť situácie?”

Schirrmacher: „Rozmýšľame o novom riešení. No dovtedy platí v politike princíp sv. Floriána: ´Ušetri môj dom, zapáľ iné domy!´ Pápež František to trefne nazval globalizácia ľahostajnosti.“

Zlyháva doteraz spoločenstvo štátov? „Sú si vlády vôbec v niečom jednotné?“, položil patriarcha na to otázku. Konflikt v Sýrii rozhodne vidí „nie ako lokálny, regionálny, ale medzinárodný“:

Tu stoja Rusi a ich spojenci na jednej strane – USA ich spojenci na druhej strane. Nás pritom vôbec neberú do úvahy. Nás považujú za kolaterálnu škodu. Ale my si myslíme, že sme si zaslúžili iný osud.“

A Moran Mor Ignatius Aphrem II. vyhlásil: „Úplne sa podceňuje aké nebezpečenstvo hrozí od Islamského štátu. IS je proti civilizácii, oni zastupujú kultúru smrti. Západ to nesmie pripustiť, pretože teror nepozná nijaké hranice!“

Kam to môže viesť, ak spoločenstvo štátov kolektívne hľadí inam, ukazuje výstava k „Sayfo“ („Roku meča“) o genocíde aramejských a asýrskych kresťanov pred sto rokmi. Niet pochýb, že sýrski kresťania boli rovnako krvavo prenasledovaní ako Arméni. No ich domovina bola príliš ďaleko od Konštantínopolu a veľkých miest s ich konzulátmi, aby si to vtedy všímali. Okrem toho Turci tvrdili, že deportácie s masakrami sú opatrenia proti politickému úsiliu Arménov o autonómiu. Sárskych kresťanov už vtedy vyhlásili za kolaterálnu škodu. Až postupne sa spoznalo, že nešlo iba o Arménov a o to, aby neboli povstania, ale o dlho pripravovaný plán: násilnú premenu multináboženského mnohonárodného štátu Turecka na homogénny národný štát – na takmer úplné vyhladenie kresťanského prvku v Anatólii.

To, že sa to Turkom celkom nepodarilo, urobilo sýrskych kresťanov silných a sebavedomých. Už majú dosť toho, že sú prehliadaní a prepočutí. Aj tým bol cirkevný deň vo Warburgu jasným signálom: Sme tu a chceme tiež patriť k spoločnosti! Teraz sme všetci vyzvaní ich objať ako bratov … a zabrániť, aby sa strašné udalosti roku 1915 pred našim i očami zopakovali.

zg