V rokoch 1968 – 70 zomrelo na tzv. Hongkong chrípku (vírus A H3N2) vo svete podľa odhadov do štyroch miliónov ľudí (na koronu dosiaľ okolo 3 milióny). Možno ich ale bolo aj viac – vtedy neexistovala centrálna epidemiologická štatistika.

Nemocnice a zdravotné úrady neboli na pandemickú situáciu v Európe vôbec pripravené. Inde ešte menej. V tých časoch sa o tých čo ochoreli na A H3N2 starali internisti. Síce už aj vtedy existovala intenzívna medicína, ale bola ešte slabo rozvinutá a tak len málo infikovaných bolo ňou zaopatrených. Infikovaným, ktorí boli v kritickom stave sa pomáhalo antibiotikami, amantadinom a kyslíkom.

Očkovacie látky síce boli aj vtedy, ale sa nepokladali za jedinú a najvyššiu „spásu“ v pandémii! Okrem toho trvalo dlho, kým sa vhodná očkovacia látka vyvinula. A ešte niečo bolo vtedy iné ako dnes – experti neboli toho názoru, že očkovanie proti chrípke je absolútne zmysluplné a preto nevyhnutné. Neboli manipulátori a „proroci očkovania“ typu multimiliardára Gatesa, ktorí by boli tvrdošijne hlásali nevyhnutnosť očkovania pre všetkých a zároveň mysleli pritom najviac na svoje miliardové zisky!
Sporadicky sa proti pandémii očkovalo, ale nikde sa nepropagovalo masové očkovanie!

Ani virológovia a ani politici neterorizovali a nestrašili neustále občanov hrôzostrašnými scenáriami pandémie a médiá ju netematizovali každý deň a nepredkladali ľuďom každodenne počet zomrelých na vírus.

Nikoho vtedy nenapadlo vyhlasovať Lockdowny a zobrať ľuďom slobodu a zatvárať ich do domáceho väzenia a mimo neho nosiť neustále rúška, ktoré aj tak veľa nepomôžu, ako sa k tomu vyjadrili viacerí experti.

Treba zdôrazniť, že vtedy sa ani virológovia permanentne neprezentovali ako vševedúci polobohovia, ako to robia v súčasnosti pri korone. Pandémia vírusu A H3N2 nebola ani zďaleka témou, ktorá neprestajne ovláda všetko a všade, ako je to v prípade korony dnes.

Vtedy boli iné témy, ktoré boli pre ľudí oveľa dôležitejšie, ako napríklad študentské hnutie, ktoré zasiahlo celú západnú kultúru, alebo Dubčekova Pražská jar, ktorá ohromila a nadšila nielen celú Európu.

A napokon ešte chcem zdôrazniť to, azda najdôležitejšie: Neexistovali nijaké opatrenia, nijaké zákazy, ktoré by obmedzili verejný život – všetko bolo otvorené a všade sa mohlo ísť, a to po celý čas pandémie!

Veľká väčšina ľudí v podstate ani len nevedela, že prebieha nejaká pandémia.

Každá pandémia sa však raz skončí – to nás učí história ľudstva. Na jar 1970 mortalita rýchlo klesala, pričom ešte v zime bola veľmi vysoká. Aj bez masového očkovania sa dostavila stádová imunita a v lete 1970 bolo po pandémii. Vírus ale samozrejme nezmizol, avšak stratil svoju „údernú silu“ – existuje aj dnes, ale už nikoho nezaujíma a celkom iste aj v súčasnosti spôsobí smrť nejakých ľudí, ale štatistiky o tom sa nevedú. Bol preklasifikovaný len na bežnú chrípku.

Mimochodom, ekonomické straty v dôsledku Hongkong-pandémie boli oproti stratám, ktoré máme teraz v dôsledku mnohých nezmyselných a chaotických opatrení, len absolútne minimálne.

Roman Bednár